Košické divadlo si ako jediné na Slovensku v sezóne 2008/2009 pripomenulo sté výročie narodenia dramatika Štefana Králika. Z jeho hier si vybralo komornú rodinnú drámu Trasovisko, ktorá sa naposledy hrala v roku 1966 v Divadle Jozefa Gregora-Tajovského vo Zvolene.
Kvantitou realizovaných réžií sa Andrea Hlinková v sezóne 2008/2009 suverénne zaradila na čelo slovenských operných režisérov: z celkového počtu 11 nových inscenácií v troch slovenských operných domoch sa mladá režisérka podpísala pod štyri, čo predstavuje viac než tretinový podiel na slovenskom opernom koláči (Madama Butterfly a Polepetko v ŠD Košice, Silvano v banskobystrickej Štátnej opere a Opustený ostrov v bratislavskom SND).
Réžia/Hudba: Kamil Žiška Dramaturgia: Michal Babiak Scéna, bábky, kostýmy: Marieta [...]
Štyri roky Petra Dvorského na čele operného súboru košického Štátneho divadla by mohli byť dostatočne dlhou etapou na zanechanie čitateľnej stopy v histórii inštitúcie. V jeho prípade sú jej obrysy viactvaré. V roku 2006 vkročil svetoznámy tenorista do šéfovskej kancelárie, aby prostredníctvom vlastnej umeleckej a osobnostnej autority vrátil operu do povedomia mesta i regiónu. To bola základná úloha a svoje poslanie splnila.
Ostatnou premiérou sezóny 2008/2009 v divadle Malá scéna VŠMU je inscenácia prvotiny Júliusa Barča-Ivana 3000 ľudí, ktorá pochádza z roku 1935. V roku 2009 si pripomíname sté výročie narodenia tohto pozoruhodného a významného slovenského dramtatika, ktorého tvorba so železnou pravidelnosťou zapĺňa repertoár takmer každého slovenského divadla.
Ako potvrdzuje repertoárový profil malebného Spišského divadla, tento rok poskytla dramaturgia prístrešok aj plodnému a v súčasnosti najhranejšiemu chorvátskemu dramatikovi Mirovi Gavranovi. Ťažko povedať nakoľko uvádzaný titul Všetko o ženách konkuruje titulu Všetko o mužoch.
Zrejme žiadne iné divadlo na Slovensku nie je natoľko ponorené do veci a vecičiek, javov a prejavov našej súčasnosti ako Divadlo GUnaGU. Mapuje a reflektuje, čím všetkým žijú obyvatelia našej krajiny. Vytvára divadelné dejiny Slovenska a Bratislavy. Sleduje, aké novodobé trendy vstupujú do slovenskej každodennosti, ako ju ovplyvňujú, ako sa prejavujú a k čomu smerujú. Malé divadielko v suteréne starej Bratislavy dýcha pulzom doby.
Improvizácia patrí k divadlu, tak ako k nemu patria herci, herečky, režisér či kostýmy, hoci jej výskyt nie je ani pravidelný, ani vždy rovnako intenzívny a predovšetkým nie je väčšinou vopred ohlásená. Z improvizácie sa zrodili mnohé divadelné formy, ktoré sú dnes súčasťou dejinného kontextu divadla a čo je obdivuhodné, majú svoje stále miesto i vrámci etablovania alebo vytvárania nových divadelných praktík či trendov.
Zo samotného faktu, že hra N. Machiavelliho Mandragora takmer 5 storočí po jej prvom uvedení sa ešte pravidelne hráva v divadlách, je jasné, že sa jedná o trvalú hodnotu svetovej dramatickej tvorby. Menej jednoznačný je výklad tejto hry: niektorí ju považujú za vtipnú veselohru, iní v nej vidia až hlboké metafory o moci a manipulácii, dokonca metaforu Talianska v dobe Machiavelliho, ktorý (asi ako prvý významnejší politik) ešte len sníval o zjednotenom Taliansku.
Iba málo hercov na Slovensku je schopných tak sústredene a zároveň s veľkým vnútorným človečím gestom stvárňovať negatívne postavy, ako je to u Zity Furkovej. Má zmysel nielen pre tú pravú ľudskú divadelnú rovnováhu v nich, ale aj schopnosť odhaliť pre nás (pretože sme iní ako oni) ich krutosť, zlobu, podstatu toho, čo ich robí inými ako ich bežné okolie. Vďaka jej herectvu ich síce chápeme, ale zároveň - opäť ale iba vďaka nej - v nich vidíme hranicu, za ktorú nemôžeme a ani nesmieme ísť. (Či aj nechceme - je otázkou už inou - nášho osobného „barometra“ pre zlo a zlobu.)
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.