Divadlo Andreja Bagara v Nitre

V čase, keď Divadlo Andreja Bagara v Nitre ohlásilo plán premiér na sezónu 2014/2015, medzi iným prekvapila najmä kombinácia autora Edmonda Rostanda a režiséra Lukáša Brutovského. Rostand ako autor neoromantického rétorického štýlu, Brutovský ako režisér komorného klasického repertoáru s akcentom na prienik do súčasnosti. Spojenie na prvý pohľad neobvyklé.

Dvojinscenácia nitrianskeho súboru nás konfrontuje (nie po prvý raz v tomto divadle, a určite nie naposledy) so scénickým tvarom, ktorý sa, mám pocit, pri prvom videní nedá celkom bezo zvyšku stráviť. Nie je to však preto, že by bol vystavaný v zmätku, neporozumení, náhodne a bez názoru či nápadu; ide o ten typ umeleckého diela, ktoré k nám prehovára naraz toľkými spôsobmi, že si na jeho mnohohlas musíme najskôr „naladiť prijímač“, mobilizovať citlivosť, ktorá zväčša pohodlne drieme. Vnímať to, čo v nás po predstavení uviazlo, čo v nás pokračuje a ticho pracuje. Čo narúša naše vykachličkované vnútro. Tak nejako, myslím, funguje kvalitné umenie.

Meno nemeckého dramatika, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, Gerharta Hauptmanna, je v slovenskom divadelníctve absolútne opomínané. Dramaturgie našich divadiel nespravodlivo zabúdajú na túto ťažiskovú osobnosť a formovateľa divadla prelomu 19. a 20. storočia, ktorý bez servítky opisoval sociálne a ľudské anomálie rodnej krajiny.

Interpretácie klasiky boli obľúbené najmä v časoch, keď sa nedalo vypovedať nič priamo. Zlatý fond slovenskej drámy predstavoval únik z dramaturgickej bezvýchodiskovosti, a inscenácie, ktoré na základe neho vznikali, často svojou hravosťou zatierali sivé kontúry nudného realizmu.

Dramatická tvorba talianskeho komédiografa Carla Goldoniho (1707 – 1793) už takmer tristo rokov nezišla zo svetových javísk. Goldoni sa totiž do dejín divadla nezapísal len ako radikálny reformátor pôvodnej formy commedie dell'arte, ale aj ako autor komédií, ktoré majú za úlohu poukázať na ľudské nedostatky a ako sám autor povedal, smiechom karhať mravy.

Inscenácia Pýcha a predsudok zaujíma osobitné postavenie v rámci divadelnej sezóny 2011/2012 v DAB v Nitre. Základom inscenačnej koncepcie sa stalo rozprávanie, príznačné pre literárne, ako aj divadelné dielo. Inscenátori si museli poradiť hlavne s naratívnosťou románovej predlohy.

Tvorcovia Divadla Andreja Bagara v Nitre chvályhodne pokračujú v línii premiér, venovaných životným jubileám hereckých osobností. Podobne ako v prípade one woman show Leslie Ayvazianovej Skok z výšky (DAB Nitra 2010) venovanej herečke Eve Pavlíkovej, v tejto sezóne uviedli inscenáciu Korepetítor pri príležitosti významného životného jubilea Evy Večerovej.

Inscenácia Kto je tu riaditeľ? nás uvádza do zákulisia jednej počítačovej firmy. Je divadelnou adaptáciou filmu The Boss Of It All (2006) dánskeho filmového režiséra Larsa von Triera (1956). Podobne ako filmové dielo prináša tematiku neúspešného chodu jednej spoločnosti v čase súčasnej hospodárskej nestability a permanentných ekonomických turbulencií. Trier predovšetkým zosmiešňuje tento globálny ekonomický stav, z čoho rozhodne vychádzal i nitriansky inscenačný tím.

Nestáva sa tak často, aby sme videli anglickú románovú klasiku v našich divadlách. V tomto prípade dokonca ide o ozajstnú pýchu anglickej literatúry, ku ktorej Divadlo Andreja Bagara v Nitre pristúpilo skutočne bez predsudkov. Pretože Pýcha a predsudok Jane Austenovej (1775 – 1817) patrí do zlatého fondu anglickej literatúry a jeho autorka (spolu so sestrami Brontëovými, ktoré však do literatúry vstúpili o čosi neskôr) otvára dvere do tajomného sveta konvencií a potláčaných citov anglickej spoločnosti spred dvoch storočí.

Anglický dramatik Dennis Kelly píše súčasným jazykom o aktuálnych témach a problémoch dnešného človeka i celej spoločnosti. Jeho hry boli preložené do niekoľkých jazykov a inscenujú sa po celom svete. Jednou z jeho najúspešnejších a najinscenovanejších je DNA, ktorú napísal pre Národné divadlo vo Veľkej Británii v rámci celonárodného divadelného programu Connections 2007. Hra rozoberajúca témy a problémy súčasného spôsobu života tínedžerov sa stala nielen obľúbenou po celej Európe, ale postupne sa dostala aj do osnov anglických stredných škôl.