(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Hravé dejiny

Divadlo
InscenáciaELÁ HOP do múzea! – Prechádzka po Apponyiho paláci trochu inak
Premiéra11. decembra 2010
Divadelná sezóna

Scenár: Katarína Aulitisová
Výprava: Markéta Plachá
Účinkujú:
Katarína Aulitisová, Ľubomír Piktor
Odborná spolupráca:
Beáta Husová, Marta Janovičková

Premiéra 11. decembra 2010 v Apponyiho paláci v Bratislave

Divadlo PIKI patrí k špičke slovenskej bábkarskej tvorby a divadelnej tvorby pre deti na Slovensku. Na začiatku sezóny oslávilo 20. výročie svojho vzniku. Duo Katarína Aulitisová a Ľubomír Piktor vytvorilo tucet inscenácií pre deti. Vo svojom repertoári majú stále Čin-Čin, Pipi, O deviatich mesiačikoch, Keď mama nie je doma, Paskudárium, Dohviezdny večer, Ela a Hop, Kamoš obor a RozKrávka.

V rokoch 1999 až 2008 pripravovali v Slovenskej televízii reláciu pre deti Elá hop! Vďaka nej ich množstvo divákov pozná pod menami Elá a Hop. Aj preto je ich projekt s Múzeom mesta Bratislavy pomenovaný Elá hop do múzea!

Najnovší výtvor tejto tvorivej dvojice nie je inscenáciou, ale zdivadelnenou prehliadkou Múzea historických interiérov, ktoré sídli v Apponyiho paláci v Bratislave. Je teda neprenositeľne viazaný na dané priestory. Ide o etudy vložené do prehliadky múzea. Okrem netradičného výkladu o exponátoch a histórii priestoru je pridanou hodnotou hravý dejepis o uhorskej histórii za čias Márie Terézie hraný v súvislosti s danou muzeálnou miestnosťou.

Autorkou scenára je Katarína Aulitisová. Prehliadka je rámcovaná príbehom lásky zamestnancov múzea – sprievodcu, profesora Fosília Suchopárneho a návštevníčky múzea, slečny Táravej. Počas celej prehliadky naráža profesor na „nástrahy“ upratovačky Božky – pohodené rukavice, vedro a pod., ktoré sa menia na rekvizity bábkarských etúd. Na konci sa dozvedáme, že návštevníčka Táravá je vlastne prezlečená upratovačka Božka. Chcela profesorovi ukázať svoju pravú tvár, ktorú si on ukrytú v šatke a zástere nikdy nevšimol. Tento motív však nie je len formálny, vzťah medzi vážnym profesorom a excentrickou návštevníčkou sa počas prehliadky vyvíja, profesor postupne povoľuje svoju strnulosť a spontánnosť svojskej návštevníčky mu začína byť sympatická. V úplnom závere Božka odhalí svoju pravú identitu. Sekundárnym posolstvom takto postaveného scenára je i pripomenutie, že netreba súdiť knihu podľa obalu. Božka, hoc bola upratovačka, sa o históriu aktívne zaujímala a aj samotného profesora prekvapila tým, čo všetko vedela.

Profesor Fosílius Suchopárny je sprievodcom v múzeu. Návštevníkom špeciálnej prehliadky (špeciálna prehliadka s Divadlom PIKI sa v múzeu koná v sobotu, raz do mesiaca) podáva výklad – dozvedia sa všetko, čo by sa dozvedeli aj na „obyčajnej“ návšteve múzea, no excentrická návštevníčka slečna Táravá mu do výkladu vstupuje, dáva doplňujúce otázky, prerušuje ho, dopĺňa a zaujíma sa o podrobnosti a „pikošky“ zo života panovníkov. Nedá sa umlčať a po chvíli s profesorom hrajú o histórii bábkarské etudy. Práve tak vznikajú pre návštevníkov tzv. pamäťové háčiky, fakty z histórie sa stávajú zaujímavejšie a jednoducho zapamätateľné. Z tradičnej priam pietnej prehliadky múzejných exponátov a priestorov zväčša s monotónnym výkladom sa v spoločnosti Divadla PIKI stáva vyše hodinové dobrodružstvo na pomedzí histórie a divadla.

