Divadlo Andreja Bagara v Nitre

Britský dramatik Arnold Wesker vo svojej sociálne ladenej hre „Kuchyňa“ (1957 – 1959) podáva výstižnú metaforu sveta v priestore autonómneho organizmu so svojím vnútorným systémom, vzťahmi, konfliktmi i hierarchiou. Arnold Wesker napísal túto sociálnu drámu z prostredia robotníckej vrstvy s adekvátnou výrazovosťou spoločenského diskurzu. Inscenátori sa ju rozhodli zakomponovať do repertoáru Divadla Andrej Bagara v Nitre aktuálne v časoch ekonomickej krízy.

Druhou premiérou Divadla Andreja Bagara v tejto sezóne bola dramatizácia románu Dušana Mitanu Koniec hry s rovnomenným názvom. Autormi dramatizácie sú dramaturg inscenácie Daniel Majling a režisér Roman Polák. Dramatický text vo veľkej miere rešpektuje prozaickú predlohu. Z obsahovej stránky sa dramatizácia prikláňa k pôvodnej verzii románu (napísaný v roku 1981, vydaný až v roku 2008).

Tvorcovia z Divadla Andreja Bagara z času na čas oživujúco spestria repertoár divadelnej sezóny aj špeciálnym druhom tzv. divadla jedného herca, ktorý sa v anglosaskej proveniencii zvykne označovať ako „one (wo)man show“ a udomácňuje sa aj v našom teatrologickom vnímaní. Režisér Svetozár Sprušanský sa po osemročnej pauze opäť vrátil k tomuto divadelnému druhu (v pamäti máme v skladisku kulís inscenovanú hru Milana Uhdeho: „Vyberač“ s Marcelom Ochránkom v hlavnej úlohe z roku 2002). Tentoraz pri príležitosti okrúhleho životného jubilea profilovej herečky DAB v Nitre Evy Pavlíkovej siahol po brilantnej hre kanadskej autorky arménskeho pôvodu Leslie Ayvazianovej: „Skok z výšky“.

Režisér a scenárista Kamil Žiška sa v novej autorskej rozprávke „Mátohy“ venoval motívom života, lásky a mysticizmu smrti. Rozvinul na Veľkej scéne DAB v Nitre poetiku ľudového divadla, dedinský kolorit blízky juhozápadnému nitrianskemu regiónu. Írečitú výrazovosť výstižným spôsobom vyrozprával detskému príjemcovi rozprávkový príbeh cez prostoreký naturel dedinských postáv a postavičiek.

„Chcel by som v tomto románe aspoň z jednej strany ukázať celé Rusko,“ napísal v liste N. V. Gogoľ svojmu priateľovi a tútorovi Puškinovi o pripravovanom románe Mŕtve duše. Nevieme, aké správy si dvojica Michal Vajdička a Daniel Majling vymenili elektronickou poštou, ale rozhodli sa Gogoľov román inscenovať v Divadle Andreja Bagara a navyše po svojom.

Nevedno, či si to školy (a ich študenti) z okolia Nitry uvedomujú, no v jednom majú obrovské šťastie. A síce, že v tomto krajskom meste sa nachádzajú dve divadlá, ktorým nemožno uprieť jedno – v práci s detským a mládežníckym divákom patria k špičke na Slovensku. Tým nemyslím primárne umeleckú kvalitu jednotlivých inscenácií, ale budovanie vzťahu medzi divadlom a mladými divákmi.

Divadlo Andreja Bagara počas svojej existencie hostilo hry Williama Shakespeara na svojom javisku veľmi často. Nie vždy sa však inscenácie stretli s diváckym úspechom a pozitívnym ohlasom kritiky. V sezóne 2008/2009 sa dramaturgia DABu rozhodla uzavrieť trilógiu Shakespearových vrcholných tragédií (po Macbethovi v réžii Vladimíra Morávka a Hamletovi v réžii Roberta Alföldiho) - Kráľom Learom, ktorej réžiu zverili, tentoraz slovenskému režisérovi Ondrejovi Spišákovi.

Komédia Michaela Frayna Sardinky na scénu, prosím!, ktorú sa v Divadle Andreja Bagara v Nitre podujal naštudovať režisér Ľubomír Vajdička je textom, ktorý je radosť vidieť na javiskách. Určite ju iba v malom ovplyvní skutočnosť, že hra mala celosvetový úspech, bohatú textovú genézu a je typom parodickej sexuálnej komédie, ktorej základná situácia je nielen vynikajúco napísaná, ale umožňuje množstvo rozohrávaní - tak hercom ako aj režisérom.

Groteska je žánrom, ktorý sa neinscenuje ľahko a potrebuje tiež diváka, ktorý jej rozumie nielen jej komediálnej poetike, ale predovšetkým jej kľúču. Je totiž žánrom, ktorý je silne odkázaný na dôslednú až dôvernú znalosť skutočnosti (literárnej alebo inej predlohy), ktorú karikuje či inak zveličovaním zomiešňuje.

Všetko za národ! Velí Hana Čepčinská, národovkyňa, ktorú na dedinu poslal lekár. Cupitajúc po hline odrieka verše s krkolomnými okazionalizmami slovenského parnasistu Pavla Országha Hviezdoslava. Vidiek i slovenský ľud - všetko by „na pekno“ vidieť chcela. Prichádza s romantizujúcimi predstavami, ktoré sa lámu pod šľahmi biča irónie. Pozdvihnúť slovenský národ, zbierať ľudové piesne, prostonárodné príslovia a porekadlá. Ľud, ktorý sa pohybuje vo svojom uzavretom teritóriu, čo naznačila uzavretá scéna Pavla Andraška, od odrodilcov chrániť.