Bovary a peniaze

dramatizácia: Iva Klestilová (nie je ale uvedené, kto prekladal drm. do slovenčiny, ani z ktorého českého prekladu Klestilová vychádzala)
dramaturgia: Darina Abrahámová
scéna: Eva Kudláčová Rácová
kostýmy: Eva Kudláčová Rácová
hudba: Martin Burlas
masky: Nina Málková
svetelný dizajn: Robert Polák
réžia: Eduard Kudláč
Premiéra: 16. a 17. 11. 2013, Činohra SND Bratislava.
Hrajú: Emma Bovary – Táňa Pauhofová, Charles Bovary – Ľuboš Kostelný, Homais – Richard Stanke, Rodolphe Boulanger – Tomáš Maštalír, Leon Dupuis – Alexander Bárta, Lhereux – Robert Roth, Lefrancoisová – Jana Oľhová, Bournisien – František Kovár, Binet – Ivan Vojtek, Matka – Anna Javorková, Otec – Marián Geišberg, Felicite – Ivana Kuxová/Ivana Kubáčková, Justin – Michal Režný.
 
V obsiahlom a výpravnom bulletine k inscenácii Madame Bovary sa dozvieme veľa zaujímavého o osobe Gustava Flauberta, o dobovom prijatí jeho prelomového románu, aj o tom, ako dielo vnímajú dramaturgička inscenácie Darina Abrahámová či dramatizátorka Iva Klestilová. Je v ňom však veľmi málo o literárnej konštrukcii diela, aj keď tá, a nie dobovo škandalózny námet, ho radí k priekopníckym knihám modernej literatúry.
Novátorstvo literárnych postupov, použitých v knihe, spočíva v majstrovskej kombinácii vonkajšej a vnútornej perspektívy rozprávania, vtelenej najmä do polopriamej reči.[1] Následkom tohto postupu, laicky povedané, čitateľ miestami ani nie je schopný rozlíšiť, či číta o názoroch a pocitoch postavy, alebo románového rozprávača jej príbehu, alebo dokonca samotného autora. Očami postavy napríklad sledujeme krajinu, ktorá je však opísaná takým bohatým a farbistým jazykom, akým by postava reálne nebola schopná prehovoriť… To podstatné, čo to spôsobuje vo vedomí čitateľa, je dovtedy nezakúšaný pocit priameho, bezprostredného pohľadu do vedomia postavy, pocit, akoby sa preniesol v čase a priestore a zakúšal príbeh spolu s ňou. To je sugestívna sila, ktorou nás monumentálny román devätnásteho storočia opantáva dodnes. Darina Abrahámová sa v spomínanom bulletine zveruje, ako ju Flaubertova kniha aj pri opakovanom čítaní zasiahla, ako ju konfrontovala s rozličnými aspektmi jej vlastného života… Nuž, ja musím priznať, že mňa kniha takýmto spôsobom neoslovila. Ústredným problémom, tým problémom, ktorý fatálne určil osud hrdinky, je podľa mňa nemožnosť úniku z otupného manželského zväzku a malomestského prostredia, ktorá je úzko zviazaná s dobovým postavením ženy v spoločnosti. To, čo bolo pre Emmu Bovaryovú neriešiteľnou pascou, však dnes už (aspoň v našich zemepisných šírkach) žiaden problém nepredstavuje. Čím teda zostáva kniha pre mňa aktuálna a príťažlivá? Práve a iba literárnym štýlom, jazykom a technikou písania, ktoré spôsobujú čitateľov hlboký ponor, dokonalé sebazabudnutie v príbehu iného.
Ale čo s touto hodnotou pri prenesení románu na divadelné dosky? Čitateľské sebazabudnutie je neprenosné, na divadle musia fungovať iné cesty, ako uviesť publikum do stavu vytrhnutia. Tu mi nedá necitovať českého teatrológa Jindřicha Černého, ktorý sa práve k možnostiam dramatizácií veľkých klasických románov vyjadril s rozhodnou skepsou: „Myslím, že žádný dramatický génius nezabrání nikdy tomu, aby se dramatizace Flaubertovy Madame Bovary nestala limonádou. Jevišti není dáno, aby zachytilo odosobněnou optiku románu vytesanou do ,krásné věty‘. Praví-li Thibaudet, že Ema Bovaryová je žena z venkovského města plus styl, pak se cestou na jeviště nutně ztratí styl a zůstane jen zklamaná venkovská panička. A tak bychom mohli pokračovat třeba Stendhalem, z něhož nám jeviště může prezentovat jen dějové trosky s torzy postav, jsouc bezmocné před specifikou stylu, jež děj a postavy činí teprve dějem a postavami stendhalovskými (šíře společenského záběru, metoda malých fakt, sebeanalytické vnitřní monology). A stejně tak žádné jeviště neobsáhne z Balzacovy románové předlohy to, co je její nejpodstatnější kvalitou: charaktery a osudy postav, rozvíjející se z mnohaproudé společenské fresky. A totéž platí pro velká románová díla Tolstého a v míře ještě daleko větší pro naturalistický román zolovský, kde už postava sama ustupuje do pozadí před temným obrazem milieu. Mohli bychom pokračovat do nekonečna.“[2]
– Myslím, že niečo podobné, možno inštinktívne, tušila aj dramatizátorka Flaubertovho románu Iva Klestilová. Nezdá sa, že by ju pri prostom čítaní románu dielo zasiahlo s rovnakou aktuálnosťou, ako dramaturgičku Abrahámovú. Inak by sa asi nepokúsila vo svojej dramatizácii, ktorá je v skutočnosti, ako správne píše bulletin, autonómnou hrou, preorganizovať a rozvinúť motivické línie románu do novej stupnice dôležitosti. Cieľom bolo dodať dielu to, čo – v tematickej oblasti – už stratilo, a síce spojenie so súčasnými životnými problémami publika, ktoré je v dobrom divadle nevyhnutné. Aj keď v tomto boji, podľa môjho názoru, napokon prehrala, rozhodne splodila dramatický text nadpriemerných kvalít.
