Trauma z kolektívnej viny za deportácie a vyvražďovanie Židov je v obľúbenosti medzi témami filmov stále na popredných miestach. A to dokonca aj na Slovensku. V posledných rokoch na túto vlnu nabehli už aj slovenské divadlá. Nie je sa čomu čudovať. Už niekoľko sezón si Slováci v divadlách spytujú svedomie, učia sa z minulosti a pátrajú po svojich koreňoch. Na rad prirodzene musel prísť aj holokaust.
Inscenácia a hra Nostalgia vznikli ako súčasť projektu divadla a štúdia T.W.I.G.A. s názvom Ženské úteky (súčasťou boli diskusie so slovenskými emigrantkami a cudzinkami žijúcimi na Slovensku a inscenácia List čiernemu synovi) a priamo nadväzujú na tému migrácie a emigrácie, ktoré boli v slovenskom prostredí vždy veľmi aktuálnymi, ich podoba sa počas histórie iba menila, mala iné dôvody a vyplývala z konkrétneho stavu našej spoločnosti. Je to teda téma bytostne aktuálna stále, a s nadsádzkou by sme mohli povedať, že Slovenky a Slováci vždy rodný kraj opúšťali možno práve preto, aby sa „našli“.
Je logické, že ide o text, pri ktorého javiskovom podaní zohráva mimoriadnu úlohu herecká interpretácia, respektíve obsadenie, možno viac než samotné režijno-dramaturgické smerovanie. Základným výtvarným atribútom je dlhé mólo, ktoré ústi do kruhového mini javiska, vystupujúc až do prvých radov hľadiska. Nie je ťažké odčítať, čo by tak mohlo znázorňovať, napríklad stoporený penis, ktorého trajektória je priam nekonečná. Z oboch strán ho obklopujú biele transparentné závesy, ktoré by asi mali vytvárať duchovnú atmosféru chrámu, keďže sa dej odohráva v kostole, kde prebieha stretnutie skupiny.
Zaplavenie je ďalšou inscenáciou z radu groteskných feérií divadla Ticho a spol., inšpirovaných tvorbou Miloša Janouška, pre ktorú je typické rozhranie sveta fantastiky, patafyziky, ale i filozofických téz, načrtávajúcich často absurdnosť ľudského konania na pozadí veľkých, proklamovaných ideí či teórií. Po inscenácii Déjà vu, ktorá bola krehko-smiešnou, fantastickou groteskou o strachu z výnimočnosti, zodpovednosti pri zhmotňovaní našich predstáv, ale aj o možnosti destilovania času, sa opäť stretávame s témou človeka, stojaceho na prahu skeptickej súčasnosti a neznámej budúcnosti, ktorý by mal urobiť isté zásadné rozhodnutie.
Divadlo Zrakáč začalo pôsobiť v roku 2010, pod vedením režiséra Jozefa Prážmáriho na Malej scéne STU, a debutovalo dramatickou aktualizáciou klasického textu Romea a Júlie pod názvom Rómeo a Júlia 2010. V rámci svojej pôsobnosti vytvorilo zatiaľ iba tri divadelné inscenácie. S druhou, Študentove šibalstvá, ktorá je inšpirovaná moralitami Hansa Sachsa, opätovne v réžii Prážmáriho, sa však už presunulo do priestorov Štúdia 12. V ostatnej divadelnej sezóne so skupinou hercov a herečiek spolupracovala mladá absolventka činohernej réžie Vysokej školy múzických umení Kristína Chlepková.
Po zhliadnutí predstavenia Kocúrkovo v košickom Štátnom divadle som sa znova presvedčila o tom, aké krehké sú hranice vkusu. Zjednodušene povedané, napriek tomu, že všetko bolo v najlepšej vôli vymyslené a zrealizované s čo najväčšou profesionalitou, výsledkom je kus, ktorý je v podstate nepredajný a nezdieľny. Aspoň pre mňa.
La clemenza di Tito (1791) nesie spomedzi autorových operných diel najvyššie číslo Köchlovho zoznamu (KV 621). Wolfgang Amadeus Mozart ju komponoval paralelne s finalizáciou Čarovnej flauty (KV 620), pričom sa mu už v hlave zrejme rodilo legendami opradené Requiem (KV 626), uzatvárajúce jeho bohatý tvorivý odkaz. Podnetom k vzniku opery bola objednávka českých stavov pri príležitosti korunovácie Leopolda II. za českého kráľa. Mozart vytvoril dielo v neuveriteľne krátkom čase: hovorí sa o osemnástich dňoch, každopádne, išlo o interval kratší než jeden mesiac.
Štúdio 12 v rámci projektu Mliečne zuby podporilo v sezóne 2014/2015 autorský projekt Silvie Vollmannovej a Dáše Krištofovičovej s názvom Chlap(c)i. Vollmannová (študentka absolventského ročníka bábkarskej tvorby Vysokej školy múzických umení) a Krištofovičová (študentka absolventského ročníka na katedre alternatívneho divadla pražskej DAMU) majú za sebou už niekoľko úspešných divadelných autorských projektov. Monodráma Hola, Madrid! v hereckom podaní Lýdie Petrušovej bola nominovaná na Dosky v kategórii Objav sezóny a bola súčasťou programu viacerých slovenských a zahraničných festivalov.
Divadelná sezóna 2013/2014 priniesla na pôdu VŠMU, konkrétne do priestorov Burkovne, dve diela švédskeho dramatika Augusta Strindberga z jeho naturalistického obdobia. Obe inscenácie, tak Slečna Júlia režiséra Tomáša Procházku, ako aj Veritelia Iva Dobrovodského, majú mnoho spoločného. V oboch prípadoch tvorcovia zvolili komorné texty zaoberajúce sa Strindbergovou ústrednou témou ranného obdobia – súbojom pohlaví – a v oboch prípadoch hľadali ich paralely v súčasnom svete.
Druhou premiérou v sezóne 2014/2015 v rámci projektu Mliečne zuby je autorský projekt Andreja Bednárika s názvom Tri hlasy. Bednárik, ktorý je autorom dramatického textu aj režisérom inscenácie, je v oblasti divadla skôr poučeným divákom, profesionálne však laikom (je vyštudovaný právnik). Na svojom divadelnom debute však spolupracoval s talentovanými, aktívnymi študentmi z Vysokej školy múzických umení, poslucháčmi rôznych katedier. Dramaturgicky na koncepcii a jej realizácii spolupracovala študentka absolventského ročníka katedry Divadelných štúdií, Katarína Cvečková. Filozofický, historický, sociologický Bednárikov prehľad a jednoznačný cit pre divadlo prispeli ku kvalite dramatickej predlohy inscenácie, ktorá je aj jednoduchou a priamočiarou, aj hĺbavou. Tieto dva protipóly majú tendenciu osloviť široké publikum.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.