Generačné nezhody voľakedy a dnes

Dramaturgia: Miroslava Čibenková
Scéna: Katarína Žgančíková
Kostýmy: Zdeněk Šánsky
Hudba: Marián Kokavec ml.
Réžia: Ladislav Kočan
Hrajú: Tatiana Kulíšková, Vladimír Jedľovský, Barbora Bazsová, Martin Križan
Premiéra 14. marca 2009 v Divadle Jána Palárika v Trnave
Ivan Stodola patrí medzi špičku slovenských dramatikov, ktorý tvorili pred 1. svetovou vojnou, medzi vojnami a aj po 2. svetovej vojne. Do jeho tvorby patria komédie, tragédie aj historické hry. Vyjadroval sa kriticky k aktuálnym udalostiam aj k spoločenskej situácii. Jeho tvorba prezrádza, že od prvopočiatku bol odvážnym autorom. Ako lekár cítil potrebu nielen liečiť ľudské telo, ale aj neduhy spoločnosti. A ak už ich nevedel vyliečiť, aspoň na ne poukázal.
Divadelný ústav v Bratislave vydal v roku 2005 súborné dielo Ivana Stodolu. Na tejto náročnej dvojdielnej publikácii má výrazný podiel zostavovateľ Ján Sládeček. Súborné dramatické dielo I. a II. obsahuje 35 hier, vrátane filmového scenára, bábkovej hry a televízneho scenára; doteraz neznáme Stodolove tituly, ako aj pôvodné, necenzurované texty, ako boli publikované v období prvej Československej republiky.
K jednému z predtým nepublikovaných, neinscenovaných a neznámych textov sa dostal aj režisér a herec Divadla Jána Palárika v Trnave Ladislav Kočan. Vlastne ide o texty dva. Prvým je žart Kto bude pánom v dome, druhým hra Voľakedy a dnes. Základnou témou týchto hier je vzájomné spolužitie žien a mužov, od prvých rozpakov pri stretnutí, skrývaní sa pred rodičmi až po dlhoročný vzťah plný stereotypov.
V žarte Kto bude pánom v dome naozaj ide o to, kto bude pánom v dome: či manželka Želka (Barbora Bazsová) alebo manžel Jurko (Martin Križan). Želka má pri získavaní moci v domácnosti výhodu ženských zbraní, ktorými môže a chce svojho manžela, ktorý ju napriek tomu, že sa snaží zachovať vážnosť, veľmi ľúbi.
V krátkom skeči nebol čas na vytvorenie živých charakterov – išlo skôr o demonštrovanie typického súperenia mladých manželov o to, kto bude hlavou rodiny. Túto tému autor zachytil vo vtipných, i keď značne zjednodušujúcich dialógoch. Želka, majúca značnú prevahu nad svojím manželom, musí mu uznať, že je v pánom v dome on len pre jednoduchý ženský strach – strach myší. Prítomnosť myši však jej manžel len predstiera. Ide teda o nikdy nekončiaci boj.
Režisér sa pokúsil zostať pri pravdivosti a zobraziť situáciu čo najrealistickejšie. Tá však neposkytuje priestor na rozohrávanie psychológie postáv, ale na skratkovité ironizovanie nastolenej témy. Text ponúka nadsádzku a hyperbolu, herci však ostali pri stvárňovaní svojich postáv umiernení.
Hra Voľakedy a dnes situáciu hercom nezjednodušuje, avšak ponúka možnosť hrať sa s protikladmi manželského a partnerského života voľakedy a dnes. V prvej časti Voľakedy ide o návštevu mladého právnika Kruliša (Martin Križan) u svojej milej Miliny (Barbora Bazsová). Ich vzťah je „moderný“ (v úvodzovkách, pretože pre súčasníka je už i to zastarané), a preto je zdrojom konfliktov v Milinej rodine, kde je nemysliteľné, aby dievča šlo s mládencom do kina. Napokon všetko dobre dopadne a deti s úctou poprosia o požehnanie rodičov.
Ani Barbora Bazsová, ani Martin Križan nevyužili potenciál svojich postáv. Tak ako v prvej časti, ich spoločné scény si žiadali viac preháňania a menej realizmu. Mohol sa vytvoriť viacvrstvový kontrast: medzi zastaranými názormi rodičov a ich modernými názormi na vzťah a medzi ich vtedajším modernizmom, ktorý je ale dnes už pre divákov tiež zastaraný. Tento trojvrtstvový kontrast (rodičia – deti – diváci)mal byť zdrojom komiky a úprimného smiechu divákov, ktorí by sa aj sami mohli v jednotlivých situáciách spoznať.
Viac komiky vtisla do svojej postavy Tatiana Kulíšková v úlohe Matky. Jej prehnané gestá a spevavá (nie však vidiecky spevavá!) intonácia prezradzovali nadhľad. Jej Matka bola hlavou rodiny, i keď vedela v pravej chvíli manželovi ustúpiť.
Vladimír Jedľovský sa predstavil v úlohe Otca. Ťažko si jeho dôstojný vzhľad a zvučný hlas stotožniť s postavou muža pod papučou. Tieto vonkajšie znaky skôr fungovali v časti Voľakedy, kde Jedľovský stvárnil Otca, ktorý je nad vecou, ironizuje správanie mladého páru a hoci im praje, neodpustí si štipľavú poznámku.
V časti Dnes predstavil Jedľovský Otca ako typického „papučového kráľa“ v župane pred televízorom pri futbale. Druhá časť Stodolovej hry je tiež o mladom páre, ktorý sa príde ukázať rodičom, avšak inak ako predtým – vo vzťahu ide skôr o sex ako o lásku, manželstvo je len druhoradé, popri peniazoch a zábave. V tejto časti sa režisér pokúsil poukázať na nezdravo fungujúce vzťahy mladých ľudí, ktorí majú vzor vo vzťahu svojich rodičov, kde tiež vládne neúcta, irónia a stereotyp. Ide o povrchovo fungujúce manželstvo, kde rodičia spolu žijú iba naoko – v byte predelenom presne na dve polovice.
Tatiana Kulíšková sa opäť zhostila svojej roly dobre – stvárnila ženu, ktorá sa chce vymaniť z ubíjajúceho manželstva, chce zostať mladá, a nenechá si ujsť jedinú príležitosť, aby svojho muža „nepodrypla“.
Zosúčasnenie mladého páru – futbalista Heliodor a Milina – zostalo skôr v rovine vizuálnej. Krikľavo ružové pančuchy, krátka suknička, strapaté vlasy u Miliny, mikina a šatka na hlave u Heliodora, to malo charakterizovať životný štýl dnešnej mládeže. Aj ich slovník už obsahov súčasné výrazy. Škoda, že súčasnosť zostala len v povrchových zmenách. Chýbala akcia, dynamika, situačná komika. Jediným pokusom o zdynamizovanie boli Heliodorove brankárske výpady.
Text má potenciál, aby z neho dobrý režisér urobil priam frašku. Postavy sú len načrtnuté, sú to figúrky. Pokiaľ sa s nimi tvorcovia pohrajú, zdôraznia a ešte viac zosmiešnia ich parodované vlastnosti, z hry Voľakedy a dnes by mohla byť inteligentná komédia pranierujúca generačné nezhody. Keď sa však ostane len v rovine povrchnej demonštrácie – za všetko hovoria plechovky koly a čipsov v druhej polovici, s ktorými sa nehrá, ale iba demonštrujú, že sme v súčasnosti – žiadaný účinok zaniká. A aj diváci sa len demonštratívne pousmejú.

Dária Fojtíková Fehérová

Dária Fojtíková Fehérová absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).