Byť upírom je IN

scenár: Veronika Gabčíková, Ondrej Spišák
dramaturgia: Veronika Gabčíková
scéna, kostýmy: Szilárd Boráros a. h.
hudba: Eugen Gnoth
pohybová spolupráca: Libuša Bachratá a. h.
účinkujú: Miloš Kusenda, Eugen Gnoth, Ján Hrmo, Radovan Hudec, Katarína Petrusová, Andrea Sabová, Milan Vojtela
Premiéra: 19. a 20. decembra 2012, Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre
Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre sa v posledných dvoch sezónach časťou svojej dramaturgie upriamilo na inscenovanie známych a rokmi overených literárnych diel s cieľom upozorniť mladú generáciu na príťažlivosť knižných príbehov. Pripravili sériu troch inscenácií, ktorých predlohy patria k zlatému fondu literatúry. Líniu nazvali „rehabilitáciou tzv. pokleslých literárnych žánrov“ (citované z webstránky divadla) a predstavili v nej dramatizácie cestopisného románu Deti kapitána Granta Julesa Verneho, detektívnych románov sira Arthura Conana Doyla o Sherlockovi Holmesovi a v ostatnej premiére divadla hororovú klasiku Dracula Brama Stokera. Kým inscenácia Deti kapitána Granta je určená deťom, druhé dve dramatizácie sa obracajú na mladých divákov a konvenujú im typom solitérneho (s týmto slovom nás divadlo už tiež zoznámilo…) hrdinu, ktorý sa odlišuje, nemá záujem začleniť sa do spoločnosti a stojí mimo nej.
Dramaturgička Veronika Gabčíková a režisér Ondrej Spišák vo svojej pomerne vernej, i keď pochopiteľne dejovo zúženej adaptácii románu vidia Draculu ako bytosť, ktorá sa pohybuje mimo spoločenských dogiem a zvyklostí, ako niekoho, koho sa obyčajní ľudia boja, stránia, no zároveň ich priťahuje jeho sloboda, nespútanosť a prekračovanie pravidiel, zákona (aj tu môžeme nájsť paralelu s nitrianskou prekvapivo rozdvojenou postavou Sherlocka Holmesa alias profesora Moriartyho – spoločenskou konvenciou spútaný Holmesov génius logicky musí vyvrieť do podoby zločinného Moriartyho).
Pri adaptácii Draculu inscenátori zachovali formu románu, ktorý je zložený z denníkov a záznamov viacerých hrdinov, zo súkromných a úradných listov, telegramov a z novinových správ, a ich skladaním a vrstvením sa odkrýva celá šírka príbehu. Tak aj divadelný príbeh tvoria správy a udalosti zo zápisníkov Jonathana Harkera a jeho snúbenice (neskôr manželky) Míny, korešpondencia medzi Mínou a jej najlepšou priateľkou Lucy a fonografický denník doktora Sewarda, ktoré jednotlivé postavy rozprávajú publiku. Avšak práve takáto denníková forma (postavy na začiatku každého obrazu dokonca ohlásia dátum zápisu) zvádza k prílišnej literárnosti, k prerozprávaniu namiesto zobrazovania deja. Doplatili na to najmä úvodné obrazy, odohrávajúce sa v Rumunsku, v sídle Draculu, zbytočne popisné a zdĺhavé. Inscenácia potom už ťažko naberá tempo a druhý dych.
