Klasik na úteku z muzeálnej vitríny

Ján Chalupka: Kocúrkovo

Koncept a scenár: Rastislav Ballek a Peter Pavlac

Dramaturgia: Peter Pavlac

Scéna: Michal Lošonský

Kostýmy: Katarína Holková

Hudba: Róbert Mankovecký

Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková

Réžia: Rastislav Ballek

Účinkujú:

Anežka Petrová

Robert Roth

Ondrej Kovaľ

Martin Šalacha

Roman Poláčik

Jakub Rybárik

Gregor Hološka, a. h.

Michal Noga, a. h.

Premiéry: 4. a 5. 2. 2023 v Činohre Slovenského národného divadla

Keď sa divák, ktorý v škole celkom nepredriemal hodiny slovenskej literatúry, vyberie na klasiku typu Chalupkovho Kocúrkova, zväčša nie je zvedavý na dej, ale na jeho divadelnú interpretáciu. „Viděno dnešníma očima, jde, s odpuštěním, o ‚koniny’: základem jsou milostné tahanice vyšperkované převleky a záměnami osob, ve kterých nakonec ti, kteří si to zaslouží, rozuměj správní národně cítící Slováci a Slovenky, vyhrají nad zlomyslnými nafoukanci a odrodilci.“ – písala som pred časom o obsahoch hier Drotár a Dobrodružstvo pri obžinkoch od Jána Palárika.[1] Hry jeho staršieho súčasníka Jána Chalupku sú v mnohom podobné – až na to, že v nich nájdeme menej idylického meštianskeho biedermeieru a viac drsného domkárskeho vidieka, ktorému nie náhodou vládne pán s prídomkom „z Chudobíc“. Úroveň fabuly inscenovaného dramatického textu však nemusí ovplyvniť kvality vzniknutého divadelného diela – napokon, inscenácie podľa spomínaných Palárikových komédií boli jednoznačnými umeleckými úspechmi.[2]

Od Chalupku

No vráťme sa k Jánovi Chalupkovi. Názov inscenácie Rastislava Balleka, ktorú naštudoval s hercami Činohry Slovenského národného divadla, na prvý pohľad naznačuje rozpor. Nekryje sa totiž s názvom najslávnejšej Chalupkovej veselohry – to by musel znieť Kocourkovo. Ballekov tím sa rozhodol použiť prvú verziu hry napísanú ešte v slovakizovanej češtine. Vtip je v tom, že inscenácia neobsahuje iba ju. Ako upozorňuje bulletin, zaznejú aj pasáže či témy z hier Všetko naopak, Trasorítka, Starúš plesnivec, Juvelír, Trinásta hodina, z jednej Chalupkovej krátkej satirickej prózy a ďalších zdrojov. Kocúrkovo je v tomto prípade „zastrešujúci názov“, ktorý odkazuje nielen na spoločné miesto deja všetkých spomínaných veselohier, ale najmä na svoj všeobecne vžitý prenesený význam ako označenie miesta, kde žijú samoľúbi hlupáci, ktorí robia veci zásadne podľa svojho a vždy zle. Ich mentalita by sa dala zhrnúť do nechválne známeho sloganu „cudzie nechceme a svoje si nedáme“ – oveľa krajšie a jazykovo jadrnejšie ju však opisuje sám dramatik: „Svinský pastier musí Kocúrkovän byti / cudzí ani bradu nesmie mi holiti. / Ani čižmy nech mi Odkundes nepláta, / ja nechcem ani len cudzého kabáta. (…) Z môjho vola nech sa varí hovädzina. / Veď dosť volov máme; naša baranina / nech sa v našej škvarí mešťanskej rajnici, / pivo a špiritus z našej chcem pivnici (…).“[3]

