Inscenovanie slovenskej klasiky je krokom problematickým. Nezriedka problematickejším ako inscenovanie aktuálnych hier či svetovej klasiky. Poznanie východísk vlastnej kultúry, rovnako ako do istej miery umelo živená adorácia voči autorom, inscenátorom občas zväzuje ruky a nedovoľuje im narábať s týmto materiálom tak slobodne, ako by bolo vhodné. Inscenovať slovenskú klasiku si preto vyžaduje aj nemalú odvahu.
Britský dramatik Arnold Wesker vo svojej sociálne ladenej hre „Kuchyňa“ (1957 – 1959) podáva výstižnú metaforu sveta v priestore autonómneho organizmu so svojím vnútorným systémom, vzťahmi, konfliktmi i hierarchiou. Arnold Wesker napísal túto sociálnu drámu z prostredia robotníckej vrstvy s adekvátnou výrazovosťou spoločenského diskurzu. Inscenátori sa ju rozhodli zakomponovať do repertoáru Divadla Andrej Bagara v Nitre aktuálne v časoch ekonomickej krízy.
Bábkové divadlo Žilina venovalo v sezóne 2010/2011 všetku svoju energiu inscenácii Epos. Stihlo však pripraviť aj menšiu inscenáciu vhodnú na zájazdy. Na začiatku bola kniha Rozprávky z palety autorov Jána Uličianskeho a Petra Palika, ktorá vyšla v roku 2007. Každý z autorov napísal štyri príbehy, ktorých lajtmotívom je farba (čierny pasažier, žlté zrnko piesku, semafor zaľúbený do červenej Felície a ďalšie).
Arteatro za tri roky svojej existencie sústreďuje svoju dramaturgiu na tituly, ktoré na dlhšiu dobu zmizli z repertoárov našich divadiel, a tak trochu spláca dlh slovenského divadla vybraným autorom a ich hrám. Pred dvomi rokmi tu naštudovali Bukovčanovou drámu Kým kohút nezaspieva a pred rokom Molièrovu komédiu Meštiak šľachticom.
Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre uviedlo vo svojej 60. sezóne ako 184. premiéru inscenáciu hry, ktorá vznikla adaptáciou scenára slávneho rovnomenného kultového filmového diela zo šesťdesiatych rokov.
Vidieť inscenáciu, ktorá s absolútnou samozrejmosťou spája všetky komponenty divadelného diela do fungujúceho celku, je vždy potešením. Inscenáciu, v ktorej výpovedná hodnota korešponduje s použitou formou, kde dramaturg, režisér, scénograf a herci svojou kvalitou vzájomne obohacujú prácu ostatných a tvoria tak fungujúci mechanizmus.
Pred niekoľkými mesiacmi objavila vedkyňa Felisa Wolf-Simonová v californskom jazere Mono baktériu, ktorá by ani nemala existovať. V DNA totiž nahradila atómy fosforu jedovatým arzénom.
Divadlo PIKI patrí k špičke slovenskej bábkarskej tvorby a divadelnej tvorby pre deti na Slovensku. Na začiatku sezóny oslávilo 20. výročie svojho vzniku. Duo Katarína Aulitisová a Ľubomír Piktor vytvorilo tucet inscenácií pre deti. Vo svojom repertoári majú stále Čin-Čin, Pipi, O deviatich mesiačikoch, Keď mama nie je doma, Paskudárium, Dohviezdny večer, Ela a Hop, Kamoš obor a RozKrávka.
Bábkové divadlo na Rázcestí oslávilo v decembri 50 rokov od založenia. Hoc administratívne bolo založené v apríli 1960, prvá premiéra „Šuki a Muki“ sa uskutočnila presne 10. decembra 1960. Divadlo teda oslavovalo tak, ako začalo – premiérou so symbolickým názvom PREMENY. Okrem tejto vzácnej udalosti sa ešte konal krst knihy k okrúhlemu výročiu.
Návšteva prvej reprízy novej inscenácie operety Vojvodkyňa z Chicaga od Emmericha Kálmána vyvolala vo mne rozpomienky na časy nedávno minulé. Na nedostatkový tovar sa čakalo v radoch, sexshopy boli zakázaným ovocím... Dnes, ako sa zdá, sa v podobnom postavení ocitla opereta. Na Slovensku jej takmer niet. A čo je vzácne a nedostupné, to láka. V banskobystrickej Štátnej opere zapĺňa „ľahkonohá múza“ hľadisko do posledného miesta. Po Nabuccovi našli ďalší kasový titul.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.