(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Návrat ku koreňu (koreňom)

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Návrat ku koreňu (koreňom)
Divadlo
InscenáciaZuzana Burianová: Mandrake
Premiéra19. februára 2010
Divadelná sezóna

Choreografia a interpretácia: Zuzana Burianová
Hudba: Matej Vrábel – kontrabas, Peter Dvorský – viola, Marián Michalec – vibrafón, Pavol Kubalík – gitara
Kamera, videoprojekcia, hudobný strih: Peter Pikna
Premiéra: 19. februára 2010, Stanica Žilina-Záriečie
Posledná premiéra uvedená v priestoroch kultúrneho uzla Stanice Žilina-Záriečie s názvom Mandrake je projektom tanečníčky a pedagogičky Zuzany Burianovej. Rodáčka zo Žiliny je absolventkou HTF VŠMU v študijnom programe pedagogika moderného tanca (2003 – 2009). V tomto období zároveň študovala aj na nórskej Stavangerskej univerzite a University Concordia v kanadskom Montreale. Počas oboch týchto študijných pobytov bol hlavným predmetom jej záujmu moderný a súčasný tanec, jeho choreografia a pedagogika. V súčasnosti žije v Žiline, kde vedie Tanečné divadlo Alternatív, spolupracovala však už napríklad aj s oboma kamennými divadlami v Žiline (inscenácie Pom Pom a Malý Leonardo). Takisto spolupracovala na množstve workshopov zameraných najmä na tanečné techniky dvadsiateho storočia. Na VŠMU organizovala workshop Labanovej pohybovej analýzy v spolupráci s hudobníkmi. Práve spolupráca tanečníka a hudobníka je jedným z hlavných objektov jej záujmu.
Tento princíp využila aj pri procese tvorby Mandrake. Tak ako tanečníčka hľadala výrazové prostriedky svojho tela a jeho možností, spolupracovala aj s hudobníkmi, snažila sa v maximálnej možnej miere využiť možnosti jednotlivých nástrojov. Živá hudba, ktorá tanečníčku sprevádza (Matej Vrábel – kontrabas, Peter Dvorský – viola, Marián Michalec – vibrafón, Pavol Kubalík – gitara), tak ponúka aj netradičné kombinácie (napríklad v istých momentoch je tón vibrafónu tvorený pomocou sláku).
Mandrake je iný výraz pre Mandragoru. Táto rastlina je pomerne častým inšpiračným zdrojom umelcov či už z oblasti divadla alebo filmu. Orientálna i európska kultúra ju už po dlhé stáročia vníma ako afrodiziakum, „čarovný nápoj lásky“, a záujem vyvolali aj jej liečivé účinky, pričom na tieto účely sa využíva koreň rastliny. Zuzana Burianová v najhlbšej podstate spája niektoré z týchto charakteristík mandragory pod jeden hlavný pojem – život. Láska dvoch ľudí a afrodiziakálne účinky prispievajú k počatiu. Koreň je symbolom spätosti jedinca s jeho rodinou či kultúrnym spoločenstvom, v ktorom vyrastá. Všetky videoprojekcie sa premietajú na nízky biely kváder umiestnený na ľavej strane javiska. Úvodná scéna znázorňuje práve počatie a proces vývinu nového organizmu. Prostredníctvom tieňohry, ktorú vytvorila performerka, organizmus sa vyvíja a rastie. V tomto kontexte ho možno vnímať ako zrod novej rastliny alebo človeka. Následne spoza kvádru postupne vystupuje už samotná performerka, pričom dôraz je kladený na vytvorenie efektu, že tieňohra je vytváraná naživo. Čoraz väčšiu časť ľudského tela vidí divák naživo a menšiu ako tieňohru (videoprojekciu). Rodí sa nový človek. Súčasťou projekcie je však aj memento mori takmer antických rozmerov. Divák totiž vidí hmotu (piesok či zemina), ktorá postupne akoby zapĺňala biele plátno, na ktoré sa premietajú projekcie. Presýpacie hodiny symbolicky začínajú odratúvať zostávajúci čas, hrob sa začína napĺňať zeminou. Inými slovami, človek sa narodil a hneď smeruje k jedinému fatálnemu a neodvratnému koncu – smrti. Paralelne, kým samotná performerka znázorňuje mladý vyvíjajúci sa ľudský život, vidíme na javisku smrť. Nový človek sa postupne zoznamuje s prostredím i svojím telom. Stotožňuje sa s nimi, zvyká si na ne, učí sa využívať ich možnosti. Počas celej doby je však bytostne spätý s lonom, z ktorého vyšiel. Symbolickú pupočnú šnúru či koreň tvorí dlhý umelý chvost, ktorý je na jednej strane napojený na vlasy Zuzany Burianovej, na druhej pripevnený ku spomínanému kvádru. Poskytuje človeku stabilitu, no zároveň je i istým obojkom, ktorý mu neumožní voľný pohyb po celom