Drevený hrdina v Košiciach

Úprava a réžia: Pavla Musilová a.h.
Dramaturgia: Ivan Sogel
Texty piesní: Pavel Uher
Scénografia: Kristína Hroznová a.h.
Hudba: Norbert Bodnár
Asistent réžie: Beáta Dubielová
Osoby a obsadenie:
Pinocchio: Peter Creek Orgován
Kocúr, António, Pantalone: František Dolejší
Líška, Harlekýn: Beáta Dubielová
Principál, Geppetto, Sedliak: Miroslav Kolbašský
Modrá víla, Kolombína: Erika Molnárová
Cvrček, Trhovníci, Sova, Sliepka, Myš: účinkujúci
Premiéra: 21. mája 2010, Bábkové divadlo Košice
Jasánek, Buratino, Pinocchio… S menom dreveného hrdinu Collodiho rozprávky (Pinocchiove dobrodružstvá) je úzko spätý aj vývin profesionálnych bábkových divadiel v bývalom Československu. V roku 1955 uviedla brnianska Radosť v réžii Josefa Kalába hru ruskej autorky Jeleny Borisovovej Tajomstvo zlatého kľúčika napísanú na motívy Tolstého rozprávky Buratino, inšpirovanú Collodiho originálom. Básnik Josef Kainar, autor českého prekladu ruskej hry, premenoval hrdinu na Jasánka (vychádzal z jeho dreveného pôvodu). Iluzívna inscenácia, realizovaná javajkami, mala mimoriadny úspech a zapísala sa do zlatého fondu bábkových inscenácií. O niekoľko rokov neskôr si tento úspech zopakoval režisér Kaláb v bratislavskom Štátnom bábkovom divadle. Hru v preklade básnika Miroslava Válka uviedlo divadlo pod názvom Buratino (1960). V titulnej postave vtedy excelovala mladá absolventka pražskej katedry, bábkoherečka Milka Tomanová. Medzi týmito dvoma realizáciami vznikla v libereckom divadle v réžii Jiřího Filipiho inscenácia (1959), ktorá príchodom zvieracích postáv hercov v maskách, vyvolala ďalšie polemické názory na vtedajšiu „bábkovosť“ bábkového divadla… O niekoľko desaťročí neskoršie (1992) využil v Pinocchiovi postupy alternatívneho divadla režisér Josef Krofta s výtvarníkom Petrom Matáskom v divadle DRAK v Hradci Králové. Úspešná inscenácia získala viacero medzinárodných ocenení. Keď ho potom chcel realizovať v originálnej koncepcii v Cirkuse Berousek v Prahe na Letenskej pláni aj s poprednými hercami (titulnú postavu nahovorila Jiřina Bohdalová), artistami a zvieratami (Pinokio,2000), finančné podvody manažéra mu v tom zabránili.
Košické bábkové divadlo sa vo svojej jubilejnej sezóne 2009/10 vrátilo ku Collodiho Pinocchiovi už po tretí raz. Maďarskú dramatizáciu Zoltána Jékelyiho uviedol najprv jej prekladateľ a režisér Alexander Futáš (Pinokio, 1963), v hlavnej úlohe s Teréziou Kleinovou. Nemeckú dramatizáciu Carla Schrodra režíroval Bedřich Svatoň (1978), v preklade Františka Hattalu s Annou Vojtekovou v postave Pinocchia. Obe inscenácie výtvarne navrhla Jana Pogorielová s tým rozdielom, že prvá bola realizovaná javajkami za paravánom, naproti tomu vo Svatoňovej koncepcii hrala príbeh trojica komediantov s marionetami na otvorenej scéne. Súčasní tvorcovia alternatívneho bábkového divadla sa už s problémami „čistoty“ druhového použitia bábok netrápia, ako potvrdzuje aj tretia košická inscenácia Pinocchia, ktorú pripravila hosťujúca dvojica absolventiek Katedry bábkarskej tvorby VŠMU, režisérka Pavla Musilová a scénografka Kristína Hroznová.
Spomínaná Borisovovej adaptácia Tolstého rozprávky sleduje cestu Buratina za vyslobodením bábok z rúk krutého principála Karabasa-Barabasa a ich spoločný útek na slobodu medzi ľudí. Režisérka Musilová je autorkou košickej dramatizácie Collodiho Pinocchia (nie iba upravovateľkou, ako je uvedené v programe. Kto je prekladateľom rozprávky sme sa nedozvedeli). Musilová si z predlohy vybrala niektoré atraktívne a vtipné kapitoly. Škoda, že pri dramatickej výstavbe hry nesleduje dôsledne nosnú myšlienku Collodiho rozprávky, premenu drevenej bábky na človeka. Jednotlivým akciám postáv chýba motivácia, zdôvodnenie, prečo tak konajú. To, čo nám pri čítaní rozprávky stačí iba domyslieť, v dramatickom útvare pôsobí torzovito, mozaikovito a zostáva iba v polohe verbálnej. Prečo sa napr. Pinocchio dostáva medzi bábky do bábkového divadla, aký obchod urobila líška a kocúr s principálom a prečo sa vlastne Pinocchio chce stať človekom?
