Divadlo Andreja Bagara v Nitre

Autorská rozprávka Robin Hood má všetky predpoklady na to, aby oslovila nielen detského, ale aj dospelého diváka. Autorský tím kladie dôraz na hodnoty, akými sú česť, statočnosť, úprimnosť a odhodlanie, ktoré nikdy nestratia na svojej dôležitosti. Tvorcovia okrem toho apelujú aj na neutíchajúci boj za pravdu, ktorý je obzvlášť v aktuálnej spoločensko-politickej situácii veľmi dôležitý.

Keď kráľ Henrich VII. porazil Richarda III., potreboval po Vojne ruží rýchlo zaplniť kráľovskú pokladnicu. Jeho pravou rukou bol kancelár John Morton, ktorý mu poradil radikálne zvýšenie daní. A koho zdaniť? Bohatí šľachtici majú očividne veľa peňazí, teda ich môžu dať kráľovi. A tí, čo žijú skromnejšie, určite svoje peniaze iba skrývajú, a teda ich tiež môžu dať kráľovi. Absurdnosť zákona bola zjavná a dodnes je v anglofónnych krajinách pre neriešiteľnú dilemu, ktorá vždy končí pri rovnakom závere, zaužívaný pojem Morton´s fork. Vyzerá to, že od 15. storočia sa v zákonoch veľa nezmenilo a dôkazom toho je aj dielo Josepha Hellera Hlava XXII. Hoci je román primárne výpoveďou o vojne, autorovo výstižné vyobrazenie nezmyselných zákonov a nekompetentných ľudí v riadiacich pozíciách dokáže úderne reflektovať aj súčasný stav spoločnosti.

Savyon Liebrecht, izraelská spisovateľka, ktorej rodičia prežili holokaust, sa narodila v Mníchove v roku 1948. Na univerzite v Tel Avive vyštudovala filozofiu a literatúru. Od roku 1986 publikuje romány, novely a poviedky (Apples from Desert, A Man and a Woman and a Man, A Good Place for the Night, The Women My Father Knew). Okrem prózy sa venuje aj dramatickej tvorbe. Jedna z jej hier, Banalita lásky, bola adaptovaná na operné libreto a v Nemecku sa stretla s veľkým ohlasom. Práve túto hru sa rozhodli uviesť v rámci sezóny 2019/2020 aj v Divadle Andreja Bagara v Nitre.

Nie je to tak dávno, čo jedným z hlavných problémov v repertoári našich divadiel bola absencia tvorby súčasných domácich dramatikov. Ubehlo menej ako desaťročie, a zrazu treba upozorňovať na presne opačný problém. Absolventi umeleckých škôl masívne inklinujú k zakladaniu vlastných nezávislých zoskupení, autorskej tvorbe, súčasnej svetovej dráme a pod. Zrazu sa tak dostávame do druhého extrému, keď je raritou nájsť v repertoároch slovenských divadiel inscenácie pôvodných dramatických textov, ktoré možno označiť za domácu klasiku.

Anthony Burgess je nepochybne človekom, ktorý zaujme šírkou svojich profesijných aktivít. Hudobné kompozície, gastronomické recenzie, jazykovedné diela a hlavne umelecká literatúra. Nepatril k najužšej špičke prozaikov svojej generácie, no z pomerne úzkeho výberu jeho tvorby, ku ktorej som mal možnosť sa dostať, možno tvrdiť, že minimálne v rovine remeselných zručností predstavuje slušný štandard. Napriek tomu všetkému by bol dnes mimo priestor Západnej Európy a Severnej Ameriky pravdepodobne úplne neznámy, nebyť 19. decembra 1971. Dňa celosvetovej premiéry filmu režiséra Stanleyho Kubricka Mechanický pomaranč, ktorého scenár bol filmovou adaptáciou rovnomenného Burgessovho románu z roku 1962. Burgess zrazu prestal byť len rešpektovaným profesionálom a stal sa súčasťou kultu, ktorý rezonuje naprieč všetkými kontinentmi.

Veselohry Jána Palárika majú v slovenskom profesionálnom divadle veľmi početnú inscenačnú tradíciu. Veľkým očakávaním nás naplnila informácia, že nitrianske divadlo pripravuje inscenáciu Drotára. Prekvapivo pôsobí, že inscenátori si vybrali jednu z najslabších Palárikových veselohier, a tak sme očakávali, ako sa vyrovnajú s monologickosťou a uvravenosťou predlohy vo viacerých výstupoch hry.

Inscenácie konverzačných komédií väčšinou nepatria práve medzi tie diela, ktoré by mali ambíciu jednak „meniť svet“, jednak umelecky ohromovať minimálne Európu. Výnimkou nie je ani Meno francúzskej autorskej dvojice Matthieu Delaporte a Alexandre de la Patellière, ktorú v réžii Matúša Bachynca uviedlo nitrianske Divadlo Andreja Bagara. Napriek vyššie spomenutému však rozhodne platí, že diela, ku ktorým tvorcovia pristúpia s plnou zodpovednosťou, a nie prístupom „je to konverzačka, to sa spraví samo“, si zaslúžia pozornosť, ocenenie aj rešpekt. A nitrianska inscenácia takým dielom rozhodne je.

Cherchez la femme alebo Za všetkým hľadaj ženu – tak znie názov monotematickej sezóny 2017/2018 Divadla Andreja Bagara v Nitre. Po minuloročnej sezóne, v ktorej nitrianske divadlo ponúklo tituly slovenských autorov, sa vedenie tejto kultúrnej inštitúcie rozhodlo upriamiť pozornosť na ženské protagonistky. Žena ako objekt túžby, inšpirácie, bolesti, sily, vytrvalosti, vášne, lásky, zrady... Je zaujímavé, že nitrianske divadlo nesiahlo po klasickej Shakespearovej hre ako napr. Romeo a Júlia alebo Lady Macbeth, ale po divadelnej adaptácii Zaľúbený Shakespeare (Shakespeare in Love), ktorá vznikla na základe anglicko-amerického filmu s rovnomenným názvom.

Inscenácia Hoax nadväzuje na silnú tradíciu Divadla Andreja Bagara v Nitre. Tvorba tohto divadla určená pre násťročných divákov patrila medzi tie najkvalitnejšie, aké naše divadlá ponúkali (možno bola dokonca najkvalitnejšia). Inscenácie dokázali s divákom komunikovať bez zbytočného poučovania, autentickým jazykom a umelecky hodnotným spôsobom. Hoci nešlo o „eduhry“ v tradičnom slova zmysle, mali aj istú výchovnú funkciu.

Spracovanie románu Otec Goriot overenou dvojicou dramatizátorov Roman Polák a Daniel Majling prinieslo kompozične vyvážený tvar, v ktorom sa ako primárna snaha ukázal zámer predstaviť literárnu predlohu ako živú, a aj napriek ukotveniu v prvej tretine 19. storočia aktuálnu, najmä vo vzťahovej, ale aj spoločenskej rovine.