Chmúrne svätojánske ráno

Preklad: Jozef Kot
Choreografia: Jaro Viňarský
Kostýmy: Dorota Cigánková
Scéna: Diana Strauszová
Úprava a réžia: Svetozár Sprušanský
Hrajú: Lukáš Šepták, Ľudmila Dutková, Boris Srník, Filip Lenárth, Jana Jurišincová, Svetlana Janišová, Peter Krivý, Tomáš Krištof, Matej Lacko, Michal Novodomský, Ján Ivan, Tomáš Krištof, Diana Dunčková, Kristína Medvecká-Heretiková, Peter Lejko
Premiéra: 4. februára 2011 na Malej scéne DJZ
Ťažko možno hľadať romantickejšiu hru ako Sen noci svätojánskej, a to nielen v rámci tvorby Williama Shakespeara.  Kto však prišiel do Štúdia Divadla Jonáša Záborského na ľahko erotickú rozprávku, ten si v prípade najnovšej prešovskej inscenácie tejto hry zmýlil divadlo. Jej režisér Svetozár Sprušanský totiž nielenže nedoprial divákom žiadne víly, kvetiny či iné romantické rekvizity, podarilo sa mu dokonca zmeniť aj žáner tejto hry z pôvodnej komédie na tragédiu.
Svoj sen či ako sa v závere ukáže – nočnú moru  mladosti – sa Sprušanský rozhodol inscenovať v antiiluzívnom  prostredí telocvične akejsi strednej školy, ktorý scénografka Diana Strauszová navrhla s takmer dokonalou autenticitou. Namiesto hviezdnatej oblohy máme teda nad hlavou neónové svetlá, namiesto mäkkej trávy palubovku, namiesto stromov drevené rebriny na cvičenie. S koncepciou samozrejme súvisia aj farebné tepláky či iné cvičebnú úbory, ktoré pre jednotlivé postavy navrhla Dorota Cigánková. Nie celkom vysvetliteľný je nádych nostalgického retro, ktorý majú červené trenírky cvičencov, hoci sa podľa portrétov prezidentov uložených v rohu telocvične nachádzame prinajmenšom v porevolučnej dobe.
Telocvičné náradie je vyrobené špeciálne na to, aby sa po ňom dômyselnými spôsobmi liezlo. Režisér teda mohol s jeho pomocou vytvárať aj veľmi inovatívne pôsobiace mizanscény. Herci majú možnosť unikať po rebríkoch, túliť sa ku kovovým tyčiam, liezť po lanách či schovávať sa v ribstoloch. Na viacerých miestach sa mu podarilo dodať situáciám druhé významy, čím sa tento základný režijný koncept zúročoval. Aj pre hercov boli niekedy náradia vítanou pomôckou pri ich dialógoch. Po čase však začína zvolený rámec pôsobiť trochu unavujúco.
V podvedomí sa nám možno vybaví známy puch telocviční a odrazu cítime nedostatok čerstvého vzduchu. Po chvíli je jasné, že jediným zdrojom divadelnej ilúzie môžu byť už iba pary idúce zo sprchy umiestnenej na pozadí scény. Hoci sa pri tanečných vložkách pracuje výraznejšie so svetlom, prostredie školy zostáva nepriateľské voči ľahkosti, s  ktorou sa tradične spája táto svätojánska hra. Navyše, milenci oblečení – či skôr zoblečení – do bielej spodnej bielizne pripomínajú najviac zo všetkého cvičencov z pamätnej spartakiádnej choreografie našej armády, čo skôr potláča ako evokuje erotizujúce predstavy. Všadeprítomná  nahota, ktorá mala byť zrejme aj marketingovým lákadlom, sa v istom momente akoby obrátila proti téme hry.
