Hľadať a nájsť v sebe voľný priestor

Jana Bodnárová: Dievča z morského dna

Scenár: Jana Wernerová

Dramaturgická spolupráca: Tereza Trusinová

Scénografia: Daša Krištofovičová

Hudba: Dead Janitor, Jana Wernerová

Koncept, réžia: Jana Wernerová, Peter Kočiš

Účinkujú: Jana Wernerová, Peter Kočiš, Palko Matia a. h./Dušan Kopčov a. h.

Premiéra: 18. 11. 2022, Divadlo Na peróne, Košice

Renomovaná slovenská spisovateľka a dramatička Jana Bodnárová napísala hru Dievča z morského dna v roku 2008. Vychádzala z vlastnej životnej skúsenosti autorky i výbornej pozorovateľky a reagovala na aktuálne spoločenské a medziľudské aj umelecké dianie (v štýle dramatiky coolness) vo svete. O dva roky neskôr sa stala táto hra inšpiráciou pre režisérku a performerku Petru Fornayovú, ktorá v spolupráci s Ľubomírom Bukovým vytvorila inscenáciu Sea Bootom girl v Tabačke Kulturfabrik v Košiciach.[1] V roku 2021, pri príležitosti vydania rovnomenného zborníka hier Jany Bodnárovej, pripravilo Štúdio 12 inscenované čítanie tejto hry v podaní Zuzany Konečnej v réžii Jána Tomandla. V júni 2022 sa v rámci festivalu Vlnoplocha predstavilo Divadlo Na peróne s vlastnou interpretáciou textu Dievča z morského dna (vo verzii výstupu z rezidenčného pobytu).

Príbeh Ley, krehkej pacientky psychiatrického oddelenia, ktorá postupne odhaľuje svoje životné tajomstvá oscilujúce medzi realitou a fikciou, natoľko oslovil Janu Wernerovú a Petra Kočiša, že napokon vznikla nová inscenácia doplnená textami (najmä v úvodnej časti monológu P. Kočiša ako lekára pripravujúceho sa na pozorovanie ženy v imaginatívnej izbe pred publikom) a situáciami (odcudzovacie interakcie lekára s asistentom alebo publikom pred a počas samotného „pozorovania“), ktorá Bodnárovej text odvážne interpretuje. Jana Bodnárová je autorkou, ktorá svojim postavám nič neuľahčuje, práve naopak, necháva ich prežívať pálčivé, nezriedka až neuveriteľne živé a ťaživé situácie, životné momenty a komplikované vzťahy s najbližšími, ale i celkom cudzími osobami. Jej hrdinkami sú často ženy, ktoré sú aj v tých najbizarnejších situáciách uveriteľné a autentické, s nesmiernou hĺbkou vlastného prežívania. V tomto prípade autorka hovorí o krehkosti ľudskej duše, jej veľmi ľahkom rozbití na drobné kúsky, a zároveň veľmi neľahkom opätovnom skladaní. Aj v tejto svojej hre pracuje s vonkajšími znakmi postmoderného dramatického textu. Hrá sa s jeho fragmentarizáciou (čiastkové výpovede hlavnej hrdinky), prelínaním časopriestorov (prechody z prítomnosti do blízkej i vzdialenejšej minulosti, až do detstva), náznakmi (vzťahy) a tušeniami (hlboký vnútorný svet hrdinky), mozaikovitosťou rozprávania príbehu, ktorá až v samom závere poskladá a vytvorí dokonalý obraz.

V pôvodnej monodráme Dievča z morského dna ponúka Jana Bodnárová v príbehu hlavnej hrdinky Ley intímny pohľad na minulosť ženy, ktorá sa vplyvom rodinného prostredia, ale i nie ideálnych sociálnych vzťahov dostáva na perifériu spoločnosti. Lea má s citovo vyprahnutou, životom ubitou matkou komplikovaný vzťah. Matka dcére lásku neopätuje. Navyše sa s tichým súhlasom prizerá, ako jej partner Leu znásilňuje, a dcére opovržlivo povie, že sa mu mala ubrániť. Lea, tínedžerka, vlastne ešte dieťa, sa tak nutne, bez podpory dospelého a blízkeho človeka musí utiahnuť do imaginárneho sveta, v ktorom čas a priestor plynú akosi inak, spomalene, celkom ako na morskom dne, a napokon skončí na psychiatrii. V divadelnej verzii hry sa dostávame do prostredia psychiatrickej liečebne, kde počas vedeckého kolokvia prebieha testovanie tzv. imaginatívnej izby, v ktorej sa všetky myšlienky pacientky zhmotňujú, aby sa mohla uzdraviť.

