Hlbiny morské, hlbiny ľudské

Preklad: Jana Rakšányiová
Dramaturgia: Tomáš Vůjtek
Kostýmy: Miriam Struhárová
Scéna: Ján Zavarský
Hudba: Juraj Péč
Pohybová spolupráca: Anna Štefanová
Réžia: Viktor Kollár
Hrajú: Ján Topľanský, Stanislav Staško, Tibor Vokoun, Michal Jánoš, Edita Borsová, Barbora Bazsová, Mária Jedľovská, Miroslav Beňuš, Tomáš Mosný, Michaela Šefčovičová, Dorota Ivanovičová
Premiéra: 11. júna 2011, Divadlo Jána Palárika v Trnave
Divadlo Jána Palárika v Trnave prinieslo svojim divákom na konci sezóny svetovú klasiku. Uviedlo symbolistickú hru od Henrika Ibsena – Divá kačka. Hra je považovaná za najlepšiu Ibsenovu drámu ľudskej duše, ktorá sa zmieta medzi pravdou a klamstvom. Dráma vzťahu, lásky a obety je vo svojej podstate blízka aj dnešnému človeku. Ten sa v súčasnom období ťažkých sociálnych podmienok tiež uchyľuje k pretvárke, ktorá ho robí šťastnejším. Popritom sa vytráca pravda, ktorú ale netreba vždy a za každých okolností zverejňovať.
Ibsen v Divej kačke napísal hru o pravde a láske. Rodina Werléovcov zapríčiní pád rodiny Egdalovcov. A keďže starý Werlé sa chce očistiť, ponúka záchranu aspoň pre mladého Hjalmara Egdala. Zabezpečí mu živobytie ako fotografovi a dokonca mu nájde aj manželku Ginu. Tým ale opäť pácha zlo, pretože Gina bola jeho milenkou, ktorej sa potrebuje zbaviť, lebo čaká jeho dieťa. Mladý Egdal nič netuší a spokojne spolu s ňou žijú niekoľko rokov. Starý Egdal nachádza potešenia a zmysel života na povale, z ktorej si urobí svoj súkromný les plný zvierat. Do spokojného života však vtrhne pohroma v postave mladého Gregersa Werlého, ktorý si dá za cieľ otvoriť Hjalmarovi oči a vytiahnúť ho z bahna klamstva. Povie mu pravdu o Gine a jej dcére. Vtedy sa idyla rúca ako domček z karát. A všetko môže zachrániť iba dieťa Hedviga svojím činom lásky – zabitím svojej divej kačky. Ona však toho nie je schopná, radšej obetuje seba, akoby mala zabiť milovanú kačku.
Divá kačka je v réžii Viktora Kollára ukážkou komicko-tragického života fotografa Egdala. Režisér vedel vytiahnuť a zručne spracovať to, čo text hry ponúka. Vťahuje nás do tragického príbehu nekonvenčným úvodom, ktorý naznačuje hĺbku tragédie i to, kto sú protagonisti. Nasledujúce scény sú plné ironického až sarkastického humoru, ktorý vyplýva zo života postáv. Avšak ľahkosť humoru strieda s vážnosťou, ktorá nakoniec preváži všetko ostatné. Viktor Kollár spolu s dramaturgom Tomášom Vůjtkom vyškrtali a upravili text hry tak, že ho neochudobnili o nič podstatné. Popritom priniesli na javisko najvýraznejšiu ideu hry – myšlienku najčistejšej pravdy a obetavú lásku dieťaťa. V hre využili symboly, ktoré sú pre Ibsena také špecifické. Všetko sa nieslo v duchu symbolu divej kačky. Kačky, ktorú postrelili a ona je vytiahnutá na breh loveckým psom. V každom náznaku scény či kostýmu je kačka. A aby toho nebolo málo, objavujú sa na scéne dvaja anjeli, ktorí tancom sprevádzajú dramatické a zlomové momenty v hre. Vždy, keď sa objavia, všetko ostatné zamrzne, oni sú predzvesťou smrti. Režisér tak stavil na symboliku, a preto sa mu podarilo spolu s hercami vytvoriť veľmi sugestívnu inscenáciu. Tá si podmaňuje zmysly a dokonca núti aj premýšľať, miestami nenávidieť alebo súcitiť s hlavnými postavami.
