Kráľ slovenských evergreenov na banskobystrickom javisku

Libreto: Pavol Braxatoris
Hudobné naštudovanie: Ján Procházka
Réžia a choreografia: Jaroslav Moravčík a. h.
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Adriena Adamíková a. h.
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Účinkujú:
Ivan Zvarík/Štefan Šafárik, a. h. (Rafael), Alena Hodálová/Eva Lucká (Serafína), Katarína Procházková/Helena Becse Szabo, a. h. (Ilonka), Oľga Bezačinská, a. h./Oľga Hromadová (Anička), Michal Hýrošš/Peter Malý, a. h. (Ferko), Dušan Šimo/Ivan Rychlo, a. h. (Flóriš), Martin Popovič/Marián Labuda ml., a. h. (Gašpar), Alžbeta Trgová/Patrícia Solotruková (Katka), Róbert Smiščík/Peter Svetlík, a. h. (Peter), Ján Haruštiak, a. h. (Benický), Šimon Svitok/Peter Schneider (Šándor) a ďalší.
Premiéra 13. a 14. decembra 2013 v Štátnej opere v Banskej Bystrici
Z bohatého autorského odkazu nestora slovenskej operety a nezabudnuteľného hitmakera Gejzu Dusíka uviedla opera v Banskej Bystrici doteraz iba dve diela: operetu Modrá ruža (1970, 2002) a Hrnčiarsky bál (1960, 1981). S vyše sto reprízami bolo divácky najúspešnejšie najmä prvé naštudovanie Hrnčiarskeho bálu režisérom Františkom Rellom. To druhé vzniklo pod vedením operného sólistu Štefana Babjaka (v predstavení bol aj nezabudnuteľným Šándorom) a v reprízach sa z neho tešili aj slávni hrnčiari z neďalekého, kedysi slobodného kráľovského mesta Ľubietová, kam režisér „svoj“ dej operety presťahoval.
Gejza Dusík (1907 – 1988), autor populárnych piesní, tvorca slovenského tanga a mnohých evergreenov (So slzami v očiach, Ešte raz k tebe prídem, Prečo sa máme rozísť, Krásne je v Tatrách) sa do povedomia slovenskej hudobnej kultúry zapísal mnohonásobne a neopakovateľne, najmä však ako skladateľ pôvodných slovenských operiet. Popri svojich rovesníkoch (Alexander Moyzes, Eugen Suchoň, Ján Cikker), ktorí kreovali tvár a podobu slovenskej národnej hudby symfonickej, komornej aj opernej, Dusík pod vplyvom svojich viedenských hudobných štúdií (pôvodné štúdium medicíny zanechal) našiel v „ľahkonohejšej“ múze svoje autorské naplnenie, poslanie aj úspech. Pokým tridsiate roky sa v jeho sľubnej kariére silne inšpirovali práve formou aj štýlom viedenskej operety, mali cveng výnimočnosti a v popularite boli konkurencieschopným umeleckým artiklom aj s výnimočnými interpretmi (neprekonateľný František Krištof Veselý), povojnové roky odsunuli autora a spolu s ním aj „problematický“ malomeštiacko-buržoázny operetný žáner na slepú koľaj. Skladateľ sa odmlčal a publikum muselo na „nového“ Dusíka čakať. Našlo ho v päťdesiatych rokoch, kedy sa nové estetické požiadavky – najmä zrozumiteľnosť, ľudovosť a masovosť – premietli aj do Dusíkových diel, a to hlavne v tematickej a libretistickej podobe. Žiadna z jeho dovtedajších hudobných aktivít nebola nikdy predmetom sporu, kritiky či ideových pochybení. Vždy bola cenená najmä ľahko zapamätateľná a melodická hudba, signovaná a prijímaná už aj s typickým dusíkovským slovenským tónom. Po šlágrových rokoch bola prvým budovateľským operetným opusom Zlatá rybka (1954) z prostredia drevárskeho podniku. Po nej prišla do svetiel rámp najpopulárnejšia Dusíkova opereta Hrnčiarsky bál. Celoštátna premiéra v réžii Branislava Krišku bola v Košiciach (1956) a vari najslávnejšiu slovenskú umelú pieseň O rodnej zemi zaspievala vtedy v úlohe Aničky režisérova manželka. Libretista operety Pavol Braxatoris sa inšpiroval v majstrovstve stupavského umelca, keramikára a priateľa Ferdiša Kostku.