Hľadať v závere hry súvislosť Modrej víly so sovou, cvrčkom a sliepkou je už na vnímanie divákov mimoriadne náročné. Akoby autorka počítala s tým, že divák pozná Collodiho rozprávku možno z čítania, ale iste z filmových adaptácií a situácie si domyslí. Proporčne k jednotlivým výstupom retardujúco pôsobí scéna v bábkovom divadle s principálom, Pantalonom, Harlekýnom a Kolombinou, ktorej autorka venovala zbytočnú pozornosť. Nedôslednou adaptáciou si Musilová niekedy zviazala ruky aj ako režisérka. Zbytočne, pretože je dostatočne nápaditá a nedostatky idú na vrub dramatizácie.
Práve k základnej myšlienke túžby premeny drevenej bábky na človeka urobila režisérka Musilová zaujímavý realizačný krok. Pinocchio nie je marionetou na nitiach, ani manekýnom vodeným iluzívne v čiernom divadle. Musilová neobsadila tradične do postavy Pinocchia herečku s detským hlasom. Pinocchio v Musilovej inscenácii je manekýnom animovaným človekom, hercom Petrom Orgovánom, ktorého fyzickú prítomnosť a jeho hlasový prejav režisérka na javisku priznáva. Pravda, obecenstvo sa musí najprv s jeho fyzickou danosťou v kontraste s detským konaním bábky stotožniť, aby ho potom prijalo ako samozrejmé východisko smerujúce k jeho ľudskej premene. Nepochybne, herec stál pred otázkou, ako tohto detského hrdinu stvárniť hlasovo. Pokiaľ sa Orgován neštylizuje do akéhosi detského prejavu, ktorý je v súvislosti z jeho fyzickým vzhľadom nenáležitý, potom je jeho herecké konanie presvedčivé. Nazdávam sa, že Orgován s touto hereckou dvojpólovosťou úspešne bojuje. Ak som prijal Musilovej východisko priznaného zrodu bábky-manekýna, ktorého samozrejmou súčasťou je aj človek-bábkoherec, potom režisérka v závere hry nevyužila túto bábkarskú jedinečnosť na potvrdenie myšlienky rozprávky. Premenu rieši tieňohrou, keď sa už Pinocchio-človek stretáva so svojím tvorcom, rezbárom Geppettom. Použitím tieňohry sa režisérka ochudobnila o priamu premenu bábky-manekýna na človeka, ktorého je herec-človek Orgován jeho prirodzenou súčasťou. (Mimochodom, kto vyslobodil Geppetta z väzenia? Neponúkala sa tu autorke dramatizácie možnosť konkrétneho dobrého skutku Pinocchiom?)
Pred takýmito otázkami nestáli ostatní herci predstavujúci viacero postáv. Beáta Dubielová hrá s marionetou Harlekýna a v štylizovanej maske prefíkanej líšky si herecky dobre nahráva s ťažkopádnym a komickým kocúrom Františka Dolejšího. Ten ešte vytvára dobráckeho majstra Antónia a animačne presného Pantaloneho. Miroslav Kolbašský by si bol zaslúžil charakterovo aj bohatšie napísaného rezbára Geppetta. S postavou principála bábkového divadla nemal na malej ploche veľa hereckej práce.
K väčšiemu rozlíšeniu jednotlivých postáv by pomohlo aj ich výraznejšie kostýmovanie, najmä ak herci v krátkom časovom slede predstavujú viacero typov. Výtvarníčka Kristína Hroznová je pri kostýmovaní civilných postavách (António, Geppetto, Principál, trhovníci) priveľmi striedma. Pri zvieratách je zasa zbytočne popisná. Líška a Kocúr nosia svoje bohaté poznávacie znaky až niekde na chrbte kostýmu. (Čiapka na hlave líšky mi evokovala čerta). Na druhej strane sú mimoriadne vydarené Hroznovej marionety v bábkovom divadle (aj po technologickej stránke). Pri nich sa „vybláznila“ aj farebne. Vidieť to aj na riešení dreveného Pinocchia, ktorý je aj jej výtvarným videním skutočným hrdinom inscenácie.
Spomínané výstupy v bábkovom divadle dopĺňa ešte Erika Molnárová, hrajúca s marionetou Kolombíny, okolo ktorej sa krúti rozvláčna milostná scéna. Molnárová hrá aj, lepšie povedané spieva postavu zázračnej Modrej víly (autorom veršov je Pavel Uher). Aj keď scénická hudba Norberta Bodnára podporuje akcie a atmosféru inscenácie, nahrávka pesničky je po technickej stránke nezrozumiteľná. Lepšie by jej vyhovoval recitatív a menej veršov.
(A opäť iba na zamyslenie dramatizátorke. Ak Pinocchio v závere hry prisľúbi polepšiť sa, lebo chce byť človekom, prečo má do tohto jeho rozhodnutia vstupovať ešte čarovná moc Modrej víly? Veď Pinocchiove skúsenosti a priznanie chýb sú tou silou, ktorá ho mení na človeka. Zástoj Modrej víly nie je v dramatizácii dostatočne zdôvodnený).
Košické Bábkové divadlo prinieslo do svojho repertoáru bezpochyby atraktívny titul. Počas dvoch predstavení som sledoval aj reakcie detí. Ako by si pri nich porovnávali svoje poznatky z rozprávky s tými na javisku.
Otvorenou otázkou zostáva, či košickí tvorcovia inscenácie Pinocchia nemohli práve v bábkovom divadle ponúknuť svojmu detskému divákovi omnoho viac tepla a figliarstva na premenu drevenej bábky na človeka. Myšlienka je to nádherná a provokujúca.

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. V rokoch 1996 až 2001 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu Bratislava.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedie, EDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018 a Ceny ministerky kultúry za rok 2020.