Scéna Divej kačky podporuje víziu symbolov, tajomstva a blízkej tragiky. Scénograf Ján Zavarský zaujímavo prekryl zadnú izbu ateliéru Hjalmara Egdala igelitom, ktorý na úvod otvoril len pohľad do pracovne starého Werlého, u ktorého sa hra začína. Úvodná scéna je veľmi pôsobivá. Vytvára dojem tajuplnosti a noblesy zároveň. Celá je biela až sivá. Stôl je položený na lesklom povrchu, ktorý odrážal svetlo i postavy. Tvorilo to dojem zrkadla, ktoré odráža povrch videných skutočností. Byt Hjalmara Egdala, kde sa odohráva veľká časť drámy, bol sčasti vytvorený podľa popisu v hre. Bol to veľký otvorený priestor pokrytý krásnymi farebnými kobercami. V prednej časti vľavo bol stôl, vpravo stála pohovka. Pozadie zelenkavej steny tvorili posuvné dvere, ktoré skrývali povalu plnú domácich zvierat. Povala bola vyplnená igelitmi a farebne nasvietená. Vytvárala dojem farebného mora, tým podčiarkli slová Hedvigy, ktorá hovorí o hlbinách morských. Vstup pre druhých bol zo spodného pravého prepadliska, ktoré tvorilo súčasť bytu. Zaujímavosťou bolo, že v strede javiska bol žľab, ktorý zachytával vodu stekajúcu z deravej strechy chudobného domu. Bolo to veľmi pôsobivé a spĺňalo to hneď niekoľko funkcií. Náhle stekajúca voda vyvolávala smiech i mrazivý pocit, a predzvesť nešťastia.
Scénografiu podporili aj kostýmy Miriam Struhárovej. Neurčovali dobu, iba sociálne zaradenie postáv. Niekedy mohli pripomínať blízku minulosť i súčasnosť zároveň. Ako hra postupovala, pribúdali na kostýmoch postáv kačacie pierka. Symbolika pierok odkazovala na to, že v každom z nás je kus doráňanej kačky. Každý si nosíme svoju divú kačku v sebe. Pribúdanie peria nepôsobilo násilne ani obťažujúco. Skôr by sa dalo povedať, že to bolo oživenie, ktoré zakaždým malo svoje odôvodnenie.
Hudba Juraja Péča mala nádych opakujúcej sa myšlienky. Hudobný leitmotív valčíka sa opakoval a vracal pri zmienke o kačke. Niekoľko takýchto návratných melódií podporilo symboliku hry a osudovosti.
Silnou stránkou inscenácie bolo vhodné herecké obsadenie, ktoré prispelo k jej sugestívnosti. Michal Jánoš podal ako Hjalmar Egdal pôsobivý výkon. Odhalil všetky polohy strateného idealistu, ktorý je v reálnom živote neschopný. Nemá svoj vlastný názor a slabošsky preberá iné myšlienky. A nevie sa vyrovnať s tým, že ho každý považuje za zázrak, ktorým v skutočnosti nie je. Stvárnil ho ako vznetlivého, bojazlivého a pohodlného muža, ktorý je rád, že má svoje teplé miestečko na zemi. Výrazne pracoval s gestom a mimikou. Našiel si svoje výrazové prostriedky a gestá, ktoré identifikovali všetky Hjalmarove povahové črty. Najzaujímavejší výkon podal v scéne pred odchodom z domu. Celkom ukáže náznak zmierenia s Ginou, ktorý ale vzápätí opäť pokazí osoba v čiernom, Gregers Werle. Aj kostým dopomohol M. Jánošovi v stvárnení postavy. Celý bol bledý, obnosený. Pôsobil ako zo starých dobrých zašlých čias.
