Ani tak, ani tak

Petra Kovalčíková – Katarína Vozárová: Ani mak
Námet, úprava, réžia: Petra Kovalčíková
Dramaturgia: Katarína Vozárová
Hudba: This is Kevin
Scéna: Michal Bugáň
Kostýmy: Alžbeta Vakulová
Účinkujú:
Katarína Gurová
Adriana Gandžáková
Andrea Juhásová/Ľubica Pradidová
Eva Javorská
Katarína Baranyai
Andrej Polakovič
Filip Sirotiar
Pavol Olešťan
(Napísané na základe reprízy inscenácie dňa 28. 4. 2019 v Štúdiu 12 v Bratislave a 29. 11. 2019 na FDU AU v Banskej Bystrici, kde ženskú postavu nositeľky kultúrnych tradícií stvárnila Ľubica Pradidová.)
Banskobystrickí tvorcovia predstavili v inscenácii Ani Mak (2018) súvislejšiu podobu osobitej autorskej kolektívnej tvorby. Veľmi voľne sa inšpirovali knižným dielom Jozef Mak (1933) slovenského medzivojnového autora Jozefa Cígera Hronského. Zjavne nešlo o adaptáciu tohto známeho literárneho diela, ale o motivické nadväzovanie na neho v autorsky tvorených výstupoch. Pre režisérku Petru Kovalčíkovú a dramaturgičku Katarínu Vozárovú sa toto románové dielo stalo „len“ bazálnym východiskom pre uplatnenie samostatných autorských tvorivých operácií.
Inscenáciu tvorila kolekcia zdanlivo autonómnych scénických výstupov bez zjavnej spojitosti s Hronského románom. Až postupne sa v rámci nich začínali vyjasnievať jednotlivé postavy. Dalo by sa povedať, že režisérka jasne pracovala s niektorými príbehovým vzorcami (vzťahy súrodencov Jana a Joža, ako aj ďalších postáv z tohto románu). Nutné je zdôrazniť, že v inscenácii sa herecké výstupy komponovali metódou autorskej kolektívnej tvorby (devised theatre). Herci a herečky v nich svojrázne artikulovali problémy tohto sveta. Režisérka ich zjavne nestavala ako protiklad k románu. Snažila sa k nemu iba tematicky približovať. Autorsky tvorené herecké výstupy o súčasných Slovákoch i Slovenkách naopak obsahovali rôznorodé odkazy na Jozefa Maka v posunutej podobe (v nákupných centrách, v preplnených dopravných prostriedkoch, v posilňovni či vlakovom kupé). Vytvárali priamu analógiu k situáciám, postavám, vzťahom z románovej predlohy. P. Kovalčíková sa v nich zamerala na niekoľko dominantných tematických okruhov: pozíciu človeka súčasnosti – jeho malosti, osobného vykorenenia, krehkej pozície národnej identity atď. Náročnou formou ich prepájala s literárnou predlohou. Príbeh zdanlivej obyčajnosti a až priveľkej bodrosti postavy Jozefa Maka, útrpne znášajúceho príkoria sveta, sa odrazu aktuálne prekryl so súčasnosťou. P. Kovalčíková sa okrem iného snažila o prienik stratenej citlivosti k akýmkoľvek prežívaným tradíciám či rôznym prejavom tzv. tradičnej kultúry v dnešnej ére globalizácie kultúry a jej zrejmým dosahom na súčasnosť.
Slúžila jej k tomu špeciálna ženská postava – prechádzajúca pomedzi jednotlivé výstupy ako postava Niekoho, sprítomňujúca kontinuitu tradícií, koreňov, národnej identity i rôznych formujúcich produktov všeobecného kolektívneho nevedomia v ľudskej kultúre ako takej. Niet preto divu, že sa vyskytovala v scénických výstupoch, tematizujúcich prevažne prechodové rituály. Mohli by sme povedať, že režisérka dospela k prepojeniu svojich autorských realizácií s románovou predlohou skrze sprítomňované motívy rituálnosti. Tie sa presvetľovali i do roviny šedivej rutiny súčasnej každodennosti, resp. sa ich stereotypnosť odrazu ozvláštnila v špeciálnej rituálnosti. Vypovedali o tom epizodické fragmenty zo života súčasných Slovákov a Sloveniek v scénach i dejstvách tejto autorskej inscenácie.
Hneď v introdukcii sa predstavila táto nositeľka tradícií, koreňov národnej mentality/identity civilným príhovorom: „Dobré ráno Slovensko! Aké si krásne… Tie hory, rieky,… a na východe nič…“[1] Vzápätí pripomenula všetkým, že nastáva čas tzv. Zimného slnovratu (Kračún). Tento magický dátum predstavoval určitý kulminujúci zlom. Stal sa momentom dôležitého prechodu, ktorým nastal postupný koniec nadvlády tmy nad denným svetlom. Práve toto introdukčné zasadenie inscenácie do zvláštneho času zimného slnovratu malo i svoje významové vysvetlenie. Rituálne sa ním niečo zároveň aj začínalo (niet divu, že v pohanskom, staroslovanskom ponímaní bol tento kulminujúci bod spätý najmä s kultom predkov i kontinuitou ľudského rodu, jeho zachovaním, ako aj magickým obrodením úrody, zdravia počas celého kalendárneho roka atď.).
