Recenzie / Monitoring divadiel

Kolektívna metóda tvorby Blaha Uhlára nie je žiadnou novinkou, no novým i preňho samého bola rýchlosť, akou text inscenácie Expand vznikol. V rozhovore uverejnenom v bulletine k inscenácii spomína, že základný text sa rysoval už počas prvých štyroch skúšok a od začiatku v ňom boli zjavné ucelené motivické línie. Herci-spolutvorcovia ani režisér zrejme teda nemuseli dlho premýšľať nad tým, ktoré akútne spoločné/spoločenské otázky chcú načať.

V slovenskom divadelnom priestore fungujú iba dve divadlá, ktoré sa výlučne a výsostne zaoberajú témou rodu (čo je oproti svetovému trendu stále žalostne málo). Jedným z nich je Štúdio T.W.I.G.A., ktoré je skôr gynokritické, teda podáva kritický ženský pohľad a zobrazuje témy zo ženského zorného uhla. Jeho patrónkou, autorkou dramatických textov, režisérkou je Iveta Škripková. Ide o feminínne laboratórium, ktoré funguje v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici, v mestskom divadle. Tvoria ho profesionálky – ženy, ktoré získali diplom na umeleckej vysokej škole a divadlo je ich profesiou, zdrojom financií na živobytie. Napriek tomu, že fungujú v divadle pod záštitou Banskobystrického kraja a tvoria inscenácie na vysokej umeleckej a sociálnej úrovni, stále sú vnímané skôr ako marginálna skupina.

V dejinách slovesného umenia sa objavilo viacero postáv, ktorých konkrétne mená zľudoveli ako pomenovanie istého ľudského (arche)typu s analogickými charakterovými vlastnosťami. Rovnako, ako dodnes existujú donkichoti bojujúci s veternými mlynmi, Romeovia ako romantickí milovníci, či naopak prelietaví donchuani, jestvuje aj čosi, čo by sme podľa hlavnej postavy Molièrovej hry Meštiak šľachticom, pána Jourdaina [žurdéna], mohli nazvať „jourdainstvom“. Napriek viac než trom stovkám rokov, ktoré delia Molièrov svet od toho nášho, „žurdénsky“ syndróm človeka, ktorý síce nadobudol isté spoločenské postavenie, ale nemá ani zamak chochmesu a snaží sa silou-mocou stať niečím, čím nie je, neuvedomujúc si, aký je pritom smiešny, je dnes čoraz rozšírenejší. Po príklad netreba ísť ďaleko, najmä televízia je farmou na rýchlokvasené „celebrity“, ľudí zo všemožných šou, ktorí sa zrazu ocitli na výslní, v „lepšej“ spoločnosti. Je ich u nás ako maku, vynímajú sa na obálkach bulvárnych časopisov, ako nepatrične ale pôsobia v okázalých róbach na galavečeroch a plesoch v Opere. Priam udiera do očí, že ani najhonosnejší norkový kožuch nezakryje pravdu, ktorá sa odhalí po prvých vyslovených vetách...

Len pred trinástimi rokmi pripravil Jan Novák pre Astorku dramatizáciu románu Zločin a trest pod názvom Vražda sekerou v Sv. Peterburgu. Teraz hneď dve divadlá uviedli novšiu dramatizáciu od Daniela Majlinga. To, že nitriansky dramaturg sa pomaly stáva klasikom dramatizácií ruskej klasiky, však nie je to najzaujímavejšie.

Predposledná inscenácia Sezóny smiechu 2012/2013 Divadla Andreja Bagara disponuje oproti ostatným nitrianskym komédiám celkom odlišným smiechom, i celkom inými kvalitami. Mladý režisér Lukáš Brutovský preniesol na nitrianske javisko hru z 18. storočia, ktorá je však verným obrazom súčasnej spoločnosti. Inscenácia Parazit – Umenie preraziť umným nadhľadom ukazuje dnešné bežné neresti ako karierizmus, rodinkárstvo, prospechárstvo, ale i zadubenosť a pasivitu, pričom sa im škodoradostne vysmieva. Inscenácia však nekomentuje len našu národnú societu, ide ešte ďalej, až za naše hranice. Aj prostredníctvom hymny EÚ, ktorej melódia je hraná na klavíri počas celého predstavenia. Napokon znie i ako ostrá bodka v závere za zborového spevu všetkých hercov.