Klasika vie zradiť aj skúsených

Dramaturgia: Uršuľa Ferenčuková,
kostýmy: Katarína Holková a.h.,
scéna: Marek Gašpar Šafárik a.h.,
výber hudby: Roman Žiaran a.h.,
pohybová spolupráca: Zuzana Niščáková a.h.,
réžia: Peter Jezný a.h.
Hrajú: Radoslav Kuric, Barbora Špániková, Vladena Škorvagová, Silvia Donová, Daniel Výrostek, Magda Matrtajová a ďalší.
Premiéra 17.10.2008 v Divadle J. G. Tajovského Zvolen.
Miera vyspelosti každej divadelnej kultúry sa meria aj bohatosťou spracovania svojej klasiky. Naša interpretačná tradícia nie je v porovnaní s okolitými divadelnými kultúrami zrovnateľne bohatá. Pripomenúc si historické súvislosti 19. storočia a rozvoj národnej kultúry ako celku, je to celkom pochopiteľné. Ani naše divadlo neprešlo takú bohatú a rôznorodú cestu. Navyše, nánosy triednych ideologických poučiek obdobia schematizmu socialistického realizmu prirodzený vývin názorov a poznaní o nadčasových hodnotách našej klasiky odsunuli o ďalšie roky. O to väčšie prekvapenie vyvolal Miloš Pietor odvážnou interpretáciou Tajovského Statkov–zmätkov v Štúdiu bratislavskej Novej scény (22.11.1971). Tradičný žánrový obrázok premoduloval do krutej satiry. Ukázal, že aj v klasikovi Tajovskom, na ktorého sa dlhé roky nazeralo ako na jednostrunne kriticko-realistického dramatika, drieme dostatok matérie na vypovedanie o súčasnosti. Tento kratučký exkurz má svoje opodstatnenie aj pri úvahách o inscenácii skúseného a úspešného tajovskovského režiséra Petra Jezného v činohre Divadla Jozefa Gregora Tajovského.
Dnes stojí pred divadelnými dramaturgiami zásadná otázka: Aký nový pohľad na nášho klasika sa stane témou pripravovanej inscenácie? Dramaturgia musí stanoviť nielen témy, ktoré stojí za to akcentovať, ale aj hľadať nadčasové, univerzálne, najlepšie doposiaľ netušené odkazy, či konotácie k súčasnosti? A samozrejme mala by načrtnúť inscenačné mantinely – hranice tradičných postupov a mieru čerpania zo zdrojov moderného divadla. Aby bolo jasné, či chce divadlo hrať „na istotu“, ale má odvahu, guráž ďalej prelamovať inscenačnú tradíciu daného textu. Nielen pri Tajovskom sa dnes priam žiada objavovať súčasnosť – aj s ohľadom na divákov. Lebo divák, hoci preferuje overené hodnoty, nebráni sa dobre urobeným novotám. Za predpokladu, že ho zaujmú aj forma aj obsah, najlepšie obe vedno.
Režisér Peter Jezný si počas svojho zvolenského pôsobenia v 70. rokoch vybudoval renomé režiséra, ktorý vedel citlivo skĺbiť klasický text s novým výkladom i s modernejšími inscenačnými prostriedkami. S jeho menom sa viaže jedna z jasnejších etáp histórie divadla i preto, že vedel veľmi tvorivo spolupracovať s protagonistami súboru. Popri ostatnom repertoári inscenoval štyrikrát aj Jozefa Gregora Tajovského: Statky-zmätky (1970), Malé drámy, do ktorých zaradil jednoaktovky Hriech, Matka, Tma (1972), Hrdina (1974) a Ženský zákon (1979). Malé tragédie patria dodnes k pamätným nielen vo Zvolene. Divadelná kritika na nich oceňovala napríklad odvahu „oslobodiť (text – vložil O.D.) od dávno prekonanej šablóny zdôrazňovania vonkajšieho koloritu, ale aj od novšej realistickej drobnokresby, žánrového figurkárenia, do seba zahľadeného psychologizmu a pod. a uchopiť aktovky v hlboko ľudskom etickom pátose, vyzdvihnúť naddobovú platnosť citovo mravných a filozofických problémov, odzrkadľujúcich postavenie dramatického charakteru v prelomových krízových situáciách (Palkovič, Pavol: Malé drámy vysokých hodnôt. In Film a divadlo, č. 8/1972, str. 26 – 27). Ján Jaborník na margo inscenácie Hrdinu uvádza, že „V Jezného stvárnení Hrdinu zaujal predovšetkým vyzretý režijný výraz a vysoká miera slohovosti, akú v našom mimobratislavskom divadelníctve vídať iba zriedkakedy. O slohovú prekomponovanosť sa Jezný s istým úspechom usiloval už v inscenácii Tajovského jednoaktoviek… V spolupráci s výtvarníkom L. Hupkom a kostymérkou H. Bezákovou vytvoril javiskový tvar neobyčajnej výtvarnej kultúry, výrazovej čistoty a čírosti. Výtvarný obraz napájal zo zdrojov javiskovo pretaveného štylizovaného folklóru, poetizujúcim tkanivom inscenácie prerástla atmosféra a pocit neopakovateľnej slovenskosti. (Jaborník, J.: Uviedli svojho autora. In: Film a divadlo 1975, č., str. 24)
Peter Jezný sa do divadla za ostatných dvadsať rokov vracal menej ako sporadicky. Preto ohlásené spojenie jednoaktoviek V službe (z roku 1911) a Sľuby (z roku 1898) pod spoločným názvom Inotaje, vyvolalo oprávnené očakávania.