Klestilovej dramatizácia vynecháva približne prvú štvrtinu románu, ktorá sa zaoberá opisom osobností Charlesa aj Emmy, ich zoznámením a spoločným životom pred príchodom do Yonville. V prvom obraze svojej hry vkladá autorka majiteľke hostinca Lefrancoisovej do úst rozsiahly opis mestečka a jeho okolia, ktorým sa začína druhá časť prózy. Táto pomerne dlhá pasáž vedome odkazuje k literárnemu charakteru predlohy, a zároveň akoby pribrzdila dramatičnosť scénického deja a umožnila nám pokojné rozvinutie bohatých predstáv. Páči sa mi, že autorka nepodľahla mánii, že musí za každú cenu všetky informácie z prózy dramatizovať v krátkych dialógových výmenách, veď divák azda znesie i trochu scénického pohybového pokoja v prospech práce fantázie.
To však neznamená, že Klestilovej dramatizáciu ovláda statický prvok, dramatická nehybnosť. Naopak, usiluje sa všestranne animovať drobné dianie v Emminom okolí, konštruuje malé konflikty ako ten, keď stará pani Bovaryová vmanévruje lekárnika do úlohy kmotra (v knihe sa táto skutočnosť iba konštatuje) hlavne preto, aby zaplatil za slávnostnú hostinu po krstinách. Do rozhovorov Leona a Emmy dramatizátorka často včleňuje to, čo si v románe postavy iba myslia, alebo čo Flaubert zhŕňa iba ako obsah ich debát bez toho, že by ich presne citoval. Novými výstupmi a replikami Klestilová dotvára postavy po svojom, no zároveň celkom v intenciách autora románu. K takým patrí napríklad malý výstup Charlesovho otca, ktorý obťažuje Emmu, a potom aj slúžku. Myslím, že nevhodné správanie otca by takto telesne Flaubert napriek svojej dobovej „škandalóznosti“ neopísal; divadelne však akcia nepochybne zaujme, je herecky vďačná. Zároveň Otec ukazuje na javisku typ muža, ktorým Charles vo vzťahu k ženám nikdy nechcel byť, slúži ako podklad, od ktorého sa môžu odraziť Charlesove mierne spôsoby, a zároveň náznak, aký muž by možno dokázal Emmu skrotiť (nenadarmo sa v knihe hovorí, že Emma mala rada svokrovu spoločnosť).
A sme pri pokuse Ivy Klestilovej dodať svojej verzii Bovaryovej aktuálny impulz: oveľa významnejšie miesto, ako má vo Flaubertovom románe, prisúdila postave úžerníka Lhereuxa. Už jeho vstup do deja je na scéne výraznejší ako v knihe, kde sa uvedie vlastne len ako nenápadný, príčinlivý obchodník. Tu sa zjaví rovno na krstinovej oslave a fanfarónsky daruje novorodeniatku zlatú mincu. Ide o predzvesť dramatických udalostí, znak zvodného bohatstva, ktoré neskôr privodí skazu celej rodiny, a napokon aj novorodeniatka. Keďže si v rámci zhustenia dramatizmu príbehu postavy Klestilovej bežne hovoria do očí veci, ktoré si síce v logike ich charakterov asi o sebe vzájomne myslia, no v románe o nich mlčia – aj Lhereux sa hneď pri prvom zjavení na scéne zadrapí do Homaisa, ktorému vyhodí na oči jeho protiprávnu lekársku prax. Urobí to veľmi vtipným spôsobom – informáciu vysloví ako rozhodnú pochybnosť. Klestilovej dramatizácia vôbec obsahuje množstvo veľmi vtipných replík a situácií, a tak sa do nej dostal aj humor, ktorý Flaubertov román nemá.