Tieto verše by mohli pokojne slúžiť ako kocúrkovská hymna a v inscenácii aj zaznejú zborovým hlasom tesne pred stíšeným epilógom. Trinásta hodina, z ktorej citát pochádza,je jedným z dvoch Chalupkových dramatických textov, ktoré autori inscenačného konceptu a scenára, Rastislav Ballek a Peter Pavlac, prevzali nie iba vo fragmentoch, ale celé – síce krátené, ale s neporušenou dejovou štruktúrou. Tým druhým je už spomínané Kocourkovo, ktoré tvorí prvé približne dve tretiny inscenácie. Výber a zvolené poradie práve týchto dvoch hier ako pilierov inscenačnej stavby považujem za šťastné: pozvoľnejšie plynúca, idylickejšia veselohra Kocourkovo poskytne divákovi priestor vstrebať základné charaktery a atmosféru kocúrkovskej society; úderný verš komediálnej frašky Trinásta hodina, ktorá sa točí okolo sporov, kto bude novým kocúrkovským hlásnikom, napokon celú javiskovú trmu-vrmu efektne vygraduje.

O istej dejovej banálnosti Chalupkových kocúrkovských komédií už tu bola reč; celkom inak je to s ich jazykom. Slovakizovaná čeština dráždi divákovu pozornosť nezvyklými tvarmi a lexikou; prebleskuje v nej stáročná biblická čeština so všetkými „mau“ a „budau“, ktorá dnes už znie i českému uchu ako exotické, trocha insitno-komické nárečie. Pravda, tieto tvary sa nájdu najmä v rozkošnej Chalupkovej črte Medweď, opice a Marie Štuartka, ktorú v inscenácii prednesie Robert Roth ako medzihru oddeľujúcu Kocourkovo a Trinástu hodinu. Predvedené hry sú poslovenčené oveľa viac, no ich jazyk je oproti súčasnej spisovnej češtine i slovenčine jadrný a uvoľnený, je to plebejský jazyk začadených kuchýň a trkotavých susedských priedomí, navyše osviežený skomolenou maďarčinou: „A bolo tam vidieť všakových fyzomónií! Môj sused ovesil nos, hrebenárovi oči iskrili, mlynár hromoval ako valach, iní ebalelkovali, Rachotil sa rozpálil ako moriak, jeden hlavou krútil, druhý nechty obhrýzal a iný zase prehvízdal a každý pochytil čiapku alebo klobúk a s hrmotom sme sa rozišli.“[4] Ideálny podklad živých dramatických situácií. I chalupkovská editorka a odborníčka Zdenka Pašuthová konštatuje, že „silne slovakizovaná biblická čeština v Chalupkových dramatických dielach pôsobí suverénne, stručne a dynamicky“^[5]. O to viac potom vynikne strojená pompéznosť čistej biblickej češtiny Kollárovej Slávy dcery, ktorej úryvky začlenili inscenátori do replík učiteľa Svobodu (celkom logicky, lebo hrdina Chalupkovej hry spomína, že táto báseň „je jeho kochání“). Jakub Rybárik ako Svoboda bezchybne skanduje Kollárovu časomieru; uznanie však patrí bez výnimky všetkým hercom inscenácie. Výborne si osvojili priam artikulačnú ekvilibristiku, ktorú si divadelný prednes textov z Kocúrkova vyžadoval. Možno im v procese skúšania pomohli aj skúsenosti tandemu Pavlac – Ballek, ktorý stál i za legendárnym naštudovaním inscenácie Hollyroth hranej v bernolákovčine. Robert Roth, ktorému je v Kocúrkove okrem iného zverený prednes jazykovo najkrkolomnejšieho textu, spomenutej Marie Štuartky, dal už pri prvých krúživo-maznavých, jemnou iróniou poprášených, dôverným pološeptom prednesených slovách „já pravda nejsem Kocaurkovan“spomenúť na svoju skvostnú hollyrothovskú kreáciu.

