AŽ PRÍLIŠ DOBRÉ BOHYNE

Preklad: Michala Marková
Dramatizácia: Daniel Majling
Dramaturgia: Daniel Majling
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy: Katarína Hollá
Hudba: Marián Čekovský
Réžia: Michal Vajdička
Účinkujú:
Maximilián Aue: Ľuboš Kostelný
Thomas Hauser: Alexander Bárta
Doktor Hohenegg/Üxküll: Marián Geišberg
Vyšetrovateľ/Turek: Milan Ondrík
Úradník Korherr: Richard Stanke
Veliteľ/Moreau: Jozef Vajda
Partenau: Martin Nahálka, ako hosť
Una/Helena: Táňa Pauhofová
Weselohová/Matka: Emília Vášáryová
Čašníčka: Monika Potokárová, poslucháčka VŠMU, Monika Horváthová, poslucháčka VŠMU
Čašník: Tomáš Stopa, poslucháč VŠMU
Zbor: Tomáš Grega, poslucháč VŠMU, Barbora Palčíková, poslucháčka VŠMU
Klaviristi: Tobias Lacho, ako hosť, Aleš Junek, ako hosť, Ryan Bradshaw, ako hosť
Dramatizácia Láskavé bohyne z pera slovenského dramaturga a dramatika Daniela Majlinga, ktorú naštudovala Činohra Slovenského národného divadla v Bratislave, vznikla spracovaním románu Láskavé bohyne (fr. Les Bienveillantes, vyd. 2006) Jonathana Littella (1967). Autor je pôvodom Američan s ruskými prarodičmi, ktorí boli emigrantmi židovského vierovyznania (z Ruska odišli koncom 19. storočia). K napísaniu románu ho však neinšpiroval ich pohnutý osud, ale fotografia s popravou ruskej partizánky Zoji Kosmodemjanskej. Na jej základe začal študovať nielen knihy o priebehu 2. svetovej vojny, ale podnikol aj rad osobných návštev bojových miest Nemecka a bývalého Sovietskeho zväzu. Na základe dôkladného oboznámenia sa s priebehom bojov i s vojnovými reáliami vytvoril román, ktorým si odpovedal na základnú otázku, a to: Ako by sa on sám správal v situácii obyvateľa medzivojnového Nemecka? Odpoveď vložil nie do historickej štúdie či dokumentárneho textu, ale do románovej formy.“ Ozvláštnená je tým, že ňou prerozprával fiktívny príbeh nemeckého vojaka – pôvodne veľmi vzdelaného intelektuála a právnika s humánnym cítením. K pocitu vojaka však nemal samotný Jonathan Littell pred jeho napísaním ďaleko. Pomerne dlhé obdobie pracoval v mnohých humanitárnych organizáciách a v roku 2001 bol pri jednej z akcií zranený v Čečensku. Jeho sugestívne románové rozprávanie tak malo silnú vnútornú oporu…
Dramaturgia Činohry SND v Bratislave uvedením Littellovho textu siahla po ďalšej hodnotnej súčasnej literárnej predlohe, tentoraz veľmi oceňovanej. V čase vydania – v roku 2006 – dostal Littell za román hneď dve významné ceny: Goncourtovu cenu a Veľkú cenu za román od Francúzskej akadémie. Ich opodstatnenie je badateľné aj v dramatizácii románu, aj v jej inscenačnej podobe, ktoré sú veľmi silnými výpoveďami o mechanizme nielen vzniku násilia, ale aj o príčinách jeho udržania sa v nás. Obe sú taktiež – vo svojej podstate – bravúrnou odpoveďou na otázku, ktorú si Littell položil. Takmer detektívnym spôsobom sledujeme, ako sa hlavný hrdina Aue (vynikajúco stvárnený Ľubomírom Kostelným) stáva bez zábran vraždiacim vojnovým monštrom. Zabíja nielen ukrajinských židov, ale aj vlastných rodičov a kvôli utajeniu vlastnej identity a beztrestnému životu po vojne dokonca i svojho ochrancu z radov SD (nem. Sicherheitsdienst, služba) – Thomasa Hausera (Alexander Bárta). (Po skončení vojny sa stáva „slušným“ občanom Francúzska.) Detektívny princíp kompozície spočíva v tom, že sa postupne dozvedáme nielen o Aueho narastajúcich zločinoch (jej chronologická línia), ale aj o skutočných motívoch a príčinách jeho morálneho dna (jej retrospektívna línia).  A to akoby vo významovom protiklade: ten, koho najprv považujeme za obeť, je vo svojej podstate sexuálny deviant. Aue mal totiž už od detstva incestný pomer so sestrou Unou (Táňa Palhoufová) a mileneckej túžby po nej sa nevedel zbaviť celý život. Vďaka tomu sa dokonca uchýlil k homosexuálnym praktikám. V katolíckom internáte, kam ho poslali za trest kvôli sestre Une, ho starší chlapci neustále znásilňovali, až nakoniec rezignoval na svoju sexuálnu identitu a našiel si ochrancu – milenca. Životné peripetie Aueho sú v divadelnej podobe rozprávané ako temná fraška. Aue v epických predeloch – monológoch – vždy iba „stručne“ skonštatuje, ako sa dostal k SD ako homosexuál, ako sa mu „oddelila“ ruka (v psychologickom a prenesenom zmysle slova) od tela pri dorážaní obetí masového vraždenia na Ukrajine atď. Jeho vyjadrenia sú síce citlivé, opatrné, ohľaduplné, s jemným nádychom irónie, intelektuálskeho nadhľadu, avšak iba na prvé „počutie“. O svojom odpore k násiliu i na iné humánne témy sa totiž vyjadruje rovnakým spôsobom, ako o odporných a krutých veciach, ktoré zažil či urobil. Jeho výstupy sa tak končia kruto – ironickými pointami. Nimi sa však „nekomentujú“ iba Aueho motívy konania, ktoré ho viedli do radov poslušných vykonávateľov neľudských príkazov. Pointa ako dôležitý výrazový prostriedok sa využíva aj pri iných postavách – Doktor Hohenegg (Maroš Geišberg) tak ukončuje výčitky „svedomia“ svojich kolegov dôstojníkov pred masovými vraždami: Hovorí, že z filozofického hľadiska smrť nie je dôležitá. Veliteľ okupačných vojsk (vynikajúci Jozef Vajda) je zasa v záverečnom výstupe oslavného „hodovania“ života a „víťazstva“ už nesvojprávny. Neovláda svoje útroby, opakovane sa pokúša zmyť svoje hriechy vo vani plnej vriacej vody – až ho nakoniec kolegovia zastrelia, pretože neboli schopní vydržať jeho neustále „skuvíňanie“.
