Réžia: Martin Čičvák
Dramaturgia: Martin Kubran, Zuzana Šajgalíková
Scéna: Hans Hoffer
Účinkujú: Emília Vášáryová, Zuzana Fialová, Eva Matejková, Jevgenij Libezňuk, Ľuboš Kostelný, Peter Šimun, Martin Hronský Klavír: Vladislav Šarišský

Divadlo Aréna má zaslúžene imidž divadla, ktoré sa prioritne venuje novým, často formálne i obsahovo kontroverzným hrám. Hra Moisésa Kaufmana 33 variácií je rovnako relatívne novým textom. V roku 2009 sa stala udalosťou na newyorskej Broadway, ba vyslúžila si aj nomináciu na Tony Awards. Na jej mohutnej mediálnej prezentácii sa podpísal aj fakt, že sa kvôli tejto hre vrátila po 46 rokoch na divadelnú scénu herečka Jane Fondová.
Výber tohto textu nemôžeme teda považovať zrejme za objavný či riskantný krok, hoci ide o slovenskú premiéru. V tejto sezóne ju, napríklad, hrali aj vo viedenskom Volkstheater. Inscenácia tejto hry je vo výsledku určená skôr širokému spektru divákov, hoci jej téma môže navonok pôsobiť špecificky až intelektuálsky.
Moisés Kaufman, ktorý si prvé uvedenie svojej hry aj sám zrežíroval, ponúka inteligentný, nijako však nie šokujúci pohľad na Beethovenovu genialitu. V centre témy stojí otázka, prečo sa skladateľ v posledných rokoch svojho života venoval nekonečnému rozvíjaniu variácií na valčík nie celkom najlepšieho skladateľa Antona Diabelliho.
Všetko sa začalo tým, že hudobný vydavateľ Diabelli rozposlal významným skladateľom svojej doby prosbu, aby vypracovali variáciu na jeho motív, pričom chcel zo zozbieraných skladbičiek vydať knižku, ktorá sa mala dobre predávať. „Dúfam, že v mojom valčíku nájdete hodnotné témy,“ napísal v liste vtedajším hudobným hviezdam, ktorým prisľúbil aj uspokojivú finančnú odmenu. Beethoven jeho výzvu najprv zdvorilo odmietol, neskôr však začal byť skladaním variácií na Diabelliho tému doslovne posadnutý. Vytvoril tak najdlhšiu skladbu tohto typu pre sólový klavír, ktorá sa považuje za najdôležitejšie dielo v oblasti klavírnych variácií.
Keďže viaceré fakty dotýkajúce sa tejto témy nie sú všeobecne známe, autor hry sa len ťažko mohol vyhnúť početným informačným replikám, ktoré živosti dialógov určite nepridávajú. Historické scény sa prekrývajú s líniou odohrávajúcou sa v súčasnosti, v ktorej je pre zmenu hlavnou postavou hudobná vedkyňa Katherine Brandtová snažiaca sa dopátrať, prečo majster Beethovenovho rangu venuje posledné štyri roky svojho života – keď sa už chcel sústrediť len na významné diela – rozvíjaniu motívov akéhosi bezvýznamného dielka. „Musím vedieť, čo v tom valčíku videl,“ povie si. Katherine odchádza študovať historické materiály do archívu v Bone. Rozhodne sa tak aj napriek svojmu zhoršujúcemu sa zdraviu. Slávny umelec a vedkyňa majú okrem lásky k hudbe spoločné aj fyzické problémy. Beethoven je v čase písania variácií už prakticky hluchý a aj u muzikologičky nachádzajú lekári závažnú chorobu. „Toto je moja posledná príležitosť ukončiť svoju prácu,“ hovoria takmer jednohlasne v závere prvého dejstva pre tých divákov, ktorí by si prepojenie medzi ich životnými osudmi nevšimli. Po nie veľmi napínavých peripetiách nás v závere hry čaká dojímavý harmonický akord umeleckej vedy a praxe. Beethoven hovorí, že po strate sluchu sa stretával so svojou hudbou už v úplnej intimite. „Ja som to vedela… Aj som to o vás napísala,“ vykríkne od radosti muzikologička. „Mali ste pravdu,“ pochváli ju majster a láskavo ju odprevadí na večnosť. „Je čas, pani doktorka, prestať bojovať,“ poradí jej s múdrosťou toho, kto to má už za sebou.
Scény z minulosti sú celkom prirodzene zaťažené istým pátosom. To, že ani scény zo súčasnosti nevyznievajú veľmi civilne, je spôsobené aj tým, že postava muzikologičky je najviac zaťažená prednáškami do publika (tak typickými pre anglosaské divadlo) a spojenými aj s poučným filozofovaním: „Možno nám len dáva návod, že aj keď sme na začiatku svojej cesty nepokojní, aj keď nevieme, kam nás dovedie, mali by sme na ňu vykročiť hrdo, ako keby to bol majestátny valčík…“ hovorí Katherine na báze analýzy Beethovenových variácií.
