Divadlo Andreja Bagara v Nitre

Divadlo Andreja Bagara počas svojej existencie hostilo hry Williama Shakespeara na svojom javisku veľmi často. Nie vždy sa však inscenácie stretli s diváckym úspechom a pozitívnym ohlasom kritiky. V sezóne 2008/2009 sa dramaturgia DABu rozhodla uzavrieť trilógiu Shakespearových vrcholných tragédií (po Macbethovi v réžii Vladimíra Morávka a Hamletovi v réžii Roberta Alföldiho) - Kráľom Learom, ktorej réžiu zverili, tentoraz slovenskému režisérovi Ondrejovi Spišákovi.

Komédia Michaela Frayna Sardinky na scénu, prosím!, ktorú sa v Divadle Andreja Bagara v Nitre podujal naštudovať režisér Ľubomír Vajdička je textom, ktorý je radosť vidieť na javiskách. Určite ju iba v malom ovplyvní skutočnosť, že hra mala celosvetový úspech, bohatú textovú genézu a je typom parodickej sexuálnej komédie, ktorej základná situácia je nielen vynikajúco napísaná, ale umožňuje množstvo rozohrávaní - tak hercom ako aj režisérom.

Groteska je žánrom, ktorý sa neinscenuje ľahko a potrebuje tiež diváka, ktorý jej rozumie nielen jej komediálnej poetike, ale predovšetkým jej kľúču. Je totiž žánrom, ktorý je silne odkázaný na dôslednú až dôvernú znalosť skutočnosti (literárnej alebo inej predlohy), ktorú karikuje či inak zveličovaním zomiešňuje.

Všetko za národ! Velí Hana Čepčinská, národovkyňa, ktorú na dedinu poslal lekár. Cupitajúc po hline odrieka verše s krkolomnými okazionalizmami slovenského parnasistu Pavla Országha Hviezdoslava. Vidiek i slovenský ľud - všetko by „na pekno“ vidieť chcela. Prichádza s romantizujúcimi predstavami, ktoré sa lámu pod šľahmi biča irónie. Pozdvihnúť slovenský národ, zbierať ľudové piesne, prostonárodné príslovia a porekadlá. Ľud, ktorý sa pohybuje vo svojom uzavretom teritóriu, čo naznačila uzavretá scéna Pavla Andraška, od odrodilcov chrániť.

Slovenská dedina, to nie je iba maľovaná kolíska, vyšívané kroje, írečitá reč a trávnice, čo sa ponad chrbty pracovitého ľudu ťahajú. Slovenská dedina to je aj ohováranie, incest, vraždy a ďalšie človeku blízke porušovanie prikázaní. Hriech, ktorý je v tvorbe slovenských naturistov potrestaný. Lebo, iba to prežije, čo sa v súlade s prírodou koná, aj keď práve pud - to živočíšne v človeku, narobí najviac rozbrojov.

Zaradením Barč-Ivanovej Matky do repertoáru tejto výnimočnej sezóny, nazvanej „rodinné striebro“, sa naplno zviditeľnila vnútorná logika dramaturgie. Lebo zostavovateľom programu sezóny zjavne nešlo o „montáž atrakcí“, výber efektných titulov, ktoré by diváka prilákali nejakou „návnadou“, ale o cieľavedomé uvažovanie o reprezentatívnej problematike dneška a o hlbších myšlienkovo-typologických filiáciách medzi jednotlivými titulmi.

Na najvýstižnejšie a zároveň najstručnejšie pomenovanie dramatika Júliusa Barča – Ivana bude výraz jedinečný. V dejinách slovenského divadla ťažko nájdeme jemu podobnú osobnosť.

Riešenie priestoru inscenácie patrí k základným otázkam réžie. A. Mnouchkinová dokonca tvrdí, že úvahou o tom, v akom priestore inscenáciu urobí, inscenačný proces vôbec začína. Lebo každá látka, každá téma si vyžaduje svoj priestor. Nezávisle na divadelníkoch otázku priestoru ako signifikantnej veličiny riešili filozofi, antropológovia, sociológovia.

Dramaturgia DAB tohoročnú sezónu (2007/2008) zasvätila slovenskej klasike, takže do repertoáru nitrianskeho divadla budú celý rok pribúdať inscenácie výhradne slovenských autorov. Monotematický cyklus uvádzaných titulov vedenie divadla zastrešilo názvom Rodinné striebro.

Odjakživa k detskému svetu patrili zvieratká a tak sa s nimi ako hrdinami príbehov stretávame aj v umení. V ostatnom čase sa objavujú v tzv. rodinných formátoch, a ich tvorcovia sú neraz renomované osobnosti literatúry, filmového priemyslu či divadla.