Hra sa začína nacvičovaním prejavu lekára (Peter Kočiš), ktorý má predniesť kolegom vedcom na improvizovanej konferencii svoj príspevok o význame sugescie determinovaného prostredia v psychoterapeutickej liečbe (hlavná línia hry podľa bulletinu, pozn. autorky). Nenásilnou formou tak divákov oboznamuje aj s možnými psychiatrickými diagnózami, aj s priestorom psychiatrie i s novou imaginatívnou izbou umožňujúcou vniknúť do mysle pacienta, v ktorej sa dej príbehu odohráva. Veľmi vtipne a autenticky neherecky mu sekunduje technik, ktorý aj technikom v skutočnosti je (Palko Matia v alternácii s Dušanom Kopčovom), čím dochádza k odľahčeniu situácie. Peter Kočiš ako lekár vstupuje do deja už len okrajovo, jemne posúva príbeh, komentuje správanie pacientky, resp. je tým správnym poslucháčom a zároveň možno i obdivovateľom pacientky Ley. Práve na nej je postavené ťažisko celej výpovede, celej hry. Jana Wernerová, ktorá stvárňuje psychicky chorú a vyčerpanú Leu, veľmi plynulo prechádza z postavy do postavy. Plasticky vytvára viacero rozličných osôb (matka, matkini milenci, priatelia, babka a pod.), ktoré oddeľuje zmenou hlasu, dikciou, prízvukom, postojom a pohybom tela, gestami či jednoduchým zopnutím a následne rozpustením vlasov. Pri jednej z azda najsilnejších scén, scéne znásilnenia, je desivo prostá, vypomáha si len vizuálne, predmetmi, ktoré sú na scéne: obliečka a vankúš vyvolávajú v spojení s pohybom a slovom emocionálnu hrôzu. Napriek silným emóciám, ktoré vychádzajú z textu hry i jeho inscenovania, zachováva si Jana Wernerová od postáv jemný odstup, čím s nimi polemizuje, ale zároveň ich aj komentuje a poľudšťuje.

Scénografický koncept Daše Krištofovičovej je postavený na prostom oddelení svetov. V prvom rade sveta reálneho, pred sklom psychiatrickej izby, kde sa nachádzajú lekár so svojím pomocníkom a vedecká obec, čiže publikum, a za pomyselným sklom imaginatívnej izby, v ktorej je osamote skúmaná. Je to miestnosť s akýmsi ležoviskom vytvoreným z postele a kresla. Farebná koncepcia scény je prispôsobená monochromatickej vizualizácii imaginárneho sveta. Sveta mora s jeho hlbinami, ktoré je celý čas prítomné v pozadí ako hustá spleť morských rias a rastlín. Cesta k uzdraveniu mladej Ley po opätovnom prežití dôležitých životných momentov a medzníkov je zakončená pohltením dievčaťa morom (a jej vtipnou potenciálnou metaforickou záchranou, na ktorú sa podujme lekár, ktorý sa stáva potápačom). Celkový dramatický potenciál diela je doplnený o elektronické hudobné pasáže skladateľa a hudobníka Dead Janitora, ako aj o sugestívne tóny takmer šamanského spevu Jany Wernerovej.

Divadlo Na peróne inscenáciou Dievča z morského dna opäť rozšírilo svoj repertoár spoločensky angažovaných diel, tentoraz o náročnú tému duševného zdravia narušeného traumatickými udalosťami v ranom detstve a tému vplyvu rodiny i prostredia na život mladého človeka. Aj podružné témy, akými sú alkoholizmus, vzťah rodič – dieťa, resp. matka a dcéra, milenecký i partnerský vzťah, znásilnenie či neprijatie samého seba ako plnohodnotného človeka, otvárajú priestor pre ďalšie diskusie s publikom a ponúkajú tak nezvyčajné prieniky medzi samotnou produkciou a jej mnohovrstevnou interpretáciou. Nejednoznačnosť prelínania imaginácie sveta hrdinky so skutočnými udalosťami minulosti a súčasnosti nedáva jednoduché odpovede na otázky, ktoré inscenácia vyvoláva. Možno i preto je pomalé odstraňovanie pomyselných závesov tajomstiev hlavnej postavy sugestívnym zážitkom. Dievča z morského dna je veľmi aktuálnym príbehom o jemnom človeku v krutom svete.

---

[1] Premiéra: 3. 11. 2010, koprodukcia: Štúdio 12.