priestore javiska. Až v jednom momente sa prepojenie jedinca a lona preruší, ale nemizne. Po chvíľkovej voľnosti sa totiž symbol dlhého vrkoča vracia späť. Tentoraz sa už performerka nepohybuje na ľavej strane javiska a takisto druhý koniec chvosta je pripätý na pravú stranu kvádra (lona). Jedinec, ktorého Zuzana Burianová znázorňovala v tomto momente, už má jasné pohlavie. Je to žena. Už nie je spätá s lonom svojej matky, ale s novým človekom, ktorý rastie v nej. Už nie je spojená s prostredím, z ktorého vyšla, ale sama toto spojenie vytvára. Každý jej pohyb je pohybom jej dieťaťa. Všetko, čo robí, vplýva aj naňho. Až nakoniec nový človek vychádza z jej lona. Na záver sa ešte poslednýkrát objavuje symbol vrkoča, no už nie v zmysle pupočnej šnúry alebo koreňa. Zuzana Burianová si totiž chvost zavinie. Tak ako vo väčšine kultúr, žena na znak svojej zrelosti či materstva zapletá svoj účes do úzkeho vrkoča. Napríklad v slovenskej tradičnej kultúre je tento symbol ešte podporený nasadením čepca. Tým sa stáva ženou. V tomto momente už toto označenie neslúži ako definícia pohlavia, ale spoločenského statusu. Kruh sa uzavrel. Žena sa zrodila a porodila. Splnila tým svoju biologickú úlohu a čaká ju už len jediné. V úvode znázornený hrob. Mandrake sa zaoberá na prvý pohľad zdanlivo banálnou témou života ženy v tradičnom chápaní tohto pojmu. Pri hlbšom pohľade však ide o hlboko intímnu a lyrickú tému. V tomto prípade navyše podanú jemne prepracovanou ženskou optikou.
Z hľadiska práce s tempom a dynamikou sa Mandrake pohybuje po celý čas prakticky v jednej rovine. To nie je výčitka, ale charakterizácia. V celom perfomance možno totiž badať silný vplyv východných kultúr, a to nielen vďaka motívom z oblasti juhovýchodnej Ázie, ktoré boli využité pri hudobnej kompozícii. Harmónia a pokoj bez výrazných výkyvov sú totiž charakteristické pre Mandrake ako celok. Miestami až meditatívnemu charakteru pomáha najmä mimoriadne uvoľnený tanečný prejav Zuzany Burianovej, ktorý pomáha plynulosti a už spomínanej uvoľnenosti celého performance. Ako prospešný sa v tomto ohľade ukázal aj už spomínaný spôsob simultánnej kompozície hudby a tanca. Hudba totiž na jednej strane pomáha celku a dotvára atmosféru, no zároveň tvorí paralelný znak so svojou vlastnou tempo-rytmickou linkou. Aj vďaka sugestívnemu a koncentrovanému tanečno-pohybovému výkonu Zuzany Burianovej, ktorá rovnaký dôraz kladie tak na prácu s detailom, ako aj ich celkové vyznenie v rámci celku. Najmä na zrozumiteľnosť znaku. Škoda však, že počas premiéry sa v jej výkone prejavili nedostatky počas pasáže, keď je jej postava tehotná. Tehotenstvo je stvárnené tak, že rovnaké pohyby simultánne znázorňuje Zuzana Burianová a zároveň aj tieň premietaný videoprojekciou na kváder. Práve presné časové zosúladenie pohybu s projekciou robilo Zuzane Burianovej problémy. Samozrejme ide o jav, ktorý sa viaže na konkrétne predstavenie, preto ho nemožno univerzálne aplikovať na performance ako také.
Na záver možno už len konštatovať, že Mandrake bola ďalšou premiérou, ktorá potvrdila, že priestor Stanica Žilina-Záriečie patrí napriek svojej pomerne krátkej existencii k tomu najvýznamnejšiemu, čo slovenská mimobratislavská scéna momentálne ponúka. Jasne definovaná poetika jednotlivých diel. Snaha o experiment s formou i obsahom. Pritom sa však nezabúda na komunikáciu s divákom. Plne profesionálny prístup a osobný vklad. To sú javy, na ktoré si pravidelný návštevník tohto priestoru ľahko zvykne a začne ich považovať za samozrejmosť. O to krutejšie môže byť vytriezvenie pri návšteve niektorých iných divadiel, kde divák hercovi nestojí ani za to aby sa prišiel pokloniť. O naučených textoch a koncentrácii ani nehovoriac.
Mandrake je navyše pozoruhodná aj z dramaturgického hľadiska. V dobe, keď značná časť tvorcov poukazuje na vykorenenosť súčasného človeka, ponúka totiž presný opak.

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.

Uverejnené: 19. februára 2010Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzent: Miroslav Zwiefelhofer

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.

Go to Top