Hjalmarovým protipólom bol Gregers Werle v podaní Stanislava Staška. Jeho Gregers bol neznesiteľný, neprispôsobivý mladý muž žijúci mimo reality skutočného sveta. Všetkým úžasne vedel pokaziť náladu svojím dohováraním a hlásaním idey dokonalej pravdy. S. Staško sa tejto úlohy zhostil veľmi verne. Svojou výškou imponoval javisku a svojím hlasom si podmaňoval hľadisko. V čiernom kostýme, ktorý trochu pripomínal oblečenie mladého výtržníka, pôsobil ako diabol. Vedel ľahko meniť citové polohy svojej postavy. Veľmi prekvapil v scéne, v ktorej sa zrazu zmenil na loveckého psa. V nej ukázal aj svoje pohybové danosti.
Zaujímavá bola Edita Borsová v postave Giny. Zachovávala si rozvahu a nenútenosť ženy v najlepších rokoch, ktorá sa stará o domácnosť. E. Borsová zaujala gestom a postojom, ktorý si pre svoju Ginu zvolila. Mala nesústredený pohyb rúk a ten istý štýl sedenia, ktorý zvýrazňoval jej nervozitu, alebo naopak pohodlné čakanie. Celá jej postava bola akási napätá a stále v nervóznom kŕči. Vystihla tým podstatu podvedomého strachu z odhalenia, ktoré nakoniec prichádza a narúša tak idylu pätnástich rokov. Celkom ju vystihol aj kostým chudobných pomerov – bledý so sukňou z kačacích pier. V záverečnej scéne mala výstup nad mŕtvou dcérou, ktorý nepôsobil kŕčovito ani preexponovane.
Štvoricu hlavných protagonistov hry uzatvára Hedviga Barbory Bazsovej. Hedviga je mladé dievča. Je na rozhraní medzi dieťaťom a mladou ženou. Má štrnásť rokov a pomaly stráca zrak, no stále je to malé dievčatko svojho otca. B. Bazsová už nemá štrnásť, ale Hedvigu zahrala uveriteľne a s citom. Jej výkon podporili aj krátke farebné dievčenské šaty a podkolienky. Dokázala na javisku ukázať mladé pojašené dievča, ktoré neskonale ľúbi svojich rodičov, najmä otca. Vedela zobraziť detskú radosť, urazenosť, nástojčivosť, strach i zmätenosť. Nádych dospelej zvedavosti a nadšenia z pocitu vlastniť a bádať ukázala v scéne s Gregersom, keď mu rozprávala o svojej divej kačke a o povale. Celý výjav oplýval nádychom osudovosti. B. Bazsová opäť ukázala, že vie bez preháňania verne stvárniť detskú postavu tak, ako to dokázala aj v inscenácii Tajomný pokoj vecí.
Táto štvorica vytvorila zaujímavý herecký koncert. Primerane im kontrovali aj ostatní herci, ktorí do svojich postáv pretavili veľa temperamentu a ľudskosti.
Trnavská Divá kačka obohatila divadelný repertoár o známy text analytickej drámy. Nie je časté vídať Ibsena na programe kamenných divadiel. Preto je prínosné, že sa k tomuto činu odhodlalo trnavské divadlo. Divá kačka sa tak predstavila ako nádejná inscenácia, ktorá chce prehovoriť o hlbinách ľudských vzťahov, o krutej pravde a o kráse lásky. A o všetkých tých veciach, ktoré sú potrebné aj v dnešnom svete.
Zuzana Šnircová

Zuzana Poliščák Šnircová

Zuzana Šnircová absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Ako kritička sa zúčastňuje kritických seminárov a divadelných festivalov. Príležitostne prispieva recenziami do projektu Monitoring divadiel. Zároveň je súčasťou redakcie internetového časopisu MLOKi. Pracuje pre Divadelný ústav v oddelení vonkajších vzťahov ako manažérka výstavníckej činnosti.