Slovenské národné divadlo, Bratislava (činohra)

Hra a inscenácia veľmi presne poukazujú na snahu, ktorá môže viesť k dnes populárnemu syndrómu „vyhorenia“. Otvára sa tak nová otázka, otázka slobody. Komu dnes slúžime? Od koho sme závislí? Skutočná pointa nespočíva v problematike chudoby či bohatstva, lež v našich zámeroch.

Ak niekto vzhľadom na názov očakával, že uvidí výjavy vojnového besnenia či dav zmrzačených vojakov vracajúcich sa z frontu, skrátka celé to obrazové klišé, ktoré máme uskladnené v pamäti vďaka napozeranej audiovizuálnej tvorbe, tak na to musel rýchlo zabudnúť. Od prvého okamihu predstavenia sme vlákaní do magického režisérovho sveta, ktorý tému vojny sprostredkúva cez filter výraznej, dnes už dobre známej osobnej štylizácie.

Po minuloročnej „sezóne hriechu“[1], v ktorej dramatizácie románových opusov prevážili nad pôvodnou drámou, Slovenské národné divadlo pripravilo monotematickú Slovenskú sezónu. Porovnávať sa s Angličanmi, Francúzmi ani s Čechmi nemôžeme, ale aj tak sa v slovenskej dramatike nájdu autori, ktorí aj dnes môžu prehovoriť k súčasnému publiku. Vďaka tomu sa opäť do svetiel reflektorov dostal Peter Karvaš a nasledovať medzi inými bude aj Ivan Stodola.

Naša krajina; s vlajkou, na ktorej sa čnie dvojramenný kríž a s ústavou, ktorá sa odvoláva na vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda, je predovšetkým kresťanská. Či už sa dnes ku kresťanstvu hlásime, alebo nie, máme to v koreňoch, máme to v krvi. Pred polnočnou omšou sa dodnes zvykneme v kostoloch spovedať, dúfajúc, že očistení lepšie privítame vianočné Božie dieťa.

Dramatizácie literárnych predlôh – ako sa otvorene vraví medzi divadelníkmi, ale aj medzi teatrológmi – vždy zaplatia svoju veľkú daň literatúre. Inscenácie majú iné tempo – akoby „opisovacie“, t. j. divadelne nedramaticky „ukazovacie“ (teraz mám na mysli Osolsoběho ostenziu a nie priamočiaru ilustráciu obsahu literárneho deja) a iba veľmi obťažne divadelné, pretože v nich prevláda vizuálny aspekt nad tradične chápaným divadelným kódom. Ďalším citlivým miestom dramatizácie je otázka tímu, ktorý realizuje jej inscenačnú podobu a literárny text, ku ktorému sa vzťahuje. Hlavnou otázkou inscenačného tímu pri dramatizáciách je autorstvo dramatizácie. V prípade režiséra-dramatizátora je tu vždy nebezpečenstvo, že režisér nedokáže svoju predstavu realizovať aj na javisku, pretože ho transformácia literárneho textu do veľkej miery tvorivo pohltila.

V roku 1961 sa na súdnom procese s Adolfom Eichmannom zúčastnili stovky novinárov. Bola medzi nimi aj židovská filozofka nemeckého pôvodu, toho času redaktorka The New York Times, Hannah Arendt. Na základe tejto skúsenosti neskôr napísala správu o „desivej banalite zla, pri ktorej zlyhávajú slová a myslenie troskotá“.[1] Jej svedectvo ukázalo i to, že medzi vojnovými zločincami neboli iba nacistickí štátnici, ale aj neznámi, bežní ľudia, tí „medzi nami“.

Nevieme, či naše cesty majú správny, či chybný smer, dozvedáme sa to až priamo na ceste a v jej plynutí. Zdanlivo či skutočne a reálne v akejsi zvláštnej banálnej prázdnote, podobne ako postavy, ktoré stretáme v nejednej z tragédií dneška, o ktorej sa hovorí v knihách teatrológov, že je vraj pre divadlo mŕtva. A predsa neraz taká skutočná...

V obsiahlom a výpravnom bulletine k inscenácii Madame Bovary sa dozvieme veľa zaujímavého o osobe Gustava Flauberta, o dobovom prijatí jeho prelomového románu, aj o tom, ako dielo vnímajú dramaturgička inscenácie Darina Abrahámová či dramatizátorka Iva Klestilová. Je v ňom však veľmi málo o literárnej konštrukcii diela, aj keď tá, a nie dobovo škandalózny námet, ho radí k priekopníckym knihám modernej literatúry.

Po hre Antigona v New Yorku poľského autora žijúceho v USA – Janusza Glowackého, siahlo od jej vzniku pred dvadsaťjeden rokmi množstvo divadiel po celom svete. Môžeme sa teda opýtať: A my prečo až teraz? Možno preto, že problém bezdomovcov začal bujnieť v postsocialistických krajinách až po roku 1989 a odvtedy sa stále rozrastá, ale možno aj preto, že herec a režisér Emil Horváth, nedávno ešte riaditeľ Činohry SND, chcel uviesť hru atraktívnu pre hercov i pre široké publikum.

Ani ojedinelý nadpriemerný herecký výkon, ako Smerďakov Ľuboša Kostelného, ani zriedkavé momenty originálnych, či aspoň elegantných mizanscénických riešení, ako scéna vrhania kameňov, neuchránia Polákovu inscenáciu pred dojmom potkýnavej upachtenosti.