Boom chlapčenských speváckych skupín, ktorých image bol silnejší ako talent, už máme dávnejšie za sebou. Má zmysel vracať sa k tejto prežitej a neaktuálnej téme? Iste, o vyslovenej otázke sa dá polemizovať. Rovnako ako populárne osobnosti a ich životné osudy môžu vzbudiť pozornosť a záujem aj osudy speváckych či hudobných kapiel.
Takmer všetko s prívlastkom slovenské je dnes, najmä z politického hľadiska, zdanlivo „v ohrození“. Vláda schvaľuje všelijaké ochranné zákony a väčšina politikov sa predháňa v tom, kto myslí národnejšie. Bohužiaľ, je to všetko len politický kalkul a reálne činy v konkrétnych oblastiach absentujú a nie sú systematické. O kultúre ani nehovoriac. Túto úlohu čiastočne a z vlastnej iniciatívy preberá Divadlo Pôtoň
Inscenácia nitrianskeho Jánošíka bola dlho očakávaná z viacerých dôvodov. Aj samotná atmosféra premiéry sa niesla vo zvláštnom duchu. Vo vzduchu bolo cítiť vzrušenie a trochu napätia – pocitu zodpovednosti pred divadelníckou či bábkarskou odbornou verejnosťou. Okrem vzrušenia bolo na premiére v Nitre nezvyčajné aj to, že sa tu stretlo množstvo divadelníkov, predovšetkým z radov umelcov, pohybujúcich sa v súčasnosti aj v minulosti v bábkarskom umeleckom priestore.
Úmysel tvorcov spojiť temer rovnomenné jednoaktovky dvoch dramatikov z rozličných období sa týkal bakalárskej inscenácie „Svadba“ študentov FDU AU v Banskej Bystrici. Režisér Ľuboslav Majera sa podujal zmysluplne, tematicky spojiť do jedného celku jednoaktovku A. P. Čechova „Svadba“ s „Malomeštiakovou svadbou“ Bertolta Brechta.
Po prečítaní programu sa toho divák veľa nedozvie. Pravda, ak sa neprišiel dovzdelať v tapetovaní. Nájde tam síce aj stať o Ivanovi Vyrypajevovi (nie však už o hre Júl), no tá v kontexte celého bulletinu pôsobí akosi prilepene. Akoby sa inscenátorky pomýlili a do tlačiarní poslali nesprávny výber textov. Či už ten omyl spočíva v zaradení textu o ruskom autorovi, alebo v tej zvyšnej časti, ktorá je zostavená zo zamyslení sa nad samotou človeka (ženy) bez partnera a krátkeho návodu ako správne tapetovať. Tento zdanlivý omyl nevysvetlí na prvýkrát ani samotné predstavenie. To vyznieva dosť podobne. Nie je to však chyba.
Mladá generácia čoraz viac dokazuje potrebu vyrovnania sa s minulosťou, ktorá v diametrálne iných podmienkach formovala naše základy v detstve. Obzvlášť skorotridsiatnici a tridsiatnici si iste ešte dobre pamätáme na deň, keď zrazu pozdrav: „Česť práci, súdruh učiteľ!“ z ničoho nič vystriedal pozdrav: „Dobrý deň, pán učiteľ!“ Keď náhle sny iskričiek, schovávajúcich v skriniach modré sukne a červené šatky, vzrušene očakávajúc, že sa stanú veľkými pionierkami, sa rozplynuli, lebo to zrazu nebolo správne.
Posed je vtipná slovná hračka, ktorá na plagáte tanečného divadla Štúdio tanca v Banskej Bystrici pôsobí ako „dolce far niente“. Posed [p??zd] je však anglický názov hodinového, fyzicky náročného a zaujímavého predstavenia súčasného tanca bez deja. Tvorí ho sedem latentných vnútorných sekvencií s prezentáciou práce s vlastným telom a na vlastnom tele.
Gounodova opera Faust má pre slovenskú operu kľúčový význam. V septembri 1989 jej bratislavská inscenácia v réžii Jozefa Bednárika (v tom čase predovšetkým činoherného režiséra) spôsobila ozajstný prevrat v divadelnom vnímaní opery u nás. Revolúcia v slovenskom opernom divadle tak tesne predchádzala novembrovým udalostiam – Bednárikova prelomová inscenácia priniesla nielen dovtedy nevídanú prepojenosť javiskových zložiek, ale aj filozoficky silnú a občiansky odvážnu výpoveď o manipulácii mocných so slabými. Vstúpiť do takéhoto kontextu, navyše len dvadsať rokov po pamätnej udalosti, automaticky znamená vystaviť sa porovnávaniu.
Ekonomická kríza, kríza kultúry, kríza stredného veku, demografická kríza, manželská kríza, kríza vzdelanosti... Čo ďalej? Ako docieliť spoločenské blaho v tak neprajnom prostredí? Ako vyzerá vysnívaný svet? V inscenácii Laca Keratu Fantázia alebo Fascikliáda sa skupinka úradníkov snaží nájsť odpoveď v koncepcii projektu Fantázia. Bratislava sa má stať fantastickým mestom, projekt definitívne vymaže všetky deficity a krízy. No a teda v čom projekt spočíva? To nám síce nikto nepovie, určité náznaky odkazujú na stavbu akéhosi podivného tunela, ale čo diváci vytušia s úplnou určitosťou je fakt, že ide o niečo veľkolepé.
Ponúkať dnešnému divákovi úspešne Moliera znamená pre tvorcov len dve možnosti. Buď sa zamerať na čo najklasickejšie spracovanie dýchajúce atmosférou 17. storočia alebo ho interpretáciou priblížiť čo najvernejšie dnešnej dobe. A o to druhé sa pokúsili v Divadle Jonáša Záborského v Prešove pomocou nového a dobrého prekladu Sone Šimkovej a interpretačného kľúča režiséra so skúsenosťami a úspechmi predovšetkým na bábkarských javiskách – Mariána Pecka.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.