Vracať sa dnes v dramaturgickom pláne k operete je na Slovensku legitímnym poslaním prakticky už iba pre dva súbory: košický a banskobystrický. Ostatné dovtedajšie operetné scény (najmä prešovská a bratislavská NS) sa poväčšine pretransformovali do náročnejšieho a divácky atraktívnejšieho muzikálového žánru, ktorý nepotrebuje sprievodný orchester a vystačí si s playbackovým realizačným modelom. Dnes nie je zvláštnosťou, že niektoré populárne operety ponúkajú už aj činoherné súbory (Dusík nie je výnimkou) v prepracovaných aj aktualizovaných verziách. Odpoveď na otázku, či je uvádzanie klasických verzií (nielen slovenských) operiet opodstatnené, dáva spravidla najmä divák a jeho záujem o ponúkanú podobu aj formu zábavy. Pretože opereta pre neho bola a aj je v prvom rade pobavenie a príjemný oddych. Sentiment a láska z nej často urobili rozprávku pre dospelých.
V poslednom období mal operný súbor v Banskej Bystrici striedavo úspešnú ruku pri výbere aj realizácii operetných titulov. K atraktívnym rozhodne patrili najmä lehárovky, a to divácky atraktívna Veselá vdova a Giuditta, štandardná Cigánska láska a Cárovič, trpkosť úsmevu priniesla objavená, ale inscenačne neobjavná Straussova opereta Indigo. Úspešný bol remake muzikálu My Fair Lady aj prvé naštudovanie slávneho Fidlikanta na streche. A tak vedenie Štátnej opery po svetových tituloch siahlo s odstupom desiatich rokov po domácom autorovi a osvedčenom diele. Nielen výber, ale aj realizácia a inscenačný tím tretieho naštudovania operety Hrnčiarsky bál boli šťastným rozhodnutím.
Principálom javiskového diania bol v jednej osobe režisér aj choreograf Jaroslav Moravčík. Stretnutie so súborom aj Dusíkom si zopakoval po desiatich rokoch, keď po Modrej ruži (2002) siahol tento raz po Hrnčiarskom bále. Z ideových aj sociálnych línií diela (ľudovosť, malomeštiactvo, meruôsme roky) najsilnejšie v jeho optike zarezonoval prvok ľudovosti v tvare štylizovaného folklóru, ktorý je trvalo choreografovou silnou stránkou. S vkusom a jemnou folklórnou ornamentikou ho nastavil v inscenácii ako dominantný a celovečerný parameter svojho režijného zámeru. Parodickú a satirickú polohu zvolil pre malomeštiacke pozérstvo a bez zbytočných panslávskych aj revolučných detailov latentne vyzdvihol prirodzenosť a úprimnosť novo sa formujúcich spoločenských a názorových prúdov. Moravčík neponechal bokom ani možnosti karikatúry, takže niektoré postavy vo výborne „nastrihaných“ dialógoch aj opileckých monológoch (s niekoľkými dnes už nezrozumiteľnými archaizmami) zabezpečili úsmev aj hlučný smiech v hľadisku. Malebné obrázky zo života boli akoby vystrihnuté z diel našich literárnych klasikov a dramatikov. Činoherné scény, ktoré sú takmer vždy kameňom úrazu pre operných spevákov, vtipnou choreografiou Moravčík nielen zdynamizoval, ale preklenul vždy do ďalšieho, herecky aj dramaticky účinného obrazu. Zrazu textové nedostatky a problémy prestali existovať, dielo tvorilo jeden kompaktný, prirodzený, divadelno-tanečný javiskový tvar, bez zbytočných a retardujúcich operetných momentov.
