Hrôzostrašné iba v názve

Autor: Chris Priestley

Preklad: Vít Penkala a Michal Náhlik

Dramatizácia: Michal Náhlik

Hudba: Filip Lenárth

Scéna a kostýmy: Anita Szökeová

Réžia: Michal Náhlik

Účinkujú:

Strýko Montague: Samuel Gáfrik

Edgar, Simon a iné: Peter Krivý

Edgarova matka a iné: Slavomíra Fulínová

Edgarov otec a iné: Matej Lacko

Agnes, Maud a iné: Ľudmila Dutková

Christina, Olivia a iné: Veronika Husovská

Simonova matka a iné: Antónia Kurimský Oľšavská

Premiéra: 9. 10. 2022 v Historickej budove Divadla Jonáša Záborského v Prešove (slovenská premiéra)

Písané na základe reprízy zo dňa 24. 11. 2022.

Predstavte si, že navštívite dom, z ktorého vás groteskne pôsobiace bábiky nechcú pustiť von. Alebo sa vám počas kradnutia v ňom prihovorí duch mŕtveho dievčaťa. A čo by ste urobili v prípade, keby vás čarodejnica premenila na jabloň? Tieto a mnohé ďalšie príhody ponúka britský spisovateľ, maliar, ilustrátor a karikaturista Chris Priestley v knihe Příšerné příběhy strýce Montaguea [1]. Hrdinom je chlapec Edgar, ktorý má záľubu v počúvaní strašidelných príbehov zberateľa predmetov, strýka Montaguea. Strýko býva v opustenom dome na konci lesa. Kniha je vďačným námetom na spracovanie, či už filmové, alebo divadelné. Autorovi sa darí postupne vytvárať atmosféru napätia, využíva detailné opisy na zachytenie hrôzostrašných postáv a prostredia. Okrem toho čitateľa neraz prekvapí pointa príbehu. Prozaický text (napr. dlhé opisy atmosféry, prostredia vnútorného sveta postáv) podnecuje predstavivosť čitateľa a jeho tranformácia do javiskovej podoby je pre inscenátorov výzvou.

Autor dramaturgicko-režijnej koncepcie v Divadle Jonáša Záborského, Michal Náhlik, si vybral tri príbehy. V prvom, Nedveře,sme svedkami špiritistickej seansy, ktorú praktizuje pani Lyonsová (v skutočnosti pani Fosterová) za asistencie Harriet. Obidve ženy sú podvodníčky. Ich jediným cieľom je žmýkať peniaze zo zámožných paničiek, ktoré sú ochotné urobiť čokoľvek, aby videli svojich mŕtvych príbuzných. A tak zatiaľ čo sa pani Lyonsová snaží spojiť s dušami zo záhrobia, Harriet sa pod rôznymi zámienkami vyberá von z miestnosti, aby prehľadala kabáty prítomných dám a čo-to uchmatla. Počas jedného večera sa však niekoľkokrát stretne a porozpráva s Oliviou, mŕtvou sestrou jednej z klientok. V závere príbehu si Harriet všimne dievčatá sediace v neprirodzených polohách. Pôsobia tak, akoby boli v tranze. Hrdinka sa chce dostať z miestnosti von, prosí o pomoc, lenže nikto ju nepočuje, takže ostáva uväznená so strašidelnými slečnami bez možnosti úniku. Harriett, ktorá podvádzala, doplatila na svoje správanie a bola zaň potrestaná. Škoda, že Michal Náhlik túto pasáž vyškrtol: oslabila sa tým pointa príbehu a zároveň ostal nevyužitý potenciál skutočnej hororovej atmosféry. Ďalší príbeh, ktorý si tvorcovia vybrali, nesie názov Zimní řez. Je o slepej starenke, pani Tallowovej, ktorú decká v dedine nazývajú čarodejnicou. Mladý chlapec, Simon, k nej jedného dňa zavíta, pozoruje, ako strihá jablone a dá jej najavo, že nemá z ničoho strach. Neskôr sa mu podarí vlámať do domu a ukradnúť skrinku s miniatúrou domu a jabloňami. Pri odchode ho oslepí blesk a on zisťuje, že sa zmenil na jabloň, ktorú sa chystá pani Tallowová zastrihnúť. Posledný príbeh, Příběh s duchem, je o utopenej Margaret, ktorá straší v dome. Za jej smrť môže adoptívny otec: Margaret ho prichytila, ako sa bozkáva s vychovávateľkou, a vyhrážala sa mu, že všetko prezradí. On dostal strach, a preto ju udusil a hodil do jazera. To je dôvod, prečo jej stále zo šiat steká voda.

