Problémy seniorov a senioriek sa na slovenských profesionálnych javiskách neobjavujú príliš často. Ak áno, ide najmä o inscenácie, ktoré vychádzajú z určitej nadsádzky a paródie. Alarmujúci nezáujem spoločnosti, v ktorej sa pojem smrti stal tabu, sa pokúsila analyzovať a zobraziť inscenácia Babie leto Bábkového divadla na Rázcestí.
Režisérka Dana Dinková hľadala posolstvo diela v jednotlivostiach mizanscén, preto komplexnému pohľadu chýbal záverečný zjednocujúci „akord“, akcentujúci dramaturgickú líniu diela. Don Pasquale je akoby odtieňom leporellovského figliarstva aj bartolovského liečiteľstva citových vzplanutí, nie je však hlupákom či neohrabaným starcom v rozťahanom župane s nakrivo nasadenou parochňou.
Inscenáciu nenúteným príhovorom otvára postava Sprevádzača (Ľubo Burgr). Ten sedí po boku javiska a so scenárom v rukách režíruje celý priebeh predstavenia. Ako sám poznamenáva, má schopnosť posúvať dej dopredu, vysvetľovať konanie postáv, tlmočiť ich myšlienky či sem-tam porozprávať vtip. Burgr sa vysmieva z teatrológov, ktorí údajne potrebujú iné, zložitejšie témy ako obyčajný človek.
Po prvej časti trilógie s názvom WOW! prišli tvorcovia súboru Debris Company v performancii Únos Európy s témou krízy spoločnosti, narušenia medziľudských vzťahov a identity. Vzťahy, ktoré kedysi Európu tvorili, sa rozpadajú a všetko sa deje na odľudštenej báze.
A možno to nebude náhoda, že hru o živote a činoch prezidenta Slovenskej republiky (1939 – 1945) Jozefa Tisa obnovili v Aréne práve v roku 2017, keď uplynulo 70 rokov od úmrtia a 130 rokov od narodenia hlavnej dramatickej postavy.
Historická hra Karola Horáka Adolf Ivanovič Dobrijanskij – Zornička na nebi, slučka nad hlavou1 mala svoju prvú premiéru na Veľkej scéne Divadla Alexandra Duchnoviča takmer pred štrnástimi rokmi (31. 5. 2003), teda niekoľko dní predtým, než sa konal medzinárodný divadelný festival KARPAT FEST, ktorý bol zároveň sprievodným podujatím 7. Svetového kongresu Rusínov (4. – 8. júna 2003). Vedenie divadla sa ju znova rozhodlo obnoviť pri príležitosti 200. výročia narodenia tohto známeho lídra karpatsko-ruského hnutia, organizátora kultúrneho, jazykového a etnického zbližovania sa Rusínov s ruským národom.
Mnohým ostal v pamäti uhrančivý a sugestívny prejav, okázalé bohémstvo Petra Mankoveckého, hlasný, temný, pudový výkrik zo sveta kontrolovaného silnými mužmi, okolo ktorých sa krútia krásne a slabé ženy. Takéto chápanie Tálie má na Slovensku, a v strednej Európe vôbec, veľmi silnú tradíciu, no európske aj stredoeurópske divadlo sa dnes aj pod vplyvom narastajúceho počtu žien v smerodajných tvorivých profesiách pohybuje v inej, rodovo neutrálnejšej paradigme. Mladí divadelníci a divadelníčky sú už otvorenejší voči svetovým inšpiráciám rôzneho druhu.
Režisér rozmenil obraz Slovenska do troch podôb cez postavu Jánošíka. Intelektuálsky, označovaný aj ako mysliteľský, aj burcujúci filozof-laik v interpretácii Branislava Matuščina. Jánošík-zbojník Romana Poláčika je z počiatku navonok nevýrazný, skôr bojazlivý, žiaden národný hrdina, ale postupne sa vyformuje tiež v rozmýšľajúceho mladého človeka, ktorý uvažuje nad stavom „spoločnosti“, konštatujúc, že „právu chýba spravodlivosť“, lež je príliš slabý a mäkký, aby niečo menil. Jeho sila je v úvahách, v schopnosti odlíšiť dobro od zla, ďaleko od zboja, poddáva sa situácii (pán – poddaný aj v prenesenom slova zmysle). Neinterpretuje myšlienky zbojníka 18. storočia, lež vo svojich prehovoroch hovorí o súčasnom stave. Akoby si uvedomoval masku, faloš, rozbíja ilúziu mýtu (jánošíkovský kostým v kontrapozícii s myšlienkami, padajúcou parochňou a i.). Je aktuálny nielen autorkinými slovami, ale aj prirodzenými prehovormi, nestrácajúc rytmus verša a jeho obsah, odkaz. V tom sa Mária Rázusová-Martáková líši od svojich predchodcov i nasledovníkov, že nevytvorila postavu zbojníckeho kapitána v tradičnom poňatí legendy či posunu k humornému obrazu o ňom, ale nepriamo ponúkla dišputu o človeku, spoločnosti, o legendách a budúcnosti.
Stojí svet na pokraji zániku? Je apokalypsa zrodením niečoho nového? Je tá cesta, po ktorej kráčame, cestou záhuby, nevyhnutnosti alebo absolútneho oslobodenia? Tieto otázky sa zdajú byť v súčasnosti čoraz bližšie k realite. Debris Company v kontexte slovenského nezávislého divadla pravidelne prichádza so scénickou kompozíciou, ktorá nekonvenčne a kriticky otvára javy, ktoré nedokážeme pomenovať, alebo si naopak myslíme, že ich pomenovať vieme, ale napokon v ich definícii a jej presnosti fatálne zlyhávame.
Nehoda sa od ostatných Egressyho hier uvedených na Slovensku v mnohom líši. Iste aj tu je zjavný istý realistický základ, no Nehoda prekračuje typický rámec. Čitateľov, tvorcov a neskôr aj divákov stavia pred zložitú úlohu dešifrovať, či to, čo Ester prežíva v dome pri jazere, sú skutočné udalosti alebo len preludy. Formálne navyše text pripomína viac filmový scenár ako divadelnú hru.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.