Krutými pointami výstupov či iba obrazov je aj drásajúca a vinu neodpúšťajúca hudba Mariána Čekovského (škoda, že iba z dramatizácie môžeme vyvodiť, že pravdepodobne niekde spodobovala antické bohyne pomsty Erínye). Krutou pointou je však aj samotný príbeh – Aue ho končí slovami, že to, čo je schopný spáchať on, sme schopní spáchať aj my.
Inscenácia Láskavé bohyne je v prvom rade divadelným koncertom, v ktorom tak jej tvorcovia, ako aj herci už pri vzniku zaujali rozhodný a inscenačne jasne deklarovaný postoj k tejto ťažkej téme. Dôsledne profesionálnym prístupom ku všetkým postavám vytvorili varovanie. Teda nie iba tým, čím katarznému rozuzleniu napomohol autor predlohy: jednotlivé postavy postupne – ako trest za svoje činy – prepadajú šialenstvu. Ale aj herecky plne tvarovaným, pokojne ukazovaným, dôsledne odhaľovaným zločinom každej z postáv. Z hereckých výkonov je potrebné osobitne sa zmieniť o Táni Pauhofovej, ktorá okrem postavy Uny stvárnila ešte ďalšiu postavu Helenu, utiahnutú ženu – typickú „dobrú“ Nemku. Jej postavu Uny však režisér Michal Vajdička ozvláštnil symbolickým spôsobom, a to ako jedinú. Počas výsluchov na polícii kvôli podozreniam z homosexuality prichádzala k Auemu prezlečená za robotníka, túlila sa k nemu a na tvári mala masku svojej skutočnej podoby. Pripomínala tak dôvod Aueho homosexuality: keďže nemohol mať sexuálny pomer so sestrou, nahrádzal ho náhodnými vzťahmi s mužmi, pri styku s ktorými si ju predstavoval. Dvojpostavy stvárnili aj iní herci – Jozef Vajda nevlastného Aueho otca, Emília Vášáryová jeho Matku, ale aj tvrdú nacistickú lekárku Weselohovú. Z významového hľadiska obsadenie niektorých hercov do dvojpostáv prispelo k zachyteniu takých aspektov života v Nemecku, ktoré viedli k vzniku fašizmu: neriešenie rodinných, psychických či iných problémov, parazitovanie spoločenských systémov na ľudských problémoch atď. Z hereckého hľadiska inscenácia ponúkla hercom výnimočnú príležitosť ukázať ich kvality v širšej výrazovej škále, ako je bežné, čo aj dôsledne využili.
Scénografia, vrátane kostýmov, plnofunkčne podporila základný zámer. Pavol Andraško vytvoril priestor, ktorého variabilita vytvorila veľmi dobrú ilúziu tak väzenského, ako aj vojnového prostredia, i keď spodobeného cez interiéry domov (súkromných bytov, kaviarní atď.) v okupovaných či vojnových územiach. Svietenie obdobne prispievalo k plnovýznamovosti zvoleného scénografického riešenia. Kostýmy tým, že citlivo napodobňovali nemeckú módu v sledovaných časových horizontoch, podporovali atmosféru autentickosti. (Tá bola okrem nich – samozrejme – dôsledne dodržiavaná predovšetkým v slovnej rovine, v škále od opisu vojnových krutostí až po hraničné citové rozpoloženia.)
Jonathan Littell síce napísal fiktívne memoáre nemeckého intelektuála predovšetkým ako obraz ľudského správania počas vojen, ale na pôde Činohry SND sa pomocou nich podarilo vytvoriť nielen temný vojnový obraz, ale aj varovanie pred vojnou samotnou a pred všetkým, čo k nej vedie. Hovorí totiž, že utešiť nás môže – ak nemáme srdce, ale iba rozum – iba fakt, že predloha rozpráva fiktívny príbeh… V nemalej miere aj v tom tkvie veľké režijné a duchovné posolstvo hlavného tvorcu inscenácie, režiséra Michala Vajdičku.

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.