Technika dramatizácie zachováva knižnú predlohu – chlapec Edgar si najprv v strýkovej obývačke nejakú vec (fotku, starožitnosť) všimne a následne mu Montague vyrozpráva príbeh, ktorý sa k nej viaže. To, čo funguje v próze, pôsobí v inscenačnej podobe staticky. Technika rozprávania príbehu spočívajúca v zmene svetla, premene hercov na scéne, s občasnými vstupmi rozprávača je po čase príliš predvídateľná na to, aby udržala pozornosť diváka. Nasvedčovalo tomu aj neustále hmýrenie sa detí počas doobedňajšieho predstavenia. Z dramaturgického hľadiska nie je jasné, prečo sa tvorcovia rozhodli práve pre túto predlohu. Chýba v nej ústredná téma. Majú si deti uvedomiť, že kradnúť je zlé? Rovnako ako neposlúchanie a nerešpektovanie pravidiel? Ak áno, nebola táto koncepcia jasne komunikovaná. V dôsledku toho inscenácia „plávala“ po povrchu. Hrôzostrašným príbehom strýka Montaguea by prospela väčšia miera autorského vkladu a precíznejšej dramaturgickej práce, najmä v rovine prepojenia jednotlivých príbehov, a väčšieho dôrazu na budovanie napínavej až hororovej atmosféry.

Scénická a kostýmová výtvarníčka Anita Szökeová navrhla variabilnú scénu. Centrálnym bodom scény je dom s realistickým interiérom obývacej izby. Výtvarníčka v duchu predlohy umiestnila v obývačke rôzne predmety – obrazy, fotografie či domček pre bábiky, ktoré sú predmetom Edgarovho záujmu. Dom s oknami sa v prípade potreby dá rozložiť a predstavuje tak viacero izieb, s ohľadom na konkrétny príbeh. Spomeňme v tejto súvislosti napríklad príbeh Nedveře – rozobratím bočných častí stien vzniká viacero vstupov, v ktorých sa objavuje duch Olivie, čím sa kumuluje napätie.

Pred domom je umiestnená železná posuvná bránka, ktorá sa využíva pri exteriérových mizanscénach – znázorňuje vchod a východ z domu strýka Montaguea či miesto fotenia sesterníc počas svadby. Kostýmy sú dobovo štylizované. Výtvarníčka navrhla pre javiskovú postavu čarodejnice veľké voľné šaty a kapucňu (z inej látky) zahaľujúcu tvár. Je vidieť iba obrovské nožnice, s ktorými zastriháva jablone. Slavomíra Fulínová ju stvárňuje prostredníctvom pomalej zhrbenej chôdze a zvýšeného hlasu a darí sa jej vyvolávať desivý dojem. Prvky štylizácie využila výtvarníčka aj pri kostýme mladučkej Olivie. Nadýchané modré šaty a masívne topánky v kombinácii s hereckým prejavom Veroniky Husovskej – doširoka roztvorenými očami, pomalou intonáciou a ešte pomalšími pohybmi – budia dojem mŕtvej bábiky. Rovnako pútavý bol herecký výkon Ľudmily Dutkovej v úlohe utopenej Margaret. Prostredníctvom krátkych viet s emocionálnym odstupom, nežných pohybov a minima gest pôsobila ako bytosť vytrhnutá z úplne iného sveta. Herečky, ktoré stvárňovali duchov, budili vďaka svojej mimike, gestám a reči tela väčšiu pozornosť. Ich minimalistický herecký prejav bol založený na pomalých pohyboch a dôraze na každú slabiku, ktorý bol kombinovaný s tichosťou.

