(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Recenzie / Monitoring divadiel

VEČNE ŽIVÉ POLITICKÉ „ČAJE“ (AJ U PÁNA SENÁTORA)

Politickú pätdejstvovú satirickú veselohru Čaj u pána senátora síce napísal Ivan Stodola už v roku 1931, ale odvtedy sa táto hra karikujúca predajnosť politikov, ich ochotu klaňať sa hocikomu a hlavne za čo najvyššiu cenu, hráva vždy s veľkým úspechom dodnes. Ak však Stodolovu dobu aj s jej postavami kriticky spodobenými v jeho hre literárny historik a kritik Milan Pišút v doslove k vydaniu Čaja u pána senátora z roku 1955 v martinskej Osvete (aké symbolické!) označuje za tzv. meštiacku demokraciu (Stodola, s. 77), v pomerne odvážnej textovej i režijnej úprave Jakuba Nvotu pre Slovenského komorné divadlo v Martine nemôžeme na dobu prvej republiky s jej meštiackymi demokratickými maniermi ani na chvíľu nostalgicky a už vôbec iba - „zaspomínať“.

NEDOVARENÝ ČAJ

Zdá sa vám, že čaj je nápoj natoľko jednoduchý, že je nemožné pri jeho príprave pochybiť? Áno je to možné, ak hovoríme o čaji divadelnom. Tam má príprava celkom iné zákonitosti ako klasická známa difúzia pri minimálne 65 až 95 °C. Ale v podstate ide o proces podobný ibaže narábame s celkom inými fyzikálnymi činiteľmi. Pri divadelnej difúzii musíme brať do úvahy teplotu prostredia, do ktorého „Čaj“ mienime zasadiť, konzistenciu a príchuť „Čaju“ a nakoniec samotného kuchára, ktorý bude špecifický „Čaj“ pripravovať. Slovenské komorné divadlo v Martine vybralo slovenskú klasickú čajovú príchuť od Ivana Stodolu Čaj u pána senátora a pripravovateľom sa stal Jakub Nvota.

V predsieni intimity

Keď sa vyberiete do divadla na mydlovú operu očakávate, že pravdepodobne uvidíte paródiu na melodramatické televízne seriály, v ktorých láska bojuje s intrigami a napokon zvíťazí nad zlom a nenávisťou. Stratení príbuzní a milenci sa znovu nájdu, vzťahy sa najprv poriadne zamotajú a potom rozuzlia. Príbeh bude plný emócií a nečakaných zvratov. Všetko sa odohrá v súlade s pravidlami „červenej knižnice“. Dnes sú tzv. mydlové opery doménou televízie a sú považované za „feminínny“ žáner, keďže ich divácke zázemie tvoria predovšetkým ženy. Presnejšie povedané – práve ženy sa nehanbia priznať svoj vrelý záujem o seriály typu Dallas, Jednoducho Mária či Ordinácia v ružovej záhrade... Dnes už málokto vie, že samotný pojem „mydlová opera“ vznikol ešte v 20.- 30. rokoch 20. storočia v súvislosti s rozhlasovým vysielaním pre ženy v domácnosti. Sponzormi amerických rozhlasových seriálov boli výrobcovia kozmetiky a čistiacich prostriedkov. Texty obsahovali skrytú aj priamu reklamu na ich výrobky. A keďže významnú úlohu v týchto rozhlasových seriáloch zohrávala hudba, vzniklo ironické označenie soap opera.

Sakury temné

Na rozdiel od pôvodnej slovenskej drámy, nachádzajúcej si miesto v dramaturgii kamenných i alternatívnych divadiel, je slovenská operná tvorba živoriacim organizmom. Diela, ktoré uzreli svetlo rámp po Novembri 1989, by sa dali spočítať na prstoch. Z nich polovica sa uhniezdila v „neoperných“ divadlách (štyri „stokárske“ opery, Cirostratus v GUnaGU), sakrálne diela Víťazoslava Kubičku Martin Luther a Kristov dotyk žijú kočovným životom. SND okrem starších diel Eugena Suchoňa (Svätopluk, Krútňava), Jána Cikkera (Vzkriesenie) a Tibora Freša (Martin a slnko) uviedlo tri detské opery, dva roky po úspechu svetovej premiéry v Kolíne nad Rýnom konečne v slovenskej premiére The Players Juraja Beneša a v ostatnej sezóne komorné dielo Martina Burlasa Kóma.