Emília Vášáryová má herecký šarm, nadhľad i skúsenosť na to, aby postavu vedeckej pracovníčky Katherine zvládla profesionálne. V druhej časti prejavila aj dostatok otvorenosti voči zobrazeniu zdravotného úpadku svojej hrdinky, hra však neponúka veľa možností na hlbšie herectvo.
Akčný moment mala do deja vložiť jej dcéra Clara, ktorá pre svoju matku zostáva neprebádanou záhadou. Zo žiadnej divadelnej akcie, ba ani z prednesenej informácie však netušíme, prečo by mala byť jej dcéra takou konfliktnou bytosťou, ktorej schopnosť existovať v tomto svete je v ohrození. Hoci mala podľa rozprávania v minulosti aj vášnivejšie obdobie, v čase hry sa v podstate až prehnane stará o svoju matku. Zuzana Fialová mala v tejto postave len veľmi málo situácií, v ktorých by mohla naplno prejaviť svoj temperament, možno aj vďaka prekladu nie veľa replík vyznelo skutočne vtipne.
Ľuboš Kostelný hrá jej priateľa a zároveň matkinho ošetrovateľa, čiže ako sa vyjadrí „zdravotného sestričku“ dostatočne civilne. Ani herec jeho kvalít si však tak ľahko neporadí s replikami typu „nie som dobrý rečník“, ktoré jeho postava vysloví pri vyznávaní lásky Clare. Celé scéna dvorenia pripomína svojou naivitou skôr telenovely. Podobne vyznievajú aj niektoré frázy ako „Niekedy musí byť človek sebecký“, ktoré zas pôsobia ako z motivačnej literatúry.
Kostýmy Marije Havran bojujú proti televíznemu pocitu z celej inscenácie, vidno na nich hľadanie štýlu v narážkach na dobové kostýmy. Dámy majú v šedých kostýmoch blúzky s mašľami, Ľuboš Kostelný zas vestičku, všetky tieto prvky pôsobia síce elegantne, do istej miery ale tiež znižujú mieru autenticity produkcie.
Viac civilnosti by pomohlo najmä scénam vedeckého bádania. Pasáže, v ktorých vedkyňa opisuje prácu skladateľa na konkrétnych hudobných motívoch zahraných naživo na klavíri, však patria k tým najzaujímavejším, približujeme sa nimi skladateľovi tak, akoby sme sa mu skutočne dívali cez plece, keď komponuje. Hudobný vklad klaviristu Vladislava Šarišského je vítaným oživením inscenácie.
Postava Beethovena patrí prirodzene k najvýraznejším prvkom produkcie. Jevgenij Libezňuk ju stvárnil s hereckou silou a inteligenciou, hendikepom však zostáva jeho neslovenský prízvuk. Škoda aj, že v pasážach, keď Beethoven vyzýva osud, aby sa podrobil jeho vôli, sa síce z nahrávky rozozvučí orchester, hereckú akciu však režisér Martin Čičvák nepodporil aj inými efektmi. Pritom scéne Hansa Hoffera by sa dalo vyčítať všeličo, len nie nevýraznosť. Sústredené kovové elipsy cez celú scénu navodzujú pocit tunela, môžeme v nich vidieť aj akési vesmírne sféry, noty. Problémom takto veľkoryso načrtnutej scény je len to, že nevytvára dostatočne variabilné prostredia pre herecké akcie. K dispozícii sú prakticky len dve móla, ktoré sa križujú v centre, takže výskumníčky sa, napríklad, musia rozkladať s materiálmi akoby po zemi. V situáciách viac nabitých symbolikou však Hofferova scéna pôsobí mimoriadne esteticky.
Režisér Martin Čičvák ponúkol len štandard, ale latku nepodliezol.
Eva Matejková je pri vytváraní postavy archivárky trochu zviazaná upätým kostýmom a nešťastnými mizanscénami. Martin Hronský ako Beethovenov asistent prejavuje primeranú dávku lojality. Peter Šimun postavu Diabelliho azda priveľmi „zdramatizoval“, takže miestami je z nej len divadelná figúrka.
Divadlo Aréna sa pri tejto produkcii zámerne nepokúšalo experimentovať. Pripravilo titul, ktorý nie je len bezmyšlienkovitou zábavou, ale zároveň je aj dostatočne divácky atraktívny na to, aby nejaký čas pohodlne na programovom plagáte zostal.

Zuzana Uličianska
 

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.