Obe jednoaktovky majú viac spoločných znakov. Majú jednoduchý príbeh, pomerne schematicky načrtnuté vzťahy, tradične realistický pôdorys. Pre plnokrvné divadlo, príznačné pre dnešnú dobu, v ňom treba hľadať výraznejší divadelný nerv, odkryť hlbšie myšlienky, možno uplatniť prostriedky moderného herectva, skrátka nachádzať presah do súčasnosti.
Sľuby sú náčrtom neskorších Statkov-zmätkov. Základný vzťah Aničky a Miša je iba schémou bez analytickejšieho ponoru do psychiky hrdinov. Ich motivická prepracovanosť je slabá. Ani ďalšie dôležité postavy – Aničkinu matku Zuzu Javorovú a tetku Maru (tobôž epizódne figúrky Jano Dlhý, Notár), autor hlbšie neanalyzoval, ani do základného konfliktu nezaangažoval. Tieto postavy skôr ilustrujú ústrednú dvojicu. A tak Tajovského textu chýba základná dramatická matéria. Nedá sa povedať, že by sa nedala nájsť. Prinajmenšom domyslením postáv v duchu neskoršieho finálneho výrobku Statkov-zmätkov, ale aj v zmysle hľadania odkazov na súčasnú podobu vyprázdnených, formálnych, unáhlených, či inak nezrelých vzťahov mladých ľudí. Podobne sa črtá možnosť objaviť v konaní predovšetkým zaľúbencov a ich okolia podobnosť s deformovanými vzťahmi našich súčasníkov.
Na druhej strane však táto skica neskoršej výbornej komédie je zaľudnená typmi, ktoré ponúkajú možnosť hľadania hereckého vyjadrenia karikovaných ľudských vlastností.
Silvia Donová (Anička) a Daniel Výrostek (Miško) sa pod režijným vedením neprepracovali k osobitejším kreáciám. Konajú konvenčne, v duchu dávno opozeranej typológie naivky a mladého beťára. V slabo pointovanej štruktúre inscenácie potom zákonite aj Vladene Škorvagovej (Javorová) a Magde Matrtajovej (Mara) chýba razancia i humor. Žánrový obrázok umocňuje využívanie zboru, či chóru tajomných mátoh, ktoré akoby tancovali v snoch – ale koho, to ostalo utajené. Čudesný kolorit jednoaktovky umocňuje nejasné poslanie Notára v podaní Emila Kosíra – nielen vďaka jeho bizarne fašiangovému kostýmu.
V službe je hra oveľa zrelšia. I keď rozsahom útla jednoaktovka, portrétuje hrdinov oveľa plastickejšie. Na malej ploche nielen analyzuje psychológiu protagonistov, ale na podklade možnej interpretácie sociálneho konfliktu pojednáva o hlbších etických a filozofických otázkach. A tu sa už ponúka dostatok paralel k našej realite. Navyše, nerovnovážnosť ekonomického postavenia manželov nie je dnes neznámym pojmom. No od čias Tajovského sa predsa len vyvinuli aj lakomosť, sebectvo, mamonárstvo, egocentrizmus gazdov typu Štefana. A obdobne aj ženy typu Zuzky túžia po zmene statusu chudobnej dievčiny inak, ich naivita sa prejavuje v iných súradniciach, odovzdanosť voči osudu a závislosť na mužovi sa inak prejavuje. Ale ak niečo z nášho klasika ostáva, tak to je základná psychologická typológia hrdinov jednoaktovky, na ktorej sa dá stavať.
V inscenovaných textoch však režisér s dramaturgičkou výraznejšie jednotiace momenty nehľadali. Prekáračka mladých zaľúbencov zo Sľubov je plná roztopaše, naivity, ale zásadnejšie preverenie motívov ich konania, či prepojenie záujmových línií mladých a starých (čo tiež nie je dnes celkom neznámy problém) aj na takom malom priestore chýba. Obdobne Štefan, Zuza, ani ich okolie v jednoaktovke V Službe neprekračujú klasický sociálno-kritický pôdorys predlohy. Oba texty z hľadiska dramaturgického ostali vedľa seba bez výraznejšieho výkladového zjednotenia. Inscenovaný text sa uspokojil viac-menej s pôvodinou, akoby chceli inscenátori zložiť iba formálny hold klasikovi. Ani bulletinom ohlasované fragmenty z frašky Jej budúci nepriniesli do štruktúry výraznejší posun.
