Bystričania presviedčali: Bizet nie je iba Carmen

Georges Bizet: Lovci perál
Libreto: Michel Carré a Eugène Cormon
Opera v troch dejstvách vo francúzskom jazyku
Hudobné naštudovanie a dirigent: Igor Bulla
Réžia: Andrea Hlinková
Scéna: Miriam Struhárová
Kostýmy: Boris Hanečka
Zbormajster: Ján Procházka
Choreografia: Laco Cmorej
Účinkujú:
Leila: Katarzyna Mackiewicz/Michaela Kušteková
Nadir: Dušan Šimo/Peter Malý
Zurga: Martin Popovič/Šimon Svitok
Nurabád: Ondrej Mráz/Ivan Zvarík
Spoluúčinkuje orchester, zbor a balet Štátnej opery
Premiéra v Štátnej opere Banská Bystrica (v rámci festivalu Zámocké hry zvolenské) 22. 6. 2014
V opernom dianí múdre príslovie, že opakovanie je matkou múdrosti, neradno brať doslova. Stereotypy v dramaturgii už dnes zväčša nie sú doménou a hoci mnohé inštitúcie sa snažia plniť kasu trvalkami, nechýbajú medzi nimi ani odvážne, ktoré si imidž stavajú na zapĺňaní bielych miest repertoárových máp. Minimálne polstoročie, od čias renesancie belcantovej vážnej opery, platí totiž trend rehabilitácie mnohých prachom zapadnutých, no dobovo i nadčasovo zaujímavých partitúr. Štátna opera v Banskej Bystrici je v rámci slovenského hudobno-divadelného priestoru rozhodne scénou s najpriebojnejšou dramaturgiou.
Do kategórie rarít – aspoň v domácom kontexte – možno zaradiť aj za populárnosťou Carmen po dlhé roky zaostávajúcich Lovcov perál. Na Slovensku sa hrali v jedinej inscenačnej podobe roku 1928 (v Slovenskom národnom divadle v počte piatich predstavení v českom preklade) a vo forme väčšieho prierezu sa ich roku 1991 ujala bratislavská Komorná opera. Okrem Carmen sa z Bizetovho odkazu do našich hracích plánov dostala len raz jednoaktovka Djamileh (v Banskej Bystrici roku 1969) a na javisko VŠMU operetná prvotina Doktor Mirakel (1985). Lovci perál nemali ľahký osud ani počas skladateľovho pomerne krátkeho života. Premiéru roku 1863 prijalo skôr parížske obecenstvo než odborná mienka, koncom 19. storočia síce prešli viacerými divadlami (opery na koloniálne námety boli v tej dobe obľúbené), no neskôr sa z plagátov stratili. Až v ostatných desaťročiach prudko stúpol záujem o exotikou okorenenú partitúru. Lovci perál v súčasnosti brázdia divadlá krížom západnou a východnou Európou i Amerikou. Dokonca sa prekvapujúco stali akýmsi dramaturgickým hitom. Nie je to pritom žiaden oddychový kus.
Mladú slovenskú režisérku Andreu Hlinkovú vábila najmä príležitosť rozvíjať fantáziu na podklade orientom nadýchnutej predlohy. Dané je len cejlónske dejisko (pri dnešných trendoch posúvať príbehy ani splnenie tohto faktora nie je podmienkou), časové zakotvenie je už ľubovôľou koncepcie inscenátorov. Hlinková vnímala Bizetovo dielo mladosti, skomponované v skladateľových dvadsiatich piatich rokoch, ako výzvu pre kolektívnu javiskovú inštaláciu. V nej rovnocenné miesto zaberajú kulisy, farby a svetlá (scénografka Miriam Struhárová, videoprojekcie Miriam Struhárová, Matej Pok a Vilma Pročková), kostýmy (výtvarník a módny návrhár Boris Hanečka)a výrazné prvky pohybového divadla (choreograf Laco Cmorej). Zrodila sa inscenácia, ktorá zapôsobí prvotným vizuálnym efektom, čo je dnes metóda pomerne často frekventovaná. Účinnosť zrakového vnemu znásobujú svetelné zlomy zo stroboskopického zariadenia, ktoré na tmavom podklade javiska dynamizujú situácie, zároveň však opakovaním začínajú pôsobiť dosť samoúčelne. Hlinková sa obratne vyrovnala s obmedzeným priestorom javiska, ktoré je síce smerom k orchestrálnej jame povážlivo zošikmené, no v horizontálnom členení, aj vďaka projekčným a zrkadlovým plochám, dosahuje optické zväčšenie hracej plochy. Čítať z nej možno vodou obklopený ostrov, ale poslúži aj ako stena pre dažďovú vlnu v scéne 2. dejstva. Scénografia Miriam Struhárovej obratne rieši aj vertikálnu rovinu, keď v jednom prípade aranžuje zbor na šikovnej ilúzii schodiska.
