Divadlo Andreja Bagara v Nitre

Nie tak dávno bolo zvykom, že recenzie na inscenácie podobného typu textu, akým je Cooneyho Z rúčky do rúčky, sa najmä pri nitrianskom Divadle Andreja Bagara začínali vetami o tom, že z umeleckého hľadiska nejde práve o ambiciózne veľdielo. Text sa pohybuje presne v mantineloch „dverovej komédie“ a robí to s veľmi slušnou remeselnou zručnosťou.

Dramatizácia románu spisovateľky a dramatičky maďarského pôvodu Agoty Kristof Veľký zošit (1. vydanie 1986) z pera Daniela Majlinga je ďalším dôkazom jeho dramatického a dramaturgického majstrovstva. Takmer v nej necítiť literárnosť a ak aj áno, je výsostne funkčná.

Pri reflexii tejto inscenácie sa ako prvá ponúka otázka, či ju vnímať ako jeden celok, alebo ako dve samostatné diela, ktoré sa, samozrejme, v istých bodoch stretávajú a v iných rozchádzajú. Dovolím si tvrdiť, že oba pohľady majú zmysel. Samozrejme, ak sú inscenácie uvádzané pod spoločným názvom, nemožno tento fakt ignorovať, už len z toho dôvodu, že to musí mať dramaturgické opodstatnenie.

Text hry je vskutku provokatívny, ale veľmi aktuálny. Nie je len o ženách, ale i o mužoch, rieši všeobecné témy ako materstvo, medzigeneračné nezhody, zlyhanie feminizmu či partnerské nezhody. Rovnako sa s ľahkosťou, ale trefne dotýka dôležitých otázok: Čo považujú ženy za zmysel svojho života? Po čom túžia? Je hlavnou úlohou ženy byť matkou? Podľa čoho hodnotia svoje postavenie v spoločnosti a podľa čoho spoločnosť hodnotí ich? Podľa vzhľadu? Inteligencie?

V čase, keď Divadlo Andreja Bagara v Nitre ohlásilo plán premiér na sezónu 2014/2015, medzi iným prekvapila najmä kombinácia autora Edmonda Rostanda a režiséra Lukáša Brutovského. Rostand ako autor neoromantického rétorického štýlu, Brutovský ako režisér komorného klasického repertoáru s akcentom na prienik do súčasnosti. Spojenie na prvý pohľad neobvyklé.

Dvojinscenácia nitrianskeho súboru nás konfrontuje (nie po prvý raz v tomto divadle, a určite nie naposledy) so scénickým tvarom, ktorý sa, mám pocit, pri prvom videní nedá celkom bezo zvyšku stráviť. Nie je to však preto, že by bol vystavaný v zmätku, neporozumení, náhodne a bez názoru či nápadu; ide o ten typ umeleckého diela, ktoré k nám prehovára naraz toľkými spôsobmi, že si na jeho mnohohlas musíme najskôr „naladiť prijímač“, mobilizovať citlivosť, ktorá zväčša pohodlne drieme. Vnímať to, čo v nás po predstavení uviazlo, čo v nás pokračuje a ticho pracuje. Čo narúša naše vykachličkované vnútro. Tak nejako, myslím, funguje kvalitné umenie.

Meno nemeckého dramatika, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, Gerharta Hauptmanna, je v slovenskom divadelníctve absolútne opomínané. Dramaturgie našich divadiel nespravodlivo zabúdajú na túto ťažiskovú osobnosť a formovateľa divadla prelomu 19. a 20. storočia, ktorý bez servítky opisoval sociálne a ľudské anomálie rodnej krajiny.

Interpretácie klasiky boli obľúbené najmä v časoch, keď sa nedalo vypovedať nič priamo. Zlatý fond slovenskej drámy predstavoval únik z dramaturgickej bezvýchodiskovosti, a inscenácie, ktoré na základe neho vznikali, často svojou hravosťou zatierali sivé kontúry nudného realizmu.

Dramatická tvorba talianskeho komédiografa Carla Goldoniho (1707 – 1793) už takmer tristo rokov nezišla zo svetových javísk. Goldoni sa totiž do dejín divadla nezapísal len ako radikálny reformátor pôvodnej formy commedie dell'arte, ale aj ako autor komédií, ktoré majú za úlohu poukázať na ľudské nedostatky a ako sám autor povedal, smiechom karhať mravy.

Inscenácia Pýcha a predsudok zaujíma osobitné postavenie v rámci divadelnej sezóny 2011/2012 v DAB v Nitre. Základom inscenačnej koncepcie sa stalo rozprávanie, príznačné pre literárne, ako aj divadelné dielo. Inscenátori si museli poradiť hlavne s naratívnosťou románovej predlohy.