So zjavnou názorovou presilou vtlačil Jaroslav Moravčík punc folklorizmu aj scénografickému a kostýmovému tvaru. Fixný drevený horizont, pripomínajúci kulisu folklórnych festivalových pódií, bol základom, ku ktorému dokomponoval iba nevyhnutne potrebné rekvizity a detaily – stoly, kreslá a pod. Scénu oživil portálovými výkrytmi pre stánky a predajné miesta dvoch súperiacich hrnčiarskych majstrov, módne „porcelánového“ Tomašoviča a staromódne „hlineného“ Chytila. K prenosným a sporadicky využívaným rekvizitám patrili aj kruhové trampolíny na kolieskach, ktoré v symbolike hrnčiarskeho kruhu vytvárali trvale pocit prítomného nebezpečenstva, straty spoločenskej stability aj životných istôt. Takisto mali aj tušený význam spoločenskej perspektívnosti v novo sa roztáčajúcom hrnčiarskom remesle. Podobne fungoval aj naivný pár holúbkov a niekoľkých bielych myšiek na kovových tyčkách, ktoré boli v dôverne známej symbolike lásky a opilstva kompromitujúcimi a zároveň aj vtipne provokujúcimi momentmi. V kostýmovej zložke Adriena Adamíková historicky korektne a výtvarne pútavo diferencovala sociálne a spoločenské kategórie: malomeštiacku s krinolínovou a „napudrovanou“ koketériou, národno-buditeľskú s upnutou serióznosťou a ľudovú s myjavským krojom aj koloritom. V ňom na úvod vtipným režijným nápadom zaujali čisto biele obleky tanečníkov, ktoré sa počas predohry zmenili vstupom do „akejsi“ hrnčiarskej dielne z bielych na krásne pomaľované a „vypálené“ divadelné kostýmy.
V dvoch premiérových vydaniach vytvorilo kompletnejšiu a presvedčivejšiu hereckú líniu skvelé prvé obsadenie. V hlavnej dejotvornej trojici párov boli takmer všetci predstavitelia výborným a typovo ideálnym obsadením. Režisér ich figliarsky premenil na typické zemité figúrky z hliny aj módnejšieho ušľachtilejšieho „porculánu“. Dominovali malomeštiacki manželia Tomašovičovci (Ivan Zvarík, Alena Hodálová), kde topornejšie mužské pokolenie prevyšovala bystrozraká a nádejou na bohatú ekvipážovú budúcnosť prekypujúca Serafína. Na matkinom „motúziku“ chodiaca dcéra Ilonka (Katarína Procházková) bola verným a roztomilým obrázkom skomolenej francúzskej výchovy, s nezrozumiteľnou dikciou vo vokálnom prejave a s cudne potláčanou zamilovanosťou. Dievčensky krehkú a v skromnosti krásnu postavu chovanice Aničky vytvorila Oľga Bezačinská. Jej herecká úprimnosť, prirodzenosť a spevácka čistota sa zaskveli najmä v záverečnej piesni O rodnej zemi. V takmer operetnom noviciáte vytvoril k nej príjemný mužský protipól novo angažovaný Róbert Smiščík (Peter). Rodinný džbankársky krb Chytilovcov, s premenlivými speváckymi aj hereckými kvalitami „predaja“, snaživo sekundoval malomeštiackym chúťkam ich konkurencie. Serióznosťou pôsobil chudobný Gašpar Chytil (Martin Popovič), ktorý spolu s dcérou Katkou a tovarišom Ferkom (bez speváckej iskry prehnane subretná Alžbeta Trgová, skromný a jednoduchý Michal Hýrošš) a Ilonkou vytrucovaným ženíchom, tovarišom Flórišom (suverénny Dušan Šimo) vytvorili realistické podhubie pre zrod nových príležitostí v keramikárskom remesle aj v spoločenskej a názorovej hierarchii. Bokom od hlavnej dejovej línie, avšak v centre pikantných komediálnych ingrediencií mizanscén stáli otec a syn Benickí. Presvedčivý fiškus a slovutný pán mešťan (Ján Haruštiak) a alkoholom otupený, domotaný a fyzicky hyperaktívny syn Šándor (Šimon Svitok) vytvorili skvelé figúry z maďarónskeho prostredia, ktoré bez škrupúľ a za mastnú províziu urobia čokoľvek.
