Divadlo Andreja Bagara v Nitre

Ľudia, miesta a veci je brilantne napísaná hra, ktorej inscenácie sa dočkali prestížnych cien (napr. Laurence Olivier Award) vo viacerých kategóriách a vo Veľkej Británii i v USA žnú úspech za úspechom – u divákov i kritikov – už od prvého uvedenia v londýnskom Národnom divadle v roku 2015. Je preto skvelé, že sa Divadlo Andreja Bagara v Nitre rozhodlo zinscenovať takú aktuálnu hru a tiež, že sa nebálo práve túto hru ponúknuť aj školám v dopoludňajšom predstavení.

Životný príbeh Milana Rastislava Štefánika oslovoval prozaikov i dramatikov celé desaťročia už len tým, že hlavný protagonista tragicky zahynul. Ak k tomu pridáme ešte „exotický“ rozmer (Štefánikove cesty po celom svete s výnimkou Antarktídy a jeho nevšedné povolanie), vzrušujúcu ľúbostnú linku (odmietnuté ctiteľky, talianska snúbenica), jeho pôsobenie v najvyšších spoločenských a politických kruhoch, a napokon aj množstvo otáznikov visiacich nad jeho tragickým koncom, je nepochybné, že nitrianski inscenátori mali v rukách silné tromfy hodné javiskového stvárnenia.

Režisér rozmenil obraz Slovenska do troch podôb cez postavu Jánošíka. Intelektuálsky, označovaný aj ako mysliteľský, aj burcujúci filozof-laik v interpretácii Branislava Matuščina. Jánošík-zbojník Romana Poláčika je z počiatku navonok nevýrazný, skôr bojazlivý, žiaden národný hrdina, ale postupne sa vyformuje tiež v rozmýšľajúceho mladého človeka, ktorý uvažuje nad stavom „spoločnosti“, konštatujúc, že „právu chýba spravodlivosť“, lež je príliš slabý a mäkký, aby niečo menil. Jeho sila je v úvahách, v schopnosti odlíšiť dobro od zla, ďaleko od zboja, poddáva sa situácii (pán – poddaný aj v prenesenom slova zmysle). Neinterpretuje myšlienky zbojníka 18. storočia, lež vo svojich prehovoroch hovorí o súčasnom stave. Akoby si uvedomoval masku, faloš, rozbíja ilúziu mýtu (jánošíkovský kostým v kontrapozícii s myšlienkami, padajúcou parochňou a i.). Je aktuálny nielen autorkinými slovami, ale aj prirodzenými prehovormi, nestrácajúc rytmus verša a jeho obsah, odkaz. V tom sa Mária Rázusová-Martáková líši od svojich predchodcov i nasledovníkov, že nevytvorila postavu zbojníckeho kapitána v tradičnom poňatí legendy či posunu k humornému obrazu o ňom, ale nepriamo ponúkla dišputu o človeku, spoločnosti, o legendách a budúcnosti.

Pokiaľ sa slovenské divadlo rozhodne inscenovať v sezóne 2016/17 text o udalostiach tesne po potlačení Slovenského národného povstania, nie je možné ignorovať prepojenie na výsledky parlamentných volieb z minulého roku, obzvlášť ak ich predzvesťou bola situácia v srdci SNP – Banskobystrickom kraji. Politická strana, ktorá okrem množstva verejných prejavov xenofóbie a neofašizmu nekriticky adoruje ľudácky režim a jeho predstaviteľov, je súčasťou súčasnej reality, ktorá túto Bukovčanovu hru stavia do iného svetla, než v akom by bola pred niekoľkými rokmi. Či už hovoríme o samotných neofašistoch, alebo o príčinách ich úspechu medzi verejnosťou.

Kilogram retra, päť kusov ženských postáv rôznych vekových kategórií na kúpeľnom pobyte, jedna odrhovačka a pár chytľavých hitov. Inscenácia textu Táne Kusej, ktorú uviedlo nitrianske Divadlo Andreja Bagara v rámci cyklu inscenácií Made in Slovakia, môže, samozrejme, na prvý pohľad pôsobiť ako výsledok až príliš prvoplánového receptu. Na druhej strane je možné vidieť v nej vo viacerých ohľadoch zvládnuté remeslo, napriek dĺžke trvania vyše troch hodín umnú prácu s dynamikou, ktorá dokáže udržať divákovu pozornosť, a fakt, že nie práve najsofistikovanejší humor nikdy neskĺzne do trápnosti.

Kniha britského autora Marka Haddona rozvíja príbeh chlapca Christophera, ktorý sa narodil s Aspergerovým syndrómom. Od svojich rovesníkov sa preto výrazne líši. Nie je schopný akéhokoľvek telesného kontaktu, dokonca ani so svojimi príbuznými, nerozumie základným ľudským emóciám, ani zaužívaným metaforám. Tieto schopnosti má však nahradené neobyčajnými rozumovými kvalitami, akými sú bezchybná pamäť či dokonalé logické myslenie. Práve to ho spája s jeho detektívnym idolom Sherlockom Holmesom, ktorý slúži aj ako Christopherova inšpirácia pri rozhodnutí – vyriešiť mätúce záhady nahromadené v jeho živote.

Nie tak dávno bolo zvykom, že recenzie na inscenácie podobného typu textu, akým je Cooneyho Z rúčky do rúčky, sa najmä pri nitrianskom Divadle Andreja Bagara začínali vetami o tom, že z umeleckého hľadiska nejde práve o ambiciózne veľdielo. Text sa pohybuje presne v mantineloch „dverovej komédie“ a robí to s veľmi slušnou remeselnou zručnosťou.

Dramatizácia románu spisovateľky a dramatičky maďarského pôvodu Agoty Kristof Veľký zošit (1. vydanie 1986) z pera Daniela Majlinga je ďalším dôkazom jeho dramatického a dramaturgického majstrovstva. Takmer v nej necítiť literárnosť a ak aj áno, je výsostne funkčná.

Pri reflexii tejto inscenácie sa ako prvá ponúka otázka, či ju vnímať ako jeden celok, alebo ako dve samostatné diela, ktoré sa, samozrejme, v istých bodoch stretávajú a v iných rozchádzajú. Dovolím si tvrdiť, že oba pohľady majú zmysel. Samozrejme, ak sú inscenácie uvádzané pod spoločným názvom, nemožno tento fakt ignorovať, už len z toho dôvodu, že to musí mať dramaturgické opodstatnenie.

Text hry je vskutku provokatívny, ale veľmi aktuálny. Nie je len o ženách, ale i o mužoch, rieši všeobecné témy ako materstvo, medzigeneračné nezhody, zlyhanie feminizmu či partnerské nezhody. Rovnako sa s ľahkosťou, ale trefne dotýka dôležitých otázok: Čo považujú ženy za zmysel svojho života? Po čom túžia? Je hlavnou úlohou ženy byť matkou? Podľa čoho hodnotia svoje postavenie v spoločnosti a podľa čoho spoločnosť hodnotí ich? Podľa vzhľadu? Inteligencie?