Vráťme sa však k postave Lhereuxa: Na proscéniu vysloví prednášku o rozdiele úveru a úroku, ovláda moderné manipulačné úžernícke techniky, pomocou ktorých sugeruje svojej obeti bezstarostnosť a ľahkovážnosť, pôžitkárstvo tu a teraz na úkor budúcnosti. Nenápadný človek, vlastne sused, ktorého ostatne v románe vyhľadá sama hrdinka, sa na javisku mení na moderného agresívneho dílera. A ďalšiu pozornosť púta k tejto postave obsadenie Robertom Rothom. Herec ovláda umenie členiť prehovor tak, že chápeme, ba vychutnávame si každú narážku, inotaj, slovný výpad. Pracuje ako zvyčajne s malými pauzami pred pointou. Akoby spieval v synkopách. „Ja viem … VŠETKO!“ – Ostatní na javisku zvyčajne vedľa neho iba šumia.
Dlhová pasáž príbehu je pre toto všetko suverénne najpôsobivejšou z celej inscenácie, chvíľu máme pocit, že sa dívame na živé, aktuálne divadlo. No pokus urobiť z tejto takpovediac technickej, banálnej témy ústredný interpretačný bod celého príbehu, bol, podľa mňa, vopred odsúdený na zánik. Napokon sme sledovali presne tú znudenú malomestskú paničku, o ktorej písal Jindřich Černý; naivnú rozmaznanú paničku, ktorá doplatila na svoju márnotratnosť a naivitu. Jej „tragédia“ spočívala proste v tom, že jej v osudovej chvíli nikto nepožičal. A to nie je, s dovolením, dráma, to je publicistika.
Keď divadelnej inscenácii chýba skutočne aktuálna, veľká dramatická téma, je všetko ostatné v nej len, povedané trocha nadsadene, „skrášlením prázdna“. Eva Kudláčová Rácová už klasicky potešila elegantnou scénickou kombináciou studených hladkých plôch a realistického detailu, kombináciou pieskovej a tyrkysovej, a skutočne skvostnými dobovými kostýmami; veľkolepá scénická elegancia upadá v spojitosti s tým, ako morálne upadá hlavná hrdinka; zo stien sa strháva výplň, na ťahoch sa spúšťajú iba fragmenty trámov. Za vzlykotu Emmy sa napokon priestor celkom vyprázdňuje, ostávajú iba kostry stien ako spálenisko.
Táňa Pauhofová hrá Bovaryovú ako všetky svoje dramatické hrdinky – vidíme postavu permanentne rozodieranú rozbúrenými emóciami; nesmierna energia, s akou sa poctivo snaží prežiť každučký okamih života na scéne, mi síce imponuje, ale ako diváka ma nijako zvlášť neteší. Privítala by som menej prežívania a viac výrazovej rafinovanosti. No neviem, či je to v možnostiach jej hereckého naturelu.
Kostelného Charles Bovary je štylizovaný do až feydeauovskej postavy, jeho dôverčivosť vyvoláva smiech publika. Preto prekvapí jeho záverečný monológ, v ktorom divákom oznámi, že vlastne o spádoch svojej ženy všetko vedel, no z lásky ich toleroval. Snaží sa presvedčiť publikum, že nie je taký „hlupák, ktorý ničomu nerozumie“, akým ho stvoril Gustave Flaubert. Spisovateľa za všetko prekľaje. Tým však dramatizátorka postave, ktorú zjavne chcela oproti predlohe rehabilitovať, veľmi nepomohla – jednak ju robí logicky nepravdepodobnou (vynára sa totiž otázka, prečo, keď bol tak dobre informovaný, nezabránil bankrotu svojej domácnosti – tu už predsa nešlo iba o neho a Emmu, ale aj o ich dcéru a jej budúcnosť), jednak zbytočne splošťuje jej dramatický charakter. U Flauberta totiž Charles umiera potom, čo sa z náhodne nájdenej korešpondencie dozvie o ženiných neverách, umiera na stratu ilúzií. Nechce žiť, lebo to, čo si postavil na piedestál, k čomu sa v živote vzťahoval ako k jedinej citovej istote, sa ukáže ako lož. To nie je žiaden smiešny idiot, to je skutočný dramatický hrdina, ktorý, na rozdiel od svojej slávnej manželky, prežil do súčasnosti. Škoda, že Iva Klestilová nenapísala príbeh o Charlesovi, potom by som z divadla možno odchádzala so zamotanou hlavou a rozbúšeným srdcom; nie s divným pocitom, že som zhliadla iba banálnu historku v apartnom divadelnom balení.
Martina Ulmanová

Martina Ulmanová

Martina Ulmanová vyštudovala žurnalistiku na Karlovej univerzite v Prahe a divadelnú dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Viac ako dvadsať rokov pôsobí ako slovenská redaktorka českej revue Svět a divadlo. Na Slovensku stála pri zrode časopisu Divadlo v medzičase, roky pracovala v dramaturgickej rade festivalu Divadelná Nitra. Od roku 1998 pracuje na Edičnom oddelení bratislavského Divadelného ústavu. Za najlepšie obdobie svojej profesionálnej kariéry pokladá pôsobenie v týždenníku Kultúrny život (1990–1993) pod vedením šéfredaktora Ivana Štrpku.