V druhom obsadení najpresvedčivejším hereckým aj speváckym výkonom zaujala výborná Helena Becse Szabo (Ilonka). Uhundraným a mrzutým bol Štefan Šafárik (Rafael), bez koketérie, zato s predstieranou decentnou vážnosťou uchopila postavu Eva Lucká (Serafína). Hereckým výkonom a prirodzenosťou pútal pozornosť bývalý člen zboru, dnes sólista ostravskej operety Peter Svetlík (Peter), vždy zodpovedná a pracovitá Oľga Hromadová (Anička) sa vrátila do dievčenských rokov zaľúbenosti a poctivosti, neskúsenosť s operetou bolo cítiť najmä na hereckom výkone Patrície Solotrukovej (Katka). Omylom v obsadení bol Marián Labuda ml. (Gašpar), ktorý mal problémy nielen s textami, ale aj so spevom.
Hrnčiarsky bál má pre niekoľko výrazných a „lepkavých“ hudobných čísel spevácky univerzálne polohy. Preto hudobné vstupy mali prirodzenú podmanivosť v interpretácii, nemali výraznejšie nedostatky a v celkovom vyznení korektne dopĺňali prozaické časti. Dirigent predstavenia Ján Procházka búrlivo povodil interpretov najmä tanečnými rytmami, miestami však za cenu až prílišnej hudobnej hlučnosti. Spoluvytvoril a organicky naplnil koncepciu, ktorej hlavným atribútom bol pohyb, herecká akčnosť a tanečnosť, s gradáciou na hrnčiarskom bále v záverečnom operetnom finále.
Keďže protagonista večera, režisér Jaroslav Moravčík vsadil a priori na folklórne štylizovaný aj poetický moment (nielen hrnčiarskeho) príbehu, nechal vlastné investície prirodzene vyniknúť v kvalite výkonov jednotlivcov, ponechal priestor pre nenásilnú a akceptovateľnú situačnú komiku a riadil sa viac princípmi logického než sentimentálneho konania, má finálny produkt nielenže príjemnú javiskovú a divadelnú atmosféru, vysokú tanečnú kultúru a choreografickú vynaliezavosť, ale hlavne staronový operetný príbeh. Divák ho určite rád prijme v novom naštudovaní. Pritom to vôbec nie je sentimentálna rozprávka pre dospelých, ale výborne rozohraný realistický príbeh pre všetky vekové kategórie.

Mária Glocková

Mária Glocková vyštudovala klavír na Konzervatóriu v Košiciach, neskôr hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dlhodobo pôsobila v Štátnej opere v Banskej Bystrici ako dramaturgička, neskôr aj ako umelecká šéfka. V 70. rokoch významným spôsobom ovplyvnila dramaturgické profilovanie súboru a spoluzakladala opernú časť divadelného festivalu Zámocké hry zvolenské. Ako interná redaktorka pracovala v denníku Smer-Dnes, spolupracovala aj s inými slovenskými denníkmi a periodikami. Pravidelne publikuje v Hudobnom živote. Je autorkou literárnych, divadelných a operných scenárov, publikácií, autorsky aj moderátorsky pripravila mnohé výchovné a kultúrne podujatia v Banskej Bystrici. V súčasnosti pedagogicky pôsobí na Fakulte múzických umení Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde prednáša dejiny hudby, dejiny divadla, estetiku hudby, vedie semináre publicistiky a režijne vedie Operné štúdio pri Fakulte múzických umení Akadémie umení.