(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Recenzie / Monitoring divadiel

V atmosfére hmly

Zatiaľ čo na filmovom plátne a na televíznych obrazovkách sa detektívnymi príbehmi len tak hemží, divadlá uvádzajú detektívne tituly iba zriedka. Chce vari divadelný divák niečo iné? Sotva. Problémom nízkeho počtu divadelných detektívok je skôr fakt, že nájsť vhodný titul a zároveň dôsledne vybudovať napínavý príbeh nie je ani zďaleka jednoduchou záležitosťou. Aj preto je viac ako príjemným prekvapením, že sa niečo podobné podarilo zrealizovať na pôde VŠMU.

Carmen ako operetná subreta

Aj keď je Carmen neomylne synonymom najslávnejšej francúzskej opery Georgesa Bizeta, v priebehu rokov získala množstvo podôb, variácií a spracovaní. Rytmicky aj melodicky podmanivá hudba, ktorá jej autorovi za života veľa slávy nepriniesla, je stále vhodnou umeleckou komoditou pre ďalší kultúrny „predaj“.

Oslava Záborského ako nevydarený žart

Po šiestich desaťročiach vytiahla na svetlo divadelných reflektorov dramaturgia Štátneho divadla hru Jonáša Záborského Najdúch a venovala ju autorovej tohtoročnej dvojstoročnici. Väčšina inštitúcií si však pri takomto výročí pripomína akokoľvek kontroverzných, či „problémových“ autorov s náležitou úctou, resp. aspoň s novým, aktuálnym, výnimočným výkladom ich diela.

Chudoba cti tratí

Chudoba cti netratí, hovorievali naše staré mamy. Inscenácia Psota nám ukázala hneď niekoľko možností, ako sa môžu chudobní poľahky doslovne zvlčiť, podľahnúť alkoholizmu, krádežiam, prostitúcii, incestom, ba i vraždám. Divadlo Pôtoň vyvolalo touto svojou produkciou u odbornej verejnosti veľmi rôznorodé reakcie - od nadšenia až po ostrú kritiku; narušuje totiž spoločenské i divadelné konvencie.

Výstredné banality zbytočných ľudí

Takzvaná kolektívna tvorba, ako ju definoval a do praxe previedol Uhlár v spolupráci s Karáskom vo svojej Stoke, je dnes už takmer synonymom divadelného undergroundu deväťdesiatych rokov na Slovensku. Fenomén Stoka je dnes už len encyklopedické heslo a matná, cigaretovým dymom zahalená spomienka, no kolektívna tvorba žije ďalej. Na jednej strane v súboroch, ktoré zo Stoky vychádzajú, a na druhej strane v tvorbe samotného Uhlára, ktorý ako novodobý mesiáš prehnitosti sveta putuje po všetkých kútoch našej „little big country“.

Divadelná komédia ako generačná výpoveď?

Hoci je József Czajlik umeleckým riaditeľom košického divadla Thália od mája 2011, je Ahlforsova komédia prvou jeho réžiou v tomto divadle. Hráva sa v Máraiho Štúdiu, čiže v menšej komornej sále divadla. Hra fínskeho autora Bengta Ahlforsa nie je na Slovensku neznáma, dokonca v tejto istej sezóne ju uvádza aj SKD Martin.

Veľa od herečky, menej od súboru

Fínske divadlo a jeho dramatika sú slovenským divadelníkom i divákom takmer neznáme. Aj keď má divadlo vo Fínsku pevné korene a funguje tam rušný divadelný život, do slovenských kontextov sa dráma či divadelný impulz z tejto severskej krajiny dostane ojedinele (najčastejšie len vďaka komédiám Bengta Ahlforsa). Preto výber titulu Malé peniaze od súčasnej autorky Sirkku Peltoly je ďalším dobrým dramaturgickým ťahom Divadla Jána Palárika v Trnave.

Poker Face alebo hazard a peniaze sú najviac v každej dobe

Hra Poker Face mladého českého autora Petra Kolečka, ako aj jej inscenácia v divadle GUnaGU v réžii Hansa Eschera (Rakúsko) vznikla ako súčasť medzinárodného projektu Generačné ikony, ktorý bol iniciovaný Divadlom Letí z Českej republiky. Divadlo Letí je v našich geografických súradniciach známe najmä vďaka viacerým projektom, ktorými podporuje vznik a šírenie novej drámy, resp. súčasných hier pre divadlo.

Výnosné miesta a výnosné inscenácie

Stalo sa už zvykom, že inscenácie Lukáša Brutovského patria k tomu najlepšiemu, čo sa dá na javisku študentského divadla Lab vidieť. Samozrejmosťou sa stáva aj istá celistvosť výpovede, ktorú sa Brutovský spolu s dramaturgom Dachom snažia opätovne tlmočiť. Nie, nedá sa hovoriť o jednoznačnom opakovaní sa, skôr je na mieste poukázať na skutočnosť, že Brutovského výrazne láka karikovanie spoločenského pokrytectva a sústavné tlmočenie smutnej pravdy o tom, že so slušnosťou to v tomto svete nikto nikam „nedotiahne“.

Go to Top