Znie to priam neuveriteľne, ale v čase keď mŕtvy Modest Petrovič Musorgskij zanechal rozpracovaný Soročinský jarmok (1881), stál Giuseppe Verdi pred svojím vrcholom, Giacomo Puccini pred debutom, Pjotr Iľjič Čajkovskij či Johann Strauss boli v najlepších rokoch a Jacques Offenbach pol roka po smrti. Prečo ponúkam túto časovú os a historickú paralelu? Z prostého dôvodu.
Keď idete do bábkového divadla, najhrávanejšími titulmi sú klasické rozprávky. Od Kocúra v čižmách (Bratislavské bábkové divadlo), Čin-Čina (BBD, Staré divadlo Karola Spišáka), Psíčka a mačičky (BBD, SDKS, Bábkové divadlo na Rázcestí), Zlatej rybky (BBD), Popolvára (Bábkové divadlo Žilina), Šípkovej Ruženky (Bábkové divadlo Košice) k rozprávke Ako išlo vajce na vandrovku (SDKS, BDKE). Z autorov sa opakujú H. CH. Andersen, bratia Grimmovci, P. Dobšinský, J. Čapek, Ľ. Podjavorinská.
Magda Husáková-Lokvencová bola výnimočná žena. Doktorka práv, prvá slovenská režisérka, manželka Gustáva Husáka, intelektuálka, charizmatická a krásna žena a celkovo výnimočná osobnosť slovenskej kultúry. Osobnosť, na ktorú sa, žiaľ, tak, ako máme vo zvyku, pomaly zabúdalo. Našťastie, posledné desaťročie prinieslo intenzívne snahy o rozpamätanie sa na význam tejto neobyčajnej ženy.
Najväčší európsky cicavec je práve los obyčajný (váha od 200 kg až do 500 kg). Vyskytuje sa najmä v severských krajinách. K rozšíreným jeleňovitým zverom patrí napríklad i v Poľsku. Lov na losa je udalosťou loveckej sezóny a vo Švédsku si dokonca vyberajú špeciálnu dovolenku počas obdobia lovu losov.
Dramaturgia Spišského divadla nezabúda ani na tých najmenších, o čom svedčí aj premiéra inscenácie O Dorotke v réžii Vladimíra Kivadera, absolventa AMU v Banskej Bystrici, ktorý je zároveň novým interným režisérom. Samozrejme, popri nej sa v repertoári nachádzajú aj ďalšie tituly pre deti, ktoré divadlo uvádza nielen na domovskej scéne, ale aj zájazdovo v iných mestách. Hry pre deti sú už dlhšie riadnou súčasťou dramaturgie tohto kamenného divadla.
Keď mala v roku 1995 premiéru inscenácia Goldoniho hry Čertice v réžii Petra Mikulíka, scénografia viac ako smelo odkazovala na tvorbu vynikajúceho režiséra Giorgia Strehlera. Samotná inscenácia však z tohto odkazu neniesla takmer nič a ak predsa – tak veľmi nesmelo.
V českých bábkových divadlách sa francúzsky stredoveký milostný príbeh o láske Aucassina ku krásnej Nicollete hrá už niekoľko rokov. (Najznámejšia je adaptácia Pavla Aujezdského pre liberecké Naivní divadlo z roku 1980, v réžii Markéty Schartovej. Vo februári 2010 hru uviedlo brnianske Divadlo Radost v réžii Z. Mikotovej).
Posledná premiéra uvedená v priestoroch kultúrneho uzla Stanice Žilina-Záriečie s názvom Mandrake je projektom tanečníčky a pedagogičky Zuzany Burianovej. Rodáčka zo Žiliny je absolventkou HTF VŠMU v študijnom programe pedagogika moderného tanca (2003 – 2009). V tomto období zároveň študovala aj na nórskej Stavangerskej univerzite a University Concordia v kanadskom Montreale.
Čoraz menej ľudí si pamätá, čím komunizmus vlastne bol. Ľudský mozog má tú šťastnú vlastnosť, že vytesňuje udalosti, ktoré sú nepríjemné a uchováva len to pekné. Preto počujeme mnoho ľudí vzdychať, že za komunizmu bolo všetko oveľa ľahšie, oveľa lepšie. Už zabudli, aké to naozaj bolo. Ďalší si komunizmus nepamätajú, lebo ho nikdy nezažili. Po ´89 sa o minulosti nehovorilo, pretože ľudia neboli zvyknutí hovoriť. A teraz? Teraz už je to tak dávno, že sa to už nikomu nechce vyťahovať.
Každé desaťročie má svoje špecifiká. Špecifiká, ktoré ovplyvňujú kohortu prežívajúcu v nej určité udalosti. Generácia Y, teda generácia narodená po roku 1980, prežívala v tejto dekáde svoje najcitlivejšie obdobie detstva a ranej puberty. O tom, ako dramatické spoločenské zmeny vplývali na život terajších dvadsiatnikov a „skorotridsiatnikov“, hovorí s nadhľadom a humorom inscenácia režisérky Adriany Totikovej Hurá, luxus! alebo Tie roky 90-te.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.