Pri reflexii tejto inscenácie sa ako prvá ponúka otázka, či ju vnímať ako jeden celok, alebo ako dve samostatné diela, ktoré sa, samozrejme, v istých bodoch stretávajú a v iných rozchádzajú. Dovolím si tvrdiť, že oba pohľady majú zmysel. Samozrejme, ak sú inscenácie uvádzané pod spoločným názvom, nemožno tento fakt ignorovať, už len z toho dôvodu, že to musí mať dramaturgické opodstatnenie.
Režisérka Jana Smokoňová vo svojej absolventskej inscenácii však zrejme zašla ešte ďalej ako spomínaný Roman Polák. Zbavila ju takmer celého textu a ťažisko postavila práve na pohybovom stvárnení. Dej sa tu už zároveň neodohráva na vidieku a strojcom zápletky už nie je vysoká šľachta, ktorej zámerom je najmä pobaviť sa. Ako napovedá i zmenený názov toto konvenčné aristokratické prostredie tvorcovia vymenili za strohé experimentálne laboratórium a do popredia postavili samotný pokus. Úprava textu, pod ktorú sa spolu s režisérkou podpísal aj Oliver Méres, je teda naozaj radikálna, avšak nie samoúčelná.
V leporele netreba hľadať skryté významy. Treba „iba“ pozorne počúvať (texty nie sú vždy zrozumiteľné) a správne sa zorientovať v bábkach a ich speváckych dvojníkoch, pretože rozdielnosť v kostýmoch je spočiatku dosť mätúca. Inscenačný pokus spojiť zdanlivo nespojiteľné znamenal nedobrovoľné „zľahčenie“ operných partov, aj účelovú „príležitosť“ obísť previerku interpretačnej spôsobilosti sólistického ansámblu.
Vzrušujúci historický príbeh atraktívnej Manon Lescaut s pikantnou príchuťou súčasného bulváru je frekventovaným operným inscenačným titulom. Neprekvapuje, že režisér Peter Gábor, známy v Košiciach aj netradične spracovaným Verdiho Rigolettom (2013) sa rozhodol pre aktualizáciu.
Už úvodné signály pozornému divákovi napovedali protiklady, ktoré sa rozvinuli počas predstavenia a tematizované sú aj v pôvodnom prozaickom texte Stanisɫawa Lema. Pravidelnosť okienok v železnej štruktúre je obrazom usporiadanosti, nespochybniteľných istôt a právd, arytmická a nemelodická hudba zas pôsobí vyrušujúco, prináša relativizáciu, skrat či chybu. Samotný žáner sci-fi asociuje protiklad chladnej neosobnosti a sterility strojov či vesmíru vôbec a subjektívnosti, emocionálnosti až iracionálnosti charakteristickej pre človeka.
Režisér Martin Kákoš v inscenácii staval najmä na hereckých výkonoch a situačnom humore, ktoré autorov text ponúka. Tragika Emilovho osudu sa prejaví až v závere, keď na jeho nešťastí televízia doslova parazituje prostredníctvom reality šou „Zabi si svojho nepohodlného svedka“. Dovtedy sa diváci na osude javiskového hrdinu zabávajú, hoci má aj výrazné tragické črty.
Slovenské národné divadlo sa rozhodlo prispieť k oslavám uvedením novej hry Karola Horáka, ktorý patrí k absolútnej špičke súčasných slovenských dramatikov. Jeho hra Prorok Štúr a jeho tiene sa viac ako podrobnostiam dobových diskusií o podobe spisovnej slovenčiny venuje spoločensko-politickej úlohe štúrovcov v revolučných meruôsmych rokoch a ich neľahkým súkromným osudom.
Novú bratislavskú Vec Makropulos režijne pripravil Peter Konwitschny ako úplne novú inscenáciu, kým jeho tri predošlé bratislavské (Eugen Onegin, Madame Butterfly, Bohéma) boli replikami prenesené z iných operných javísk. Predchádzajúce bratislavské réžie (azda s čiastočnou výnimkou Čajkovského opery) boli v porovnaní s jeho prácami v ostatnej Európe relatívne umiernené. Pravda, režisér sa ani vtedy, ani pri terajšej premiére Janáčkovej opery nezriekol svojho základného chápania operného divadla ako spoločenskej ustanovizne nútiacej diváka zamýšľať sa a spoločensky sa aktivizovať v duchu ním vyznávanej brechtovskej poetiky.
„Divadlo nemá zmysel“ – táto veta zaznieva viacnásobne, a nielen z úst Lopachina, ale aj z úst Trofimova, ktorý sa chystá odísť čo najskôr do Austrálie. Veď v tejto krajine sa „nedá žiť“ a v „cudzine je všetko lepšie“. Režisér M. Amsler sa rozhodol hovoriť o príbehu divadla, ktoré má zaniknúť, akoby divadlo a jeho jazyk a štýl stáli na pokraji priepasti, len divadelníci to ešte stále nechápu a nechcú brať na vedomie...
Dramaturgický plán sezóny 2015/2016 divadla Romathan deklaruje tri premiéry (dve rozprávky a jeden celovečerný titul pre dospelých). V závere roka uviedlo ako svoju 68. premiéru hudobnú rozprávku Čertovský čapáš .Tento titul nie je repertoárovou novinkou, je uvádzaný v obnovenom naštudovaní. Po prvýkrát ho divadlo prezentovalo v roku 2001 v réžii vtedajšieho umeleckého šéfa Jána Šilana. Reprízová úspešnosť titulu bola aj jedným z dôvodov opätovného zaradenia do repertoáru v aktuálne prebiehajúcej sezóne.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.