S inscenovaním národnej klasiky bývajú nemalé problémy. Vieme o nej, dôverne ju poznáme, no neinscenujeme ju tak často, ako by si zaslúžila. Dôvody sú rôzne. Tým najčastejšie uvádzaným je jej jazyk, ktorému dnes ťažko porozumieť.
Hoci svet zažíva renesanciu predverdiovského belcanta už vyše pol storočia, v našich končinách patrí táto oblasť k vytrvalo obchádzaným miestam. Z viac než 120 diel trojice belcantistov Rossini – Donizetti – Bellini sú slovenskému divákovi dôverne známe len komické opery - Nápoj lásky, Don Pasquale, Barbier zo Sevilly. Tragické opery belcantistov sa na slovenské javiská - až na skromné výnimky - nedostali.
Španielska dramatika je v slovenských divadlách zriedkavá. Stabilnými titulmi v posledných rokoch sú iba tri hry Federica Garcíu Lorcu. Tri vidiecke drámy s tragickým koncom, tri hry o osudovej sile hlasu krvi, ponímané už ako divadelná klasika. Dom Bernardy Alby sa chápe ako rodinná bunka, ktorá je základom totalitného štátneho systému. A Bernarda Alba je obeťou – obeťou všadeprítomnej verejnej mienky, ktorá je pre ňu viac než evanjelium.
Hra o milujúcej matke, ktorej láska prerastá do šialenstva - takto charakterizoval režisér Michal Náhlik hlavnú tému svojej produkcie Bernardy Alby v rozhovore uverejnenom v bulletine. Všetci sme vraj počuli o matkách, ktoré svoje deti väznili po chlievoch a povalách. Skutočne, všeličo sa stáva v živote, úlohou umenia je nás ale presvedčiť, že sa to môže stať aj nám.
V Divadle Jána Palárika pokračujú v chvályhodnej tradícii rozprávok pre deti. Najnovší titul však sľubuje zábavu alebo aspoň príjemné spomienky aj dospelým. 800 míľ po Amazonke od Julesa Verna zdramatizoval Arnošt Goldflam, český herec, režisér a pedagóg a 14. decembra 2007 ju odpremiéroval v Brne. Trnavská dvojica Martin Gazdík a Viktor Kollár ho o pár týždňov predbehli a inscenáciu uviedli v Trnave.
December je pre bábkové divadlá ideálnym lukratívnym mesiacom. Škôlky, školy a najmä podniky majú mimoriadny záujem o bábkové predstavenia. „Po bábkovom predstavení sa budú pre deti našich zamestnancov odovzdávať darčeky“, oznamujú organizátori podujatia. Divadlá sú ochotné každoročne „prežiť“ zdĺhavé odovzdávanie darčekov, aj s povinnými pesničkami a básničkami detí.
Zimný čas, Mikuláš i Vianoce predo dvermi si žiadajú špeciálny darček. Mohol by byť v podobe rozprávky? Prečo nie? A ak by bola s témou zimy, čo viac si môže divák, najmä detský želať. Našťastie existuje príbeh, ktorý už od roku 1845 fascinuje čitateľov svojou čistotou, krásou i hlbokými témami. Je to nádherná no ťažká skúška lásky i priateľstva Gerdy a Kaya pred zlom Snehovej kráľovnej. Dramatizovaná podoba tejto nesmrteľnej rozprávky Hansa Christiana Andersena sa neustále objavuje na slovenských profesionálnych javiskách: Staré divadlo Nitra (2003), Štátne divadlo Košice (2003). Inscenácia Ondra Spišáka je dodnes na repertoári Starého divadla v Nitre
Divadelné skúmanie toho, čo je to „ľudský“ človek, či jazykom iného divadelníka „človečina“ a jej prejavy, patria k dramatikovi Ladislavovi Smočkovi už od uvedenia jeho prvých hier. Jeho hrou Piknik sa otváral legendárny Činoherný klub v Prahe v roku 1965.
Kým súčasná tvorba slovenských dramatikov nachádza v repertoári divadiel relevantné miesto a je dokonca priamo iniciovaná súťažou dramatických textov Dráma či festivalom Nová dráma, súčasná slovenská operná tvorba je pojem nenaplnený obsahom. Po novembri 1989 uviedla naša prvá operná scéna, ktorá vo svojom názve nesie názov „národná“, len tri rozprávkové opery (Dubovského Veľká doktorská rozprávka a Tajomný kľúč, Kupkovičova Trojruža) a hamletovskú operu Juraja Beneša The Players (2004). Operné snaženia slovenských tvorcov tak hľadali azyl na pôde alternatívnych divadiel (štyri opery Združenia pre súčasnú operu v Stoke, Solovicov – Klimáčkov Cirostratus v GUnaGU). Smutná vizitka ne/kultúrnosti...
Po predstavení najnovšej inscenácie Bratislavského bábkového divadla stojí recenzent pred náročnou úlohou. Svoju povinnosť kritickej reflexie by najradšej odbil nejakým trefným bonmotom, napríklad „mnoho kriku pre nič“, „za veľa peňazí málo muziky“ či pripomenutím starej známej pravdy, že „menej je niekedy viac“.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.