Nostalgia za humanistickým pohľadom na svet

Ako poslednú premiéru sezóny pripravilo Staré divadlo v Nitre dramatizáciu jedného z najznámejších románov 20. storočia Kto chytá v žite amerického spisovateľa Jeroma Davida Salingera. Román pre divadlo zdramatizoval a režíroval hosťujúci Jakub Krofta, ktorý si k práci prizval aj svoj tím – výtvarníka Jana Štěpánka a hudobníka Vratislava Šrámka. Román už v čase vzniku prijali mladí ľudia ako svoju generačnú výpoveď. Aj nitrianska inscenácia je určená dospievajúcej mládeži a dospelým. Nezvyčajne úprimná a krehká výpoveď o dospievaní, hľadaní seba samého, hľadaní životných hodnôt prichádza v čase, kedy sa takáto humanistická, až zraniteľne otvorená spoveď bez falošného tónu nevidí na našich javiskách často. Na škodu nás všetkých.

OBJAVOVANIE KLASIKY, ČI PROVOKÁCIA?

Kto by si pomyslel, že ani nie 20 rokov po prekonaní princípov socialistického realizmu sa jeden z jeho pilierov vráti na naše javiská... Ale stalo sa. Svetozár Sprušanský v prešovskom divadle Alexandra Duchnoviča zavŕšil 23. mája 2008 „ruskú trilógiu“. Po Čechovovom zaujímavom Ujovi Váňovi (2005) a ilustratívnom Revízorovi N. V. Gogoľa (2006) sa vrátil k rannej hre Maxima Gorkého Na dne.

Zápas rozhodcov bez výsledku

Na prvý pohľad sú hry Zoltána Egressyho odľahčujúcim zážitkom. Aj divadlo West siahlo po jeho texte pravdepodobne preto, aby sa návštevníci divadla predovšetkým odreagovali. Sám autor síce píše komédie, ale skutočný obsah hier je o niečo vážnejší. Možno preto je o to ťažšie uvádzať komédie s hlbším zmyslom. Hovorí sa, že najťažšie v divadle je rozosmiať diváka. A ešte ťažšie je prinútiť ho pri komédii zamyslieť sa nad vážnejšími vecami.

BUĎ COOL, BUĎ FRESH, DAJ SI PAUZU!

Po inscenáciách donekonečna obohratej klasiky, či už slovenskej alebo svetovej, zameranej predovšetkým na anglo-americkú drámu, je ostatná študentská produkcia divadla Malá scéna VŠMU rozhodne obohatením. Jedným z dôvodov je fakt, že tvorcovia sa rozhodli pre text mladej rumunskej dramatičky Gianiny Cărbunariu, ktorá patrí k najvychytenejšej mladej generácii európskych dramatikov a dramatičiek. V repertoári MS VŠMU táto inscenácia môže zarezonovať aj z hľadiska postoja mladých divadelníkov k dielu takmer rovesníčky, pretože nedochádza k akémusi stretu záujmov alebo ku generačnému rozdielu. Konfrontácie s mŕtvymi klasikmi bolo predsa dosť, treba sa realite pozrieť z očí do očí a to aj v oblasti súčasnej drámy a divadla.

Žižkov Rabelais – vždy na neho choďte!

Ďalšou inscenáciou bratislavského Divadla Ludus, ktorá vznikla v rámci projektu NEBOJME SA KLASIKY, je inscenácia Gargantua & Pantagruel. (Tučná fraška o pití a o (o) sude.), ktorej scenár vznikol „veršovaným“ voľným pohrávaním si so svetoznámym francúzskym buričským päťčasťovým románom Gargantua a Pantagruel renesančného spisovateľa a humanistu, ale tiež aj mnícha a neskôr lekára Françoisa Rabelaisa, ktorý patril k polyglotom a čiastočne aj k polyhistorom svojej doby (ovládal gréčtinu, hebrejčinu, taliančinu, španielčinu, nemčinu a vydával a redigoval právnické a lekárske spisy a dobrodružné knihy) z pera aj režiséra inscenácie - Kamila Žižku. Satirická sága rodu obrov v čase svojho vzniku vyvolala veľké kontroverzie, dokonca niektoré diely boli členmi parížskej Sorbonny obvinené z obscénnosti a vydávanie ďalších sa uskutočnilo na základe privilégia, ktoré Rabelaisovi pomohol - okrem iných - vybaviť aj jeden z jeho najmocnejších mecénov - kardinál Odet de Châtillon, a to aj napriek tomu, že proti knihám ostro útočili nielen Sorbonisti, ale aj mnísi...

Go to Top