Mám veľké pochopenie pre to,  ak sa réžia nadchne pre nápad, ktorý sa ideálne hodí na jeden aspekt hry, a ktorý sa potom pokúša  natiahnuť aj ostatné situácie, hoci už s menším úspechom. Medzi lesom pri Aténach, v ktorom sa milenci stratia, a prostredím telocvične sa síce dajú nájsť isté filozofické prepojenia, toto porovnanie má však aj veľké limity. Telocvičňa je  síce „fyzickým“ prostredím, ktoré by mohlo evokovať sexualitu,  do istej miery je to však aj stresujúci priestor,  opak voľnosti lesa,  v ktorom je pohyb vykonávaný pod kontrolou cvičiteľov. Princíp telocvične sa mohol však zúročiť v scénach, keď sú úbohí smrteľníci v totálnom područí rozmarných zabávajúcich sa  bohov.
Kameňom úrazu takmer každej inscenácie Sna noci svätojánskej sú remeselníci nacvičujúci divadelnú  hru o Pyramovi a Tisbe. Tieto scény dobre zapadajú do Sprušanského koncepcie – celkom ľahko sa totiž podarí presvedčiť divákov, že skupina študentov prichádza do telocvične nacvičovať predstavenie, ktoré má o pár dní zhodnotiť akási výberová komisia. „Vy, kysackí performeri,“ nadáva svojim kolegom  predstaviteľ  Pyrama Miki a zahlcuje ich preudointelektuálnym balastom o „ejakulatívnom smerovaní dysgrafickej postprodukcie“. „Vy ste to ešte nepochopili? My musíme byť iní, mladí, noví,“ povzbudzuje Miki svojich priateľov. V šarmantnom podaní Michala Novodomského  sa týmto zároveň definuje aj jedna z hlavných – Sprušanským dodaných – tém. Tou je – ak dobre čítam – kríza mladého veku vyplývajúca aj z neúmerného tlaku vyvíjaného na mladých, aby boli mladí iní, noví.
Režisér Peťo (Matej Lacko) je popri Mikim len nerozhodnou figúrkou. Pasáže o nových trendoch, experimentoch a hľadačstve v divadle v  kontraste s pachuťou zábavného gýču vnímam ako diskusiu o divadelnej tradícii i súčasnosti  Prešova, známeho svojim študentským divadlom.  Zároveň je to  dialóg s divákom, ktorý by sa mohol nad všeličím, čo v tejto inscenácii vidí, aj pozastaviť. Dozvieme sa, že to, aby „tomu“ divák ešte aj rozumel, je už prežitok hlboko zažratý do slovenského profesionálneho tradičného divadelníctva. Nenápadne dostávame  aj vysvetlenie, že sa tvorcovia  pri pohybovej zložke predstavenia dali inšpirovať Martou Graham či Pinou Bausch. Telesné „zvýznamňovanie“ je následne parodované pri scéne so živou  stenou, ktorá má v antickom príbehu lásky stáť medzi milencami. Cez dieru v nej majú milenci komunikovať. V tomto prípade je však narážka na „dobrú“ telesnú dieru pomerne prvoplánová. Režisér však  ani v tejto chvíli nestráca odstup a dianie na javisku hanlivo označí za „avantgardu“. „Takto si predstavujú nové divadlo? Ja si to ani nechcem predstavovať,“ zaznejú hlasy akože publika na javisku, ktoré tento výjav sleduje.
Za veľký klad celého projektu považujem to, že režisér pracoval so širokým kádrom mladých hercov či už pochádzajúcich z Akadémie umení z Bystrice alebo z konzervatória. Museli sa  učiť zvládať nielen shakespearovský verš, ale aj základy súčasného tanca v choreografii Jara Viňarského.
Lukáš Šepták je vhodným typom na dominantného muža – či  v postave kráľa Oberona, Tezea  alebo  profesora telesnej výchovy. Titania Ľudmily Dutkovej patrí k najviac zvládnutým postavám  – po pohybovej i hereckej stránke. Lysander Borisa Srníka sa možno až priveľmi nechal zvádzať nacvičeným muzikálovým herectvom. Nádejným komickým talentom zaujala Helena v podaní Svetlany Janišovej, Hermia Jany Jurišincovej bola trochu menej výrazná, potenciál však ukázal Filip Lenárth ako Demetrius.