Každý historický fakt dokážu Piktorovci zahrať. Že gróf Juraj Apponyi, ktorý dal palác postaviť bol členom miestodržiteľskej rady sa dozvedáme vtipnou interaktívnou formou – slečna Táravá zoradí dobrovoľníkov vedľa seba do radu, a keď sa nepohnú, teda držia si svoje miesto, sú údajne miestodržitelia. Profesor Fosílius Suchopárny túto informáciu, samozrejme, uvedie na pravú mieru. Hravou formou osvetľujú i ďalšie málo používané slová – župan, supraport… Nič v múzeu nie je nudné ani nepochopiteľné.

Etudy o jednotlivých historických udalostiach či faktoch sú prepracované, bábkarské. Jedným z účastníkov prehliadky je aj Aladár Červotoč – bábka červíka. Sám o sebe vraví, že je (hladný) hlavný odborník na starožitnosti a rozpráva vo veršoch. Starožitnosti ochutnáva. Fosílius sa jeho výskumným postupom, pochopiteľne, bráni. Ďalšou bábkou vystupujúcou počas prehliadky je Bubinko – malé strašidlo z bielej látkovej vreckovky. Slečna Táravá ho má v kabelke. V rámci zdivadelnenia prehliadky použijú i oživený – hovoriaci obraz, figuríny v dobových odevoch, či zahrajú výstup s plošnými papierovými bábkami o nástupe Márie Terézie na trón. Jej život a panovanie divadelne zobrazujú i v ďalších miestnostiach – v pánskom salóne prostredníctvom etudy o kartovej hre vymenujú jej reformy. V dámskom salóne zase pomocou kávovej súpravy zahrali príbeh jej šťastného manželstva a množstva detí, ktoré porodila.

V jednej z miestností hovorí o svojich mocenských výbojoch napajedený Napoleon Bonaparte, v ďalšej sa dozvedáme o vzniku pomenovania biedermaier.

Na vhodnom mieste čerpali i z tradícií ľudového divadla. Gašparko, postava tradičného jarmočného divadla sprevádza časťou o hygiene v 18. a 19. storočí. Slečna Táravá vytiahne z kabelky maňušku Gašparka a prostredníctvom neho rozpovie o dávnych spôsoboch vysporadúvania sa s výkalmi. O všetkom od latrín až po kráľovské záchody – špeciálne stoličky s otvorom a iných kuriozitách hovorí veselý a nezastaviteľný Gašparko. Tento výstup hrajú členovia Divadla PIKI so sebe vlastnou prirodzenosťou a humorom. To, čo iní považujú za tabu, je v ich inscenáciách prirodzené, nevzbudzuje pohoršenie. Riadia sa heslom „nič ľudské nie je cudzie“.

Kostýmy, bábky a drobné rekvizity pripravila Markéta Plachá. Rekvizity sú upravené a použité premyslene. Viacnásobne sa premieňajú, menia svoju funkciu. Z krinolíny sa stáva náhrobný kameň, z plášťa profesora Suchopárneho napoleonská uniforma. Ľubomíra Piktora ako do svojej profesie zažratého historika charakterizujú veľké okuliare, Katarínu Aulitisovú fotoaparát, s ktorým počas celej prehliadky blýska.

Divadelná prehliadka múzea s Divadlom PIKI je hravá, premyslená, bábkarská a pútavá. Zvýšená miera interaktivity nedovolí návštevníkom „vypnúť“ pozornosť. Suchým faktom dodali PIKI hravosť, historickým osobnostiam ľudský rozmer. Pre deti bude takáto návšteva múzea zážitkom, ktorý ich neodradí ani od divadla ani od návštevy múzea. Naopak, vzbudí v nich záujem o ďalšie spoznávanie.

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.

Uverejnené: 11. decembra 2010Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT. Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki. Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.

Go to Top