Inscenácia Veľké ilúzie môže pre čoveka, ktorý zažil rok 1968, roky pred ním a po ňom byť silným emotívnym zážitkom, pripomínajúcim toto obdobie zažité na vlastnej koži. A zvlášť, keď sa pokúšal tvoriť umenie. Pretože hra je práve z divadelného prostredia.
Na úvod by sa žiadalo vyzdvihnúť historický fakt, že dediči výlučne autorského divadla Stoka prvý raz siahli po texte inom ako vlastnom, vytvorenom kolektívne. Keby to bola pravda. Pátranie po mladom írskom dramatikovi Christopherovi McKeyovi je zatiaľ neúspešné, a to aj s takým zdatným detektívom, akým je Mr. Google. O talentovanom Írovi nič netuší.
Jozef Gregor-Tajovský patrí k dramatikom, ktorí vo svojej tvorbe reflektovali slovenskú dedinu na počiatku 20. storočia. Ale zatiaľčo jeho súčasník Ferko Urbánek sa pozeral na vidiek pomerne privretými očami a úsmevnými pohľadmi a zobrazoval skutočnosť skôr skreslene v intenciách humoru a vtipu, Tajovský bol realistom a tak isto sa staval aj k svojej tvorbe.
V posledných sezónach venuje Bratislavské bábkové divadlo systematickú pozornosť predstaveniam určeným deťom materských škôl. Vedľa titulov uvádzaných na domácej scéne, počíta vo svojich dramaturgických plánoch aj s tzv. škôlkohrami. Tematicky ide buď o dramatizácie známych rozprávok, alebo o úpravu už existujúcich textov bábkových hier, prípadne o pôvodnú tvorbu pre najmenšie deti.
Podľa prieskumov pravidelne (to znamená tri - štyrikrát do roka) navštevujú divadlo tri percentá slovenskej populácie. Chodenie do divadla je otázkou (aj) istého návyku, ktorý by sa mal začať budovať už v detstve. Výchova divadlom a výchova k divadlu sa v tom lepšom prípade začína už v materskej škôlke. Je však nepochybné, že dopraviť malé deti zo škôlky do divadla môže byť náročné a zdĺhavé.
Postavenie súčasného tanca na Slovensku je z pohľadu dvadsiateho prvého storočia viac než alarmujúce. Umelci, ktorí sa rozhodli v tomto žánri „podnikať“ jednoducho neprežijú. Musia „emigrovať“; a nie z politických dôvodov, ako to bolo zvykom kedysi, ale z dôvodov čisto ekonomických, aby nezomreli „od hladu“.
Biela a čierna. Jin a jang. Zlo a dobro. Jednota a večný boj. Sú tu, hoci ich nevidíme. Sily, démonov a anjelov. Cítime ich, lebo oni sa nás dotýkajú. Hoci ten dotyk nie je fyzický, ale čosi tušíme. Možno práve teraz sa kdesi okolo nás vznášajú a vyzerá to vážne: obaja by chceli zasiahnuť. O tom, ako blízko sú duchovné bytosti alebo energie, ak chcete, rozpráva najnovšie tanečné predstavenie Blízkosť vzdialených zo Štúdia tanca v choreografii jeho zakladateľky Zuzany Hájkovej.
S inscenovaním národnej klasiky bývajú nemalé problémy. Vieme o nej, dôverne ju poznáme, no neinscenujeme ju tak často, ako by si zaslúžila. Dôvody sú rôzne. Tým najčastejšie uvádzaným je jej jazyk, ktorému dnes ťažko porozumieť.
Hoci svet zažíva renesanciu predverdiovského belcanta už vyše pol storočia, v našich končinách patrí táto oblasť k vytrvalo obchádzaným miestam. Z viac než 120 diel trojice belcantistov Rossini – Donizetti – Bellini sú slovenskému divákovi dôverne známe len komické opery - Nápoj lásky, Don Pasquale, Barbier zo Sevilly. Tragické opery belcantistov sa na slovenské javiská - až na skromné výnimky - nedostali.
Španielska dramatika je v slovenských divadlách zriedkavá. Stabilnými titulmi v posledných rokoch sú iba tri hry Federica Garcíu Lorcu. Tri vidiecke drámy s tragickým koncom, tri hry o osudovej sile hlasu krvi, ponímané už ako divadelná klasika. Dom Bernardy Alby sa chápe ako rodinná bunka, ktorá je základom totalitného štátneho systému. A Bernarda Alba je obeťou – obeťou všadeprítomnej verejnej mienky, ktorá je pre ňu viac než evanjelium.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.