Jednou z najspornejších interpretácií prešiel Puk v podaní Petra Krivého. V tejto postave nezostalo veľa rozprávkovosti,  Puk sa svojmu pánovi Oberonovi mieša dokonca do jeho sexuálnych záujmov, keď sa – nielen v rámci tanečnej pasáže – zaujíma o „páža“, ktoré bolo predmetom sporu medzi Oberonom a Titaniou. Tomáš Krištof, ktorý postavu tohto mladého chlapca hrá, predstavuje zároveň aj Fera prezentujúceho Tisbe v amatérskej hre. Je to práve táto postava, ktorá si po nie veľmi vysvetlenej „live“ samovražde hlavného predstaviteľa ochotníckeho divadla tiež berie svoj život. Pri tomto akte môžeme cítiť nešťastie  z nenaplnenej lásky k mužovi, avšak samovražda predstaviteľa Pyrama je nejasná. „Hra je dohraná, berie si ma smrť,“ zaznie z Mikiho úst  a nie sú to odrazu len slová Pyrama. Divák zisťuje, že Sprušanský zmenil za pochodu žáner celej hry. Herec, ktorého sme pred tým videli len mudrovať nad divadelnými koncepciami, a ktorého problémom akoby bolo iba to, že  sám nie je  režisérom danej hry, si odrazu pred zrakmi všetkých berie svoj život. Z parodovania zlého herectva sme sa mali v rámci jednej sekundy preniesť do tragédie. Ak by aj takéto niečo bolo v divadle  možné, žiadalo by to zrejme herca olivierovských kvalít, ktorým Novodomský – pri všetkej úcte k jeho zabávačským kvalitám – nie je.  Náhly príval takto nevybudovanej tragédie môže len veľmi ťažko niekoho ľudsky zasiahnuť a pôsobí ako citové vydieranie.
Oceňujem odvahu režiséra stúpiť na pôdu zobrazovania neheterosexuálnych vzťahov, s ktorými sa Shakespeare sám pohráva. Podobne nemotivovaná tragédia však je kontraproduktívna pre otváranie tabuizovaných tém.  Po tomto nečakane tragickom závere školskej besiedky sa k slovu dostáva  Puk. Jeho reč dostáva tragickým prednesom herca gýčový charakter, doplnený ostentatívnym odnášaním tiel mladých ľudí. Od totálneho záverečného pátosu zachraňuje iba Titania, ktorá za zvuku píšťalky vyzýva na radostné pritakanie životu v štýle nabudených telecvičiteľov. „Ruka v ruke, tvárou v tvár, žičme nášmu žitiu zdar.“ Podobne  trefné momenty sú „bonusom“ zvolenej športovej štylizácie. Verím aj, že sa práve cez ňu podarilo aj komunikovať shakespearovské verše cieľovej skupine mladých divákov.
Propagačný text k tejto inscenácii sľubuje konverzačný „tanec s veršom“ a „pohybový ohňostroj“ a fyzické nasadenie hercov bolo skutočne nemalé. Až tak mi neprekážalo ani heretické narábanie so starými symbolmi, nasadenie portrétu prezidenta Gustáva Husáka namiesto somárskej hlavy som vnímala skôr ako  školský vtip či „účelné“ využitie integrálnych prvkov scény než ako pokus o politickú deklaráciu.
Tragický záver inscenácie ma však nepresvedčil. To, čo je v origináli ľahko frivolnou oslavou sexuality a jemne hororovým obrazom nočného lesa, sa v tomto prípade stáva odrazom komplikovanosti najzákladnejšieho vzťahu k životu. Slová „a nám mladým patrí svet“ (oproti pôvodnej verzii  A nám škriatkom patrí svet) znejú v zlovestnom podaní Puka takmer apokalypticky. „Za plotom reality chceme slnku uletieť, deň je pre nás prekliatím, tma sen.
O problematickosti vnímania sexuality (škriatkov či mladých?) hovorí najlepšie jeden zo záverečných dodaných veršov: „My smilníme len v spánku, smrť je tým slastným vzdychom a hrobové ticho našim slastným hlasom.“ Toto ráno po svätojánskej noci je ešte chmúrnejším než to, do ktorého sa zobudila Verona po smrti Rómea a Júlie.

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.