Inšpiračným žriedlom režisérkinej koncepcie boli surrealistické obrazy Salvadora Dalího. Paralelu jeho umeleckej estetiky s predlohou vníma cez prizmu exotiky, erotiky a zmyselnosti. Tento výklad, hoci v konečnom dôsledku trocha pritiahnutý za vlasy, by mohol stúpnuť na zmysluplnosti, keby vonkajší efekt (inscenácia je veľmi „fotogenická“) prepojil s hĺbavejším prepracovaním vzťahov. Skôr ilustračne pôsobia aj dalíovské zvieratá a niektoré ďalšie symboly (zrejme pripodobujúce perly), ktoré tak trocha maskujú manko v dôslednejšom profilovaní postáv. Hlinkovej Lovci perál sú teda „moderné“ skôr naoko, aranžmány a herecké akcie ostávajú v medziach klišé. Napríklad opakované vyťahovanie na hojdačke upevnenej Leily do dvojmetrovej výšky a jej následné spustenie v sprievode tanečníkov nemali hlbšiu motiváciu. Predimenzovaná je aj úloha pohybovej zložky. V koži odetí či poodhalení tanečníci síce statočne a s nasadením plnia pokyny choreografa Laca Cmoreja, no ich ilustračná a asistenčná funkcia (najmä počas árií a duet) pôsobí viac kontraproduktívne než podnecujúco. Zopár scén vyšlo inscenačnému tímu zaujímavo. Napríklad ľúbostný dvojspev Leily a Nadira, keď milencov zahalí žltá látka, pôsobí výtvarne čisto a šťastne je riešené aj rozuzlenie deja. Obetujúci sa Zurga zomiera pod padajúcou žeravou guľou. Kostýmy Borisa Hanečku majú ambíciu svojou tvarovou a farebnou nápaditosťou podčiarknuť Hlinkovej inscenačnú ideu a v ich tvorcovi sa nezaprie renomovaný módny návrhár.
Spoliehať sa pri uvedení Lovcov perál len na efekt dvoch známejších čísel (ária Nadira a jeho dvojspev so Zurgom) by bolo krátkozraké. Banská Bystrica neponúka až také úchvatné obsadenie a napokon, ide len o zlomok trojdejstvovej opery. Dirigent Igor Bulla musel načrieť do hĺbky partitúry, hľadať v nej popri melodických linkách vokálnych čísel aj rafinovanú farebnosť a exotickému námetu prispôsobené inštrumentačné prvky. Viac sa mu darilo v dramaticky vypätejších úsekoch, kde orchester znel v plnom tónovom objeme. Chúlostivejšie a na jemnejšie vykreslenie koloritu zamerané miesta si vyžadovali ešte dôslednejšiu prácu a občas aj úspornejšiu dynamickú hladinu. Pomerne veľký priestor otvára partitúra zboru, ktorý pripravil Ján Procházka. S ohľadom na obmedzený počet jeho členov, jeho výkon treba hodnotiť pozitívne. Najmä keď bol umiestnený v prednej časti javiska, znel sýto, ba až trocha robustne.
Lovci perál majú len štyri sólistické roly, z ktorých tri sú po každej stránke náročné. Najlepšie si počínala hosťujúca mladá poľská sopranistka Katarzyna Mackiewicz (Leila), ktorá počnúc druhým dejstvom (v prvom ešte pôsobila neistejšie) rozbaľovala rovnako lyrickú, ako aj mladodramatickú dimenziu svojho farebne pútavého materiálu. Part skrýva v sebe aj koloratúrne prvky, ktoré technicky zvládla, v éterickej lyrike zaujali jej obsažné a v legate viazané piana. Kde bolo potrebné rozvinúť tón do priebojnosti, stalo sa tak bez forsírovania. Navyše, Mackiewicz je aj vhodným javiskovým typom s prirodzeným šarmom. Veľká zodpovednosť v Bizetovej opere stojí na tenoristovi. V jeho podaní sa očakáva populárna romanca „Je crois entendre encore“ aj veľký dvojspev so Zurgom „Au fond du temple saint“. Dušan Šimo si bol vedomý rizika, že ak by v nich (obe sú už v prvom dejstve) zlyhal, dojem už ťažko napraví. Tón teda nasadzoval opatrnejšie, užšie, no rozvinúť ho do lesku výšok sa mu nedarilo. V menej exponovaných polohách znel Šimov lyrický tenor farebne príjemnejšie. Martin Popovič (Zurga) sa snažil vložiť do partu svoj barytón v plnom objeme a položiť dôraz na istotu vysokej polohy. Tá mu vychádzala oveľa presvedčivejšie, než matnejšie stredy a bezfarebný, navyše intonačne veľmi nepresný hlboký register. Stredne veľkej postave Nurabáda dal hosťujúci basista Ondrej Mráz jadrnú farbu a zvučnosť svojho úderného basu.
Premiéra banskobystrickej inscenácie Lovcov perál bola súčasťou Zámockých hier zvolenských, no pre nepriaznivé počasie sa neodohrala v exteriéri, ale pod strechou domovskej Štátnej opery. Vzhľadom na jej svetelno-režijný tvar išlo o z núdze cnosť. Pri dennom svetle by minimálne prvá tretina nevyznela vôbec. Či sa na Slovensku vzkriesená Bizetova opera v repertoári ujme a priláka na reprízach divákov, odpovie už nasledujúca sezóna.

Pavel Unger

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.