Iný výtvarný princíp zvolila Anita Szökeová pri javiskových postavách pani Lyonsovej a Harriet. Keďže vystupujú ako ženy z vyššej spoločnosti, zodpovedajú tomu aj ich kostýmy – modré šaty s vertikálnymi pásikmi. Herečky boli mimoriadne zohraté. Ich dialógy pôsobili vďaka využitiu hašterivého podtónu, irónie a sarkazmu veľmi prirodzene a zároveň humorne. Miestami skĺzavali k pátosu, najmä v mizanscénach s duchom Olivie, ale ani to neubralo ich hereckým výkonom na kvalite. Slavomíra Fulínová stvárňuje viacero postáv. Má priestor pracovať so svojím temperamentom, vďaka čomu udržiava pozornosť diváka. Ako Edgarova matka sa snaží Edgara vystríhať, aby sa nepohyboval v blízkosti pani Tallowovej. Je starostlivá a zároveň dokáže prejsť do polohy vystrašenej ženy, keď hovorí o dome čarodejnice. Iný herecký prístup uplatňuje v javiskovej postave sestry mŕtvej Olivie. Kým nespomenie svoju sestru, je veľmi opatrná a zvedavá zároveň. Len čo sa však dozvie, že Harriet videla ducha jej sestry, rozpovie o nej príbeh s veľkým smútkom v hlase. Antónia Kurimský Oľšavská hrá tiež viacero javiskových postáv. Zaujme najmä ako Simonova matka, keď prejavuje nežnosť, starostlivosť a empatiu prostredníctvom láskavého tónu a dotykov.

Samuel Gáfrik to s hereckým kreovaním strýka Montaguea nemá ľahké, keďže je to postava veľmi špecifická. Vyvoláva strach, rešpekt, zvedavosť, ale má tiež citlivý prístup k chlapcovi Edgarovi. Hercovi je veľkou oporou pri stvárnení postavy dobový kostým tvorený oblekom, parochňou a bokombradami. Pôsobí strašidelným dojmom. Herec sa snaží prostredníctvom zhrbenej chôdze a rozprávania príbehov vyvolať v Edgarovi strach a rešpekt. Žiaľ, jeho herecký výraz pôsobí ťažkopádne a nedarí sa mu udržať pozornosť detí. Čo však na jeho herectve možno oceniť, je pôsobivá práca s hlasom. Dokáže vytvárať prechody medzi vzrušením, nadšením a smútkom, odvíjajúc sa od konkrétneho rozprávaného a znázorňovaného príbehu. Edgar Petra Krivého je plný nadšenia, rebélie a zvedavosti, čo realizuje prostredníctvom výraznej mimiky, neposednosti a častého vzrušenia v hlase. Matej Lacko hrá viacero postáv, najlepšie mu však sedí postava Edgarovho otca. Využíva autoritatívny postoj a hlas, pôsobí rázne a nepripúšťa žiadne námietky. Na margo herectva treba ešte dodať, že súbor nemal príliš veľkú šancu kreovať svoje postavy, keďže ide o konkrétne typy neprechádzajúce premenou.

Hrôzostrašným príbehom strýka Montaguea v prešovskom divadle chýba práve ten prívlastok obsiahnutý v názve. V dramaturgicko-režijnej koncepcii zasa absentuje konkrétna téma, ktorá by viedla pozornosť diváka. Čo z nej vlastne vyplýva? Že by sa deti mali vyhýbať kradnutiu? A kam ich môže doviesť nerešpektovanie pravidiel? Alebo je práve porušovanie pravidiel to, čo ich má priviesť k nezabudnuteľným zážitkom, o ktorých by raz chceli rozprávať aj oni?

---

[1] PRIESTLEY, Chris. Příšerné příběhy strýce Montaguea. Praha : Vydavateľstvo Argo, 2011. 215 s. ISBN 978-80-257-0405-9. Preklad Vít Penkala. Pozn.: kniha vyšla zatiaľ iba v češtine.