O Chalupkovi

Je známe, že pri satirickom portrétovaní kocúrkovskej pospolitosti Chalupka bohato čerpal z osobných skúseností školského rektora a neskôr evanjelického farára na slovenskom malomeste. Nie nadarmo sa pod prvú verziu Kocourkova nepodpísal; dobre si spočítal, že by ho mohli urazení spoluobčania vyštvať ako učiteľa Svobodu v jeho hre. Prepojenosť životných osudov a námetov literárnych prác pravdepodobne inšpirovala tvorcov Kocúrkova, aby hrali nielen Chalupku, ale aj o Chalupkovi. Preto sú počas podstatnej časti Kocourkova všetci mužskí protagonisti oblečení do habitu evanjelického kňaza; preto sa na scéne periodicky zjavuje dobový portrét dramatika v rukách tých, ktorí predstavujú jeho alter ego. V inscenácii sa tiež prednášajú úryvky z prológov k hrám Kocourkovo a Všetko naopak, kde sa dramatik už neskrýva za postavy, ale tepe do kocúrkovčiny z pozície autorského subjektu; ešte oveľa väčšia trpkosť prýšti z neodolateľne sarkastického opisu toho, ako sa „lid kocaurkovský“ vysporiadal s kočovnými hercami, ktorí sa mu odvážili zahrať Schillera. A do sféry „osobného“ patrí aj časť epilógu inscenácie, v ktorom vystupuje popolavý prízrak stvárnený Anežkou Petrovou. Postava stareny, ktorá ako keby vystúpila z hrobu, vedie nesúvislý monológ prekladaný útržkami nábožných piesní. Miešajú sa v ňom komické náreky starej panny Trasorítky z hier Trasorítka a Všetko naopak, no na konci dôjde aj na nezvyčajne vrúcne vety z ľúbostných listov. Riadky plné bolestného sebaobetovania napísala láska Jána Chalupku Babetta von Wieland, ktorej bohatá rodina nedovolila sobáš s chudobným farárom. Chalupka pragmaticky zhodnotil situáciu, odsťahoval sa z Kežmarku, kde Babetta žila, do Brezna a oženil sa s nevestou primeraného postavenia; do konca života však na ňu nezabudol. Babetta dožila v osamení. Aká irónia: romantizmus, ktorý v polovici devätnásteho storočia uchvátil európsku literatúru, sa Jánovi Chalupkovi ako spisovateľovi viac-menej vyhol (na rozdiel od brata Sama); hlboko však poznačil jeho skutočný životný príbeh.

S Chalupkom

Vidíme Roberta Rotha, ako sa krokom leva salónov samoľúbo sunie rozsvieteným hľadiskom. Vyzerá ako konferencier z televíznych estrád sedemdesiatych rokov minulého storočia – načesané nalakované kučery, pieskový oblek s ozrutnými chlopňami a širokými nohavicami s pukmi, široká kravata chemických farieb a v ruke mikrofón, z ktorého sa ťahá elektrický kábel. Chalupkov predhovor ku Kocourkovu, ktorý tvorí zvukovú kulisu hercovej cesty na javisko, ako keby znel zo starého tranzistora… Postava vchádza na scénu, nadychuje sa – a vtom gong, rozhŕňa sa zamatová opona a zjavuje niečo, čo pripomína obriu muzeálnu vitrínu: plytký box s bielym pozadím, široký cez celé javisko a orámovaný čiernym rámom. V ňom nepohnute, ako vypchaté exponáty, stojí šesť mužov a jedna mladá dáma, ktorí na seba počas inscenácie budú podľa potreby brať rôzne roly z mozaiky Chalupkových dramatických textov. Ondrej Kovaľ, Martin Šalacha, Roman Poláčik, Jakub Rybárik, Gregor Hološka a Michal Noga sú oblečení v čiernych „sukniach“ evanjelických kňazov s typickými bielymi goliermi, na hlavách však majú viktoriánske cylindre. Jediná žena, Anežka Petrová, je v civilnom odeve súčasných násťročných: nohavice z metalickej látky dopĺňa žiarivo ružová mikina, rúž rovnakého odtieňa a v ústach ľahostajná žuvačka. Jej zjav sa dá čítať všelijako – ako prvé nám asi príde na um, že pred nami stojí zástupkyňa tých (bez urážky), ktorí sa dnes otrávene dostavili do hľadiska a odovzdane čakajú, až im klasika „natlačia do hlavy“. Okrem postáv sa vo „vitríne“ nachádza pár kúskov – znakov biedermeierovského interiéru: kyvadlové hodiny, vyrezávaná skriňa, stôl a stoličky z tmavého masívu, kazateľnica s balustrádou; dvaja herci držia už spomínaný dobový Chalupkov portrét. Nehybné panoptikum začne pomaly ožívať, postavy sa rozpohybujú drobnými krôčikmi ako hračky na kľúčik a hromadne pokračujú v recitácii prerušeného kocourkovského predhovoru – pripomína to trocha scénu z inscenácie veľkého scénického šachistu Roberta Wilsona.

