Ekologické posolstvo v sci-fi šate

Preklad: Elena Flašková
Dramaturgia: Miro Dacho
Pohybová spolupráca: Juraj Letenay
Svetelný dizajn: Peter Stránsky
Scénická hudba a pesničky: Ivan Čermák
Výtvarné riešenie scény a animácií: Miroslav Duša
Výtvarné riešenie, kostýmy: Michaela Klimanová-Trizuljaková
Úprava a réžia: Peter Kuba
Osoby a obsadenie:
Belzebub Luhárovič: Michal Rovňák
Tyrania Upírova: Katarína Baranová
Pandrava: Simon Fico
Maurizzio di Mňauro: Jakub Ružička
Jakub Krákor: Štefan Martinovič
Čiernodivadelná animácia: Lukáš Tandara a Andrej Sisák
Dnešné deti vyrastajú v dobe rýchlych inovácií v technike a často tieto podnety prijímajú rýchlejšie ako dospelí. Preto sa môže zdať, že aj v divadle je ťažké ich zaujať. Tradičné rozprávkové príbehy, postavy a inscenačné postupy napriek tomu pre deti prinášajú hodnoty, ktoré sa nedajú nahradiť. Inscenačný tím Divadla Ludus sa preto rozhodol nájsť zlatú strednú cestu a inscenovať príbeh, v ktorom sú jednak typické konflikty dobra a zla, no zároveň sa tu predstavujú motívy vychádzajúce z najnovších vesmírnych a iných technických výskumov.
Už úvodná videoprojekcia naznačuje, že ide o experiment s témami vedy a techniky. Podobne ako v sci-fi filmoch prechádzame dlhým spletitým tunelom s mnohými zákrutami, vesmírom ako v planetáriu, obchádzame hviezdy a planéty. Alúzie na film sa tu objavujú aj ďalej. Na plátne sa na začiatku každého výstupu objaví informácia o dátume, mieste a čase nasledujúceho diania, ktorú prečíta aj hlboký hlas. Presne túto formu strihu veľmi dobre poznáme z televízie.
Po videovom exkurze do vesmíru sa ocitneme priamo na planéte Zem. Projekcia pokračuje, no tentoraz ukazuje reálne zábery rôznych katastrof, hurikánov a živelných pohrôm. Je teda jasné, čo bude posolstvom inscenácie – ekologická výchova detského diváka.
Príbeh známeho spisovateľa pre deti Michaela Endeho (autor okrem iného nesmrteľného Nekonečného príbehu) dal všetkým týmto, hneď v úvode zreteľne nastoleným témam, pevný podklad na realizovanie. Hlavná postava profesora – čarodejníka Belzebuba Luhároviča (Michal Rovňák) už samotnou charakteristikou tieto témy v sebe spája. Jednak vedecký a technologický rámec (je profesor prírodných vied), jednak rozprávkový rozmer (má čarodejnú moc a zároveň svojou krutosťou je typickým predstaviteľom zla), no aj ekologický (upísal sa diablovi, že spôsobí prírodné katastrofy).
Michal Rovňák sa do tejto úlohy nesmierne hodí. Svojím nižším vzrastom, zavalitou postavou a strapatými vlasmi je ideálnym predstaviteľom „bláznivého profesora“, ktorý svojmu výskumu a vede obetoval celý svoj osobný život, no dokonca aj etiku. Herecky kládol dôraz na stereotypné gestá a mimiku zloducha, štylizované do mierne úsmevnej podoby, aby sa odľahčila jeho krutá podoba. Spočiatku ho vidíme na scéne v modrej veste a motýliku (jeho podoba profesora), neskôr má pestrofarebný široký kabát, ktorý keď rozprestrie, v jeho vnútri sa rozsvietia svetielka (v úlohe čarodejníka).
Za Belzebubom ale v silvestrovský večer prichádza samotný diablov pobočník (Simon Fico), aby ho upozornil, že nesplnil svoj sľub na stanovený počet katastrof, ktoré mal spôsobiť podľa zmluvy s diablom výmenou za absolútnu moc nad prírodou. Herectvo Simona Fica je veľmi striedme a chladné, s minimom výraznejších gest. Tým odkazuje na svoje výsostné postavenie sudcu nad Belzebubovým osudom, na svoju nekompromisnosť, bezcitnosť a na svoje diabolské poslanie. Má čierny kabát, červené diabolské rohy a pri jeho príchodoch a odchodoch sa okolo neho objavuje obláčik dymu.
