Divadlo Andreja Bagara v Nitre

Tvorcovia Divadla Andreja Bagara v Nitre chvályhodne pokračujú v línii premiér, venovaných životným jubileám hereckých osobností. Podobne ako v prípade one woman show Leslie Ayvazianovej Skok z výšky (DAB Nitra 2010) venovanej herečke Eve Pavlíkovej, v tejto sezóne uviedli inscenáciu Korepetítor pri príležitosti významného životného jubilea Evy Večerovej.

Inscenácia Kto je tu riaditeľ? nás uvádza do zákulisia jednej počítačovej firmy. Je divadelnou adaptáciou filmu The Boss Of It All (2006) dánskeho filmového režiséra Larsa von Triera (1956). Podobne ako filmové dielo prináša tematiku neúspešného chodu jednej spoločnosti v čase súčasnej hospodárskej nestability a permanentných ekonomických turbulencií. Trier predovšetkým zosmiešňuje tento globálny ekonomický stav, z čoho rozhodne vychádzal i nitriansky inscenačný tím.

Nestáva sa tak často, aby sme videli anglickú románovú klasiku v našich divadlách. V tomto prípade dokonca ide o ozajstnú pýchu anglickej literatúry, ku ktorej Divadlo Andreja Bagara v Nitre pristúpilo skutočne bez predsudkov. Pretože Pýcha a predsudok Jane Austenovej (1775 – 1817) patrí do zlatého fondu anglickej literatúry a jeho autorka (spolu so sestrami Brontëovými, ktoré však do literatúry vstúpili o čosi neskôr) otvára dvere do tajomného sveta konvencií a potláčaných citov anglickej spoločnosti spred dvoch storočí.

Anglický dramatik Dennis Kelly píše súčasným jazykom o aktuálnych témach a problémoch dnešného človeka i celej spoločnosti. Jeho hry boli preložené do niekoľkých jazykov a inscenujú sa po celom svete. Jednou z jeho najúspešnejších a najinscenovanejších je DNA, ktorú napísal pre Národné divadlo vo Veľkej Británii v rámci celonárodného divadelného programu Connections 2007. Hra rozoberajúca témy a problémy súčasného spôsobu života tínedžerov sa stala nielen obľúbenou po celej Európe, ale postupne sa dostala aj do osnov anglických stredných škôl.

Priniesť počas sezóny na scénu viacero textov od jedného autora je zaujímavý a nie veľmi obvyklý dramaturgický zámer. V nitrianskom Divadle Andreja Bagara takto uviedli trojicu hier od britského dramatika a scenáristu Dennisa Kellyho, ktorý je v súčasnosti „stálicou“ dramaturgie európskych divadiel. Jeho hry sú vždy aktuálne, do značnej miery provokatívne a často mieria priamo na boľavé miesta spoločnosti. Hlavný Kellyho zámer možno však demonštrovať jeho vlastnými slovami z bulletinu Sirôt: „Nezáleží mi na tom, či sa hra publiku páči, alebo či ma za ňu budú nenávidieť. Hlavne chcem, aby sa divák nenudil.“

Je ľahké moralizovať o zvrátenom uctievaní peňazí ako všeobjímajúceho božstva, karhať krátkozrakú honbu za mamonom či obklopovanie sa matériou. Britský dramatik Dennis Kelly však vo svojej hre Láska a peniaze stavia otázku inak: Ako čeliť problému, keď trpíme nie vlastnou vinou? Hlavný hrdina David zasvätil svoj život „vyšším“ ideálom, výučbe literatúry. Možno nebyť manželky Jess, nepotreboval by viac, než má, možno by sa neponižoval, nešiel by žobrať, možno by ho nelákalo to, čo nemôže mať, čo je odrazu až také vzdialené...

Divadlo Andreja Bagara sa najmä vďaka dramaturgickému vedeniu Svetozára Sprušanského každou sezónou úspešne zaraďuje medzi popredné slovenské divadelné scény. Divadlo každý rok uvádza na veľkej scéne tituly, ktoré uspokoja komerčne zamerané publikum (Sladká Charity, Pýcha a predsudok) a v komorných priestoroch Štúdia dostávajú stále väčší priestor mladí tvorcovia a tituly, ktoré sa uvádzajú v slovenskom divadelnom kontexte po prvýkrát.

Rumunsko a Poľsko sú zdanlivo odlišné a vzdialené krajiny. Napriek tomu majú niečo spoločné. Obe sú veľkými európskymi štátmi, neporovnateľnými rozlohou a počtom obyvateľov so Slovenskom. Vzájomné vzťahy týchto krajín sú však aj napriek tomu plné predsudkov. V očiach Poliakov, ale i väčšiny Stredoeurópanov (vrátane nás) je Rumunsko vnímané ako zaostalá balkánska krajina, čo je opäť stereotyp.

Nebude klamstvom, ak Divadlo Andreja Bagara v Nitre pomenujeme divadlom s najvyrovnanejšou dramaturgiou a s jedným z najsilnejších hereckých súborov (predovšetkým mladá generácia) na Slovensku. Premyslenosť ich dramaturgie spočíva predovšetkým vo vyváženej snahe oscilovať medzi jednotlivými žánrami a čo najväčšou druhovou pestrosťou.

Sladká Charity vznikla v roku 1966, v období všeobecného uvoľnenia, končiaceho niekde až snahou rúcať pravidlá – spoločenské, politické či sociálne. Deti kvetov, Living Theatre či 1968 rok u nás – to je iba okraj širokej, všetko strhujúcej rieky, ktorá v nás znie dodnes.