Po tomto úvodnom defilé sa však už Tesnošilovým monológom rozbieha vlastný dej veselohry. Hrá sa smerom do hľadiska, v miernej hyperbole, ako keby herci citovali prvé predvedenia Chalupkových hier v podaní nadšených vlasteneckých ochotníkov. Je to herectvo predvádzania, nie prežívania, zábavný kocúrkovský orloj, hra s Chalupkom. Priamo pred našimi očami sa z mužských postáv podľa potreby stávajú ženské – „sukňu“ kňaza doplní ženský čepiec, hlas sa posadí trocha vyššie, pánbožkársky zopnú ruky a stoja pred nami chalupkovské vidiecke klebetnice. Herci podľa potreby sami prinášajú a odpratávajú prvky výpravy, v lesnej scéne privezú smreky na kolieskach. Stretnutie študentov so zbojníkmi na nočnej čistine – hoci na prvý pohľad obsahuje typické romantické rekvizity, ako je rojčivá mladosť, divá krajina a revoltujúci bojovníci proti vrchnosti – vyznieva ako veselá paródia, počas ktorej behá po javisku postava v komickom medveďom kožuchu a mládenci toporne držiaci valašky ako keby vystúpili z ľudových malieb na skle. Keď potom spoločne so študentmi spievajú Zelená sa bučina, neznie to ako dramatikov zamýšľaný pendant burcujúcej piesne o slobode zo Schillerových Zbojníkov. Prebieha tu skôr spontánny lesný žúr – bodrí krčmoví kamaráti sa držia okolo pliec a podnapito sa hojdajú v rytme melódie vyludzovanej na hrdle demižóna.

Stromy na kolieskach odišli, zo študentov sú nasadením čepcov opäť kocúrkovské susedy a Anička sa preobliekla do bielych svadobných šiat. Stojí na vyvýšenej lavici ako luxusný tovar, kŕčovito sa cerí, v ruke kvety strnulo vytrčené v ústrety nádejnému nápadníkovi, novému rektorovi Svobodovi. Ten však neprichádza – rozhodol sa pre inú. Ešte si užijeme veselé scény Tesnošilovho výprasku nezdarného syna a žartu, ktorý si prezlečení študenti urobili z Aničky čakajúcej na výhodnú sobášnu partiu. Všetko v štýle bábkového či ochotníckeho divadla, samé „ajajáj“ a „ojojój“, nekonečné bľabotanie nahlúpleho Tesnošilovho Honzíka a do toho prichádza pán z Chudobíc aj so svojou zmenšeninou, synom Attilom, oblečení ako postavy z Kálmánovej operety. Kocourkovskú časť Kocúrkova uzatvára hlas opitého hlásnika, ktorý namiesto dvanástej ohlasuje trinástu hodinu, a tým otvára poslednú tretinu inscenácie.