Silný divadelný potenciál má predovšetkým inšpiratívna scénografia Szilárda Borárosa, ktorá najviac odráža inscenačný kľúč režiséra Spišáka. Scénu tvorí sedem pohyblivých kulís, „domov“, každý z nich prináleží jednej z postáv, dotvára ju a charakterizuje. Pripomínajú stredoveké mansiony, usporiadané v polkruhu (takmer ako v lodi kostola), s Draculom uprostred a každý dom predstavuje jednu postavu, je jej súčasťou. Škrobený úradník Jonathan Harker má drevený  pracovný stôl s množstvom priečinkov a šuplíkov, jeho milá, verná a usilovná Mína stôl so šijacím strojom a krehkým čipkovým slnečníkom. Svet Lucy, atraktívnej priateľky Míny, obletovanej pytačmi, dopĺňa toaletný stolík a plyšové kreslo ako zo šatne striptízových tanečníc. Doktor Seward, riaditeľ psychiatrickej liečebne, sa utieka do plexisklového boxu so sprchou, jeho pacient Renfield sedí po celý čas v zamrežovanom boxe, pripomínajúcom harmónium z chrámu a k ráznemu lovcovi upírov Van Helsingovi patrí vztýčená drevená truhla s dverami, ktorými postava vstupuje na javisko. Mansionom grófa Draculu je čierny paraván, mnohoznačný, beztvarý a premenlivý ako jeho majiteľ. Z každej kulisy, okrem Draculovej, vedie smerom nahor čierny elektrický kábel, kdesi nad hlavami sa všetky prepletajú a spájajú. Pripomínajú šnúry marionety, ktoré akoby riadil niekto alebo niečo z výšky. Prepojené a ovládateľné, ich majitelia sa od nich príliš nevzďaľujú, akoby na nich záviselo ich jestvovanie. Keď umrie Lucy, prestáva fungovať, teda mať zmysel aj jej „dom“ – je stiahnutý do úzadia a prekrytý čiernym tylom. Draculu nespútava nič, v kontraste voči tomu čomusi vysoko nad hlavami, on sa plazí a zakráda do ľudských domovov, životov. Za jeho čiernym paravánom môže byť čokoľvek; aj paraván môže byť čímkoľvek – viackrát v predstavení sa naň premieta tieňohra. Pohltí aj mŕtvu Lucy, je jej hrobkou, odkiaľ ako upírka vychádza v noci von.
Kostýmy jednotlivých postáv akoby určovali dobu, pre ktorú sa narodili, a zároveň podčiarkujú jej neurčitosť. Starý príbeh sa odohráva naprieč obdobiami. Kostýmy Míny a Jonathana sú „retro“ ako ich myslenie, Van Helsingov kožený vybíjaný plášť s kovbojským klobúkom z neho robí pištoľníka a Sewardov nevýrazný outfit s lekárskym plášťom je z neurčitej doby. Popri nich vyniká Lucy, oblečená ako zo súčasného pánskeho magazínu v bielej sexi čipkovanej bielizni, podväzkoch a hodvábnom župančeku. A oproti nej, v čierno-bielom kontraste je temný gróf v hodvábnej košeli s nariasenými rukávmi.
Scénografia, vytvorená z jednotlivých „domov“, patrí k tomu najzaujímavejšiemu v inscenácii. No aj keď sú tieto objekty vizuálne aj významovo pôsobivé, málokedy sa naozaj divadelne využívajú, pretvárajú v iné objekty a stávajú sa súčasťou deja. Okrem jednoduchého významu, keď pri spojení dvoch osôb (manželstvo Jonathana a Míny) sa spoja aj ich „domy“ alebo smrťou postavy (Lucy) prestáva fungovať aj jej kulisa, iné významy dostáva len Draculov paraván, vďaka tieňohre je morom, hrobkou, krčmou. Jedným z mála obrazov, z ktorého sme mohli vytušiť potenciál scénografickej skladačky, je záver inscenácie, v ktorom hrdinovia prenasledujú Draculu na jeho sídlo. Tak ako spájajú svoju túžbu zvíťaziť nad grófom, spájajú aj svoje „domy“ a z nich sa stáva vlak, kočiar, či obrnený transportér, kolos, valiaci sa nemilosrdne dopredu, za pomstou.
Príčiny toho, prečo ambiciózny a zaujímavý inscenačný zámer je ťažko čitateľný, môžeme okrem spomínanej literárnosti hľadať aj v nejasnom výklade. Kto je Dracula a kto sú tí, čo stoja proti nemu? Je zakázaným ovocím, ktoré chce každý okúsiť, no málokto to dokáže? Alebo je démonom temna, ktorý ničí, rozbíja všetko okolo seba? Nitriansky Dracula recituje Baudelaira, stojí akoby nad vecou, je sarkastický a pozorne sleduje ľudí okolo seba. Máme s ním sympatizovať alebo ho odsúdiť? A kto sú jeho protivníci? Uhladení, slušní, so spoločenským a mravným kreditom, no nudní a fádni malomeštiaci. Lucy, jediná, ktorá svojím zovňajškom a správaním spomedzi nich vytŕča, sa Draculom nechá opantať a nasleduje ho. Sympatie, ktoré zrejme inscenátori prechovávajú k  Draculovi ako k niekomu, kto sa vymyká zo šedého priemeru a nedbá na spoločenský kódex, sa naplno prejavia v záverečnej scéne. Prenasledovatelia dostihli Draculu a chlapi ho so skandovaním: „Zabijeme ho, zabijeme ho!“ a výkrikmi: „Vráť mi Mínu, vráť mi Lucy, vráť nám pokoj!“ doslova ukopú na smrť. Nad jeho telom si potom ako po dobre vykonanej práci otvoria plechovku piva, zatiaľ čo obe ženy, Mína aj Lucy, so smútkom, ktorý ide z hĺbky duše, ticho spievajú tklivú pieseň. Vyprevádzajú legendu zo sveta, v ktorom zostali už len pivní frajeri?