Belzebuba zachráni jeho teta Tyrania Upírová (Katarína Baranová), ktorá vlastní jednu časť receptu na zázračný nápoj Čárymáry fučpunč priania. Práve s pomocou Belzebubovej druhej časti pripravia kúzlo, vďaka ktorému sa im splnia všetky priania. No ako vo všetkých rozprávkach, aj tu je jeden háčik – nápoj plní všetky priania naopak, a to až do úderu prvého polnočného zvonu, keď sa kúzlo otočí a začne plniť priania správne.
Tyrania v podaní Kataríny Baranovej je vskutku krutá, vystupuje ako zákerná klamárka a podvodníčka. Je úlisná a falošná, pretože vie, že bez Belzebubovej pomoci nápoj neuvarí. Líška sa mu, snaží sa ho podplatiť peniazmi a nakoniec svojho cieľa dosiahne.
Pred obrovskou pohromou svet zachránia dve zvieratá – kocúr Belzebuba (Jakub Ružička) a havran Tyranie (Štefan Martinovič). Napriek ich prvotnej nevôli sa družiť (mačky a vtáky predsa len nie sú prirodzení kamaráti v prírode) ich nakoniec spojí strach pred svojimi pánmi a ich diabolskými plánmi. Zistia, že sú obaja tajní agenti, ktorí majú zisťovať a skúmať tajné plány. Kocúr Maurizzio di Mňauro je mierne obtlstlý, pomalý v chápaní a ťažkopádny. Má strieborný overal, ktorý zvýrazňuje jeho veľké brucho, vestu a striebornú šiltovku, z ktorej mu trčia po stranách strapaté vlasy. Naopak, havran Jakub Krákor je ten akčnejší a chápavejší z tejto dvojky. Jeho „vtáčiu“ identitu zdôrazňuje aj čierny frak a šiltovka.
Zvieratá spoločnými silami pochopia, že jedinou cestou na zastavenie ich pánov je to, aby donútili polnočné zvony zazvoniť skôr. V tom im pomôže svätý Silvester, ktorý sa na scéne neukáže, ale je prítomný ako záhadný dunivý hlas z reproduktorov. Venuje zvieratám jeden tón polnočného zvona a začaruje ho do cencúľa. V tom sa tón nachádza ako malé svetielko. Pánov teda zastavia a dokonca sa im podarí aj tých premeniť vďaka opačnému kúzlu na dobrých ľudí a ulahodiť aj sebe – havranovi sa zastaví jeho reuma a kocúr schudne a získa svoj vytúžený krásny hlas, ktorý demonštruje aj v záverečnej piesni.
Veľmi bohatá scénografia pozostáva z mnohých sugestívnych prvkov, ktoré odkazujú najmä k vyspelej technike. Všetko je ladené do ponurej šedej farby, no je tu množstvo svetielok, ktoré predstavujú nekonečné množstvo kontroliek, vypínačov a gombíkov. Okrem toho je tu aj debna so značkou toxického odpadu, ktorá jasne ukazuje, že Belzebubova práca nie je ekologicky čistá. Výrazným výtvarným prvkom je aj práca so svetlom, ktorá dotvára jednotlivé prostredia. Čarodejníctvo sa tu objavuje aj v podobe pár eskamotérskych trikov či strieľaní ohňom.
Okrem činoherných výstupov, ktoré tvoria gro, je tu aj kratší bábkový výstup, ktorý predstavuje scénu hľadania svätého Silvestra a tónu polnočných zvonov. Marionety predstavujú kocúra a havrana, ako sa smelo šplhajú po zvonici kostola, aby získali svoj vytúžený jeden tón. Okrem hercov, ktorí postavy zvierat stelesňujú, s bábkohrou vypomáhajú aj dvaja animátori  – Lukáš Tandara a Andrej Sisák, vďaka čomu je pohyb bábok omnoho tvárnejší.
Rozprávková inscenácia o záchrane sveta, čaroch, technike a ekológii má mnoho výhod. Detského diváka rozhodne zaujme svojím sci-fi rámcom, no zároveň mu aj ponúka tradičný konflikt dobra a zla. Za problematickú považujem ale zložitosť a spletitosť príbehu, ktorý často rozvíja nedôležité motívy, a tým vytvára mierny zmätok, o to viac neprijateľný tým, že je inscenácia určená pre deti. Takisto niektoré triky neboli ešte dôsledne nacvičené a boli ľahko prehliadnuteľné. Inscenačný tím sa ale vybral cestou, ktorá je ešte plná mnohých inšpirácií a možností a to je jeho najväčší prínos.
Tatiana Brederová

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.