Steny vitríny miznú a otvára sa nám pohľad do sčernetej hĺbky javiska, ktorému dominujú pojazdné schody vedúce šikmo hore nikam, dym a rozkrútená diskoguľa. Fľaše a poháre na debnách aparatúry a auto na sťahovanie kulís napovedajú, že sme v backstagei akejsi, pravdepodobne televíznej, šou. Na proscénium nastupuje pánska časť obsadenia jednotne oblečená ako Rothov konferencier a rapuje skrátenú Trinástu hodinu; hudba sa na chvíľu mení na opernú áriu, pri ktorej v pozadí po schodoch stúpa Anežka Petrová v šatách nevesty doplnených obrovskými krídlami. Keď sa v druhom dejstve rapovaného digestu z Chalupkovej frašky spieva o „voľbe podľa zákona“, tiahne hľadiskom skupinka so zástavami ako zástup nespokojných občanov pod okná kocúrkovského starostu. Z pozadia javiska všetko pozoruje Robert Roth vo farárskom – azda ohromený Chalupka sleduje, čo spravili s jeho hrami blázniví potomkovia? Čierne okuliare prepožičiavajú jeho tvári nepreniknuteľný výraz; nemyslím však, že by sa hneval. Človek, ktorý napísal verše ako – „Trinásta hodina, / A piate koleso a skala drevená / a plný koš vody a britva z polena. / A a a, čože čo? – a biele havrany, / v jednom spolku vlci, ovce a barany.“[6]– by to určite pochopil.

To už však rap prechádza do čistokrvného diska a kým sa dôjde k finálnemu hymnu ospevujúcemu „našich volov“, vystrieda sa ešte dixieland, tango a Nessun dorma ako komentár k „už bila poslednia hodina“. Na záver sa bujará atmosféra zlomí v Aničkinom tklivom monológu.

Ako kritik (a divák) so slabosťou pre postmoderné tvorivé postupy nemám inscenácii veľmi čo vyčítať. Porozumela som jej skladbe, schvaľujem jej výrazové prostriedky aj myšlienkové posolstvo, ktoré, prirodzene, vzhľadom k zvolenému inscenačnému štýlu nie je možné vnímať ako jednoduché heslo, ale skôr ako mnohorakú kritiku večnej „kocúrkovčiny“, vynárajúcu sa zo zmesi na seba sa nasúvajúcich, poprepájaných aj vzájomne vyrušených, komentovaných, rozvíjaných intertextových odkazov. Uvoľnená pestrosť valiacich sa podnetov pritom môže byť práve tým, čo pritiahne k zaprášenému klasikovi myseľ nepokojnej a netrpezlivej internetovej generácie. To, že som sa v priebehu epilógu – žalospevu za chalupkovské ženy v podaní Anežky Petrovej predsa len už kradmo pozrela na hodinky, je iba signál, že aj výborne vymyslené a predvedené javiskové dielo možno znesie úpravy vnútorného rytmu a gradácie tak, aby sme ho zvládli sledovať bez dychu až do úplného konca. 

---

[1] ULMANOVÁ, Martina. Obrazy starého světa. In Svět a divadlo, 2020, roč. 31, č. 2, s. 94.

[2] Drotár z nitrianskeho Divadla Andreja Bagara (réžia Lukáš Brutovský, premiéra 24. 5. 2019) a Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch zo SND (réžia Juraj Nvota, premiéra 11. 4. 2015).

[3] CHALUPKA, Ján. Trinásta hodina. In CHALUPKA, Ján. Drámy. Bratislava : SVKL, 1954, s. 197 – 229, s. 215. Cit. podľa: Bulletin inscenácie, s. 97.

[4] Bulletin inscenácie, s. 74.

[5] PAŠUTHOVÁ, Zdenka. Ján Chalupka – známy neznámy. In Ján Chalupka : Súborné dramatické dielo I. Bratislava : Divadelný ústav, 2012, s. 27.

[6] Bulletin inscenácie, s. 93.