A tak v Jezného inscenácii je jednoaktovka V službe obyčajným obrázkom tradičného dedinského boháča, ktorý nemá zľutovania ani s najbližšími. Radoslav Kuric (Gazda Štefan) iba ilustruje všeobecne známe črty mamonára, nepridáva postave výraznejšie osobitné črty, uspokojuje sa s konvenčnými gestami i intonáciami. K Zuzke pristupuje vždy rovnako povýšenecky. Barbora Špániková (jeho žena Zuzka) hrá sladkobôľne kladnú obeť. Z konania sa divák nedozvie, akú hĺbku smútku postava prežíva. Špániková Zuzku bez pomoci režiséra preto iba ilustruje veľmi všeobecnými prostriedkami. Viac pozornosti réžie by si zaslúžil Jano, veď je do istej miery katalyzátorom konfliktov. Štefan Šafárik akoby poslanie postavy cítil. Ale v konvenčne aranžovaných scénach nenašiel ani on výraznejší rukopis postavy. Ostatné postavy nedostali ani v koncepcii tejto jednoaktovky jasnejšie poslanie, i keď isté náznaky je možné vypozorovať v scénach, kedy ľud akoby pozoroval, či komentoval hlavné postavy. Réžia sa pokúša vyťažiť z nich aj komickú nôtu, ale bez väčšieho úspechu. Pretože Kosci a Hrabáčky hrajú príliš všeobecne. Na modernú divadelnú imagináciu to preto nestačí.
Škoda, že režisér rezignoval na premyslenejšie koncipovanie mizanscén, ktorými by dopovedal dôvody inscenovania týchto textov.
Divadelné či myšlienkové zjednotenie oboch jednoaktoviek nedosiahol ani Marek Gašpar Šafárik scénickým riešením. Na ľavú stranu javiska postavil drevenú šikminu z dvier, okien a dosiek. Nevedno, prečo na tejto šikmine sa hrajú obe jednoaktovky. Žeby hrdinovia šliapali po svojom svete? Podobne záhadne pôsobia štylizované drevené brány. Najväčšia z nich, v reálnej mierke, stojí v pravej časti javiska a slúži ako nástupný priestor do interiérov. Význam ďalších brán, tvarovo totožných s prvou, ale v menších mierkach, je nejasný. Interiéry sa dopĺňajú minimom mobiliáru. No ani ten nedokázal priniesť žiadne posolstvo. Scéna tak výraznejšie nedopovedala ani príbehy, ani konania postáv. Atraktívne pôsobiace kulisy tak ostali iba v polohe citácie štylizovaného divadla, či divadelnej moderny spred dvadsiatich rokov.
V kostýmoch sa výtvarníčka Katarína Holková inšpirovala konkrétnymi regiónmi. Pomohla hercom pri charakterizácii postáv. Ale tí zo spomínaných citácií už divadelný prínos nevyťažili.
Zámer inscenovať dnes Tajovského nemožno spochybniť. Divadlo, pôsobiace v širokom regióne, uplatní takúto inscenáciu nielen pre vďačného dospelého diváka, ale aj pre mládež. O to dôkladnejšiu prípravu a koncepčnejšiu realizáciu by si takýto zámer zaslúžil. Namiesto toho však z inscenácie Inotaje vychádza konvenčný divadelný tvar. Škoda.
Bolo by načase, aby sa vedenie DJGT zamyslelo napríklad nad tým, či by dnes súbor nepotreboval interného režiséra. Pretože aj tí najtalentovanejší herci bez cieľavedomého a koncepčného vedenia časom upadajú do stereotypov. O divadlo stereotypov diváci nemusia mať trvalejší záujem…

Oleg Dlouhý

Oleg Dlouhý (19. 12. 1951 Bratislava – 17. 5. 2014 Bratislava) – teatrológ, divadelný dramaturg, kritik. Absolvent divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako hlavný dramaturg Divadla Jonáša Záborského v Prešove, dramaturg činohry Novej scény v Bratislave, odborný referent, neskôr starší radca na Ministerstve kultúry SR a napokon odborný pracovník Oddelenia divadelnej dokumentácie a informatiky (od roku 2010 jeho vedúci) v Divadelnom ústave v Bratislave. Tu sa podieľal na významných výskumných projektoch, o. i. bol teatrologickým garantom pri príprave informačnej databázy o slovenskom divadle a vedúcim tímu pripravujúceho ročenky profesionálnych scén Divadlo na Slovensku. Od roku 2006 bol pedagogicky činný na Konzervatóriu v Bratislave. Dlhé roky sa systematicky venoval odbornej reflexii činoherných, muzikálových, operetných a alternatívnych divadiel pre denníky a odbornú tlač. Intenzívne spolupracoval s ochotníckymi divadlami, pôsobil v súťažných porotách amatérskych divadelných prehliadok. Bol členom dramaturgickej rady festivalu Divadelná Nitra pre výber slovenských inscenácií. Stál pri zrode a rozvíjal festival slovenských profesionálnych divadiel Dotyky a spojenia v Martine.