Režisér Ondro Spišák vložil veľkú dôveru do Miloša Kusendu, keď mu zveril postavu grófa Draculu. Inscenovať Draculu v takto náročnom viacvrstevnom výklade bez charizmatického, tvárneho a aj remeselne zdatného herca je zahodenou príležitosťou. Kusenda sa utopil v pasovaní sa s interpretačnou tradíciou samotnej postavy Draculu (od hrôzu budiaceho Nosferatu, cez charizmatického Draculu F. F. Coppolu či ľadovo príťažlivého Bednárikovho hrdinu až po niektorého z cool hrdinov súčasných upírskych filmových ság) a nájsť inú, vlastnú podobu hrdinu sa mu nepodarilo.
Úlohou ostatných hercov bolo sekundovať Kusendovi. Ich postavy sú skôr typmi – úzkoprsý a spoločenskou konvenciou zošnurovaný Jonathan Harker Radovana Hudeca, Mína ako žienka domáca Kataríny Petrusovej, cholerický čudák doktor Seward Milana Vojtelu, detinská samoľúba krásavica Lucy Westenrová Andrey Sabovej, smiešny blázon Renfield Eugena Gnotha či rešpekt vzbudzujúci a prudký profesor Van Helsing Jána Hrma.
V bulletine k inscenácii tvorcovia citujú Petra Uličného (z doslovu ku knihe Na počiatku bol upír), ktorý posmešne pomenúva súčasných upírskych hrdinov ako „súmračných metrosexuálov v adidaskách, … z červenej knižnice pre tínedžerov“ a volá po obzretí sa do minulosti, keď slovo upír znamenalo niekoho „s aristokratickým vystupovaním a nearistokratickou úchylkou meniacou aj džentlmenov na chlípne a mľaskajúce tvory“. Citát zaujíma v bulletine dôležité miesto, môžeme sa preto domnievať, že je zosobnením názoru tvorcov. Paradoxne, úsilie vysporiadať sa s obrovským knižným, filmovým a seriálovým boomom všemožných upírskych ság prechádzalo celou inscenáciou tak silno, až sa na ne nechcene začala ponášať. Stáva sa, aj zásluhou hlavného predstaviteľa, „twilight“ hitom nitrianskej mládeže.
Dominika Zaťková
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Dominika Zaťková

Dominika Zaťková absolvovala odbor divadelná a rozhlasová dramaturgia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia začala pracovať v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie (dnes Divadelný ústav), kde sa profesijne zameriavala predovšetkým na bábkové divadlo a divadlo pre deti. Ako redaktorka festivalových spravodajcov alebo ako členka poroty sa zúčastňovala ochotníckych národných prehliadok divadiel pre deti a divadiel hraných deťmi. Stála pri zrode časopisu Teatro a pracovala ako jedna z jeho prvých redaktoriek. Ako lektorka dramaturgie pôsobila v Bábkovom divadle na Rázcestí, s ktorým od roku 1994 až doteraz spolupracuje na medzinárodnom festivale Bábkarská Bystrica. Od roku 2004 zastávala v Divadelnom ústave post PR manažérky a od vzniku festivalu Nová dráma/New Drama sa podieľa na jeho príprave a realizácii; od roku 2010 ako hlavná koordinátorka. Ako editorka pripravila zborníky a publikácie Dosky 1996 – 2005, Živé divadlo (45 rokov profesionálneho bábkového divadla v Banskej Bystrici), Festival Nová dráma/New Drama 10 rokov a Bábkarská Bystrica, festival všetkých veľkostí. Je autorkou viacerých odborných štúdií a článkov venovaných činohernému a bábkovému divadlu.