Po tejto edukačnej/inštruktážnej introdukcii sa kontrastne vyhrnula na scénu skupina prechádzajúcich postáv ponáhľajúcich sa za prácou v rannej špičke. V tejto individualizovanej (anonymnej) mase sa zároveň odkrývali jednotlivé typy postáv – bizarné, všedné, jednoduché – roztrúsené doslova v realite každodennosti ako obyčajné guľôčky maku (prvá nápadná paralela s románom). Podivuhodné individuality, zobrazené na scéne, neboli nikým iným ako unikátnym príkladom: roztrúsenej všednej väčšiny. Rad za radom sa z nich vykľuli prototypy Jozefa Maka súčasnosti. Mužské i ženské postavy sa doslova krížom krážom presúvali poväčšine z jednej strany na druhú aj so svojimi novodobými atribútmi typovej zvláštnosti – s kufrom, batožinou, smartfónom alebo jednotlivými kostýmovými doplnkami: športovým úborom či inými znakmi zosúčasnenej uniformity a pod.
Z presúvajúcich sa indivíduí sa postupne dali dobre identifikovať nasledovné typové figúrky: revízorka, tréner z posilňovne, doktorand/mudrlant, zamilovaná žena, nákupná maniačka, dôchodca atď. Pomedzi dav vybiehajúcich postáv sa v sošnom aranžmáne zreteľne vyskytovala i spomínaná ženská postava Niekoho (nositeľka kultúrnych tradícií). Túto pozíciu zastávala tiež v ďalšom výstupe: natrieskanom trolejbuse plnom pasažierov v stiesnených podmienkach. V tomto epizódnom výstupe špeciálne do popredia vystúpil generačný problém medzi mladými pasažiermi a starším profesorom telesnej výchovy. Stupňujúce diametrálne odlišné názorové rozdiely pointovali vskutku vtipným spôsobom názvy konkrétnych zastávok trolejbusu zo zvukového záznamníka: Revolučná, Mierová, Slovenského národného povstania, ktoré zreteľne asociovali zjavný kontrast k názorovým výmenám. Karikovaný výstup razantnej revízorky ukončil túto kritickú medzigeneračnú sondu. Postava kontrolórky evidentne zapadla do galérie jednotlivých typov celej trolejbusovej posádky.
Rovnako scénický výstup dvoch nezadaných mladých žien s cynickými komentármi o živote, vzťahoch, sexe, hodnotách sa zase odohrával v obchodnom centre. Ako kontrapunkt k nemu nasledoval výstup dvoch mužov trénujúcich posilňovacie cviky ako jeden z ďalších obrazov hodnôt dneška. Koniec prvého dejstva tiež predstavoval kolektívny výstup postáv vo vlakovom kupé, ktorý tvorcovia tiež výstižne prepojili s románovou predlohou (prostredníctvom klebetenia, počúvania telefonických rozhovorov spolucestujúcich vo vlaku). Skupina prítomných z rôznych regiónov Slovenska – temperamentná Maďarka, hlučná východniarka, afektovaný Bratislavčan, štebotavá Stredoslovenka spoločne ohovárali neprítomného Jozefa Maka, ako to vyplynulo z rečí počas cesty. Mohli sme sa takto pomaličky dozvedieť o tom, ako Jožo bije svoju ženu – podobne, ako aj jeho brat a pod. Rozrečnená posádka cestujúcich v rôznych dialektoch Slovenska (stredoslovenskom, bratislavskom, východniarskom i slovensko-maďarskom) takto výstižne predznamenala nielen postavy zo spomínaného diela J. C. Hronského. P. Kovalčíková dokázala pomerne zdatne vystihnúť aktuálnu situáciu súčasných krutých medziľudských vzťahov medzi jednotlivými členmi rodín. Z vyslovene súčasnej pozície, časť po časti, vyjavovala predovšetkým psychologické i fyzické násilie.
Príbeh obyčajného Jozefa Maka, využívaného, manipulovaného bratom a jeho rodinou, sa v nasledujúcom dejstve preniesol i do aktuálnych reálií života súčasných párov, bývajúcich neraz v spoločných podnájmoch. Režisérka aj v tomto prípade zvolila kolektívnu autorskú tvorbu, aby prostredníctvom nej nechala vyznieť prirodzenejšie inšpiratívne podnety z románovej predlohy. Autorské kolektívne výstupy hercov a herečiek v tomto momente presne vychádzali z Hronského románu. Nasvedčovali tomu zrejmé mená konkrétnych románových hrdinov (Jano, Jozef, Jula, Maruša, Maľoš) s nápadne podobnými príbehmi. Dalo by sa povedať, že sa k predlohe prepracovali až postupne cez sériu spoločných výstupov, reflektujúcich hlavne aktuálne vnímané a konfrontované hodnoty.
Z hereckého kolektívu zaujal hlavne Andrej Polakovič ako Jozef Mak. Dokázal celkom prirodzene balansovať medzi rôznymi polohami herectva – civilne scudzujúcim až po psychologické portrétovanie zložitejšej povahy trpiaceho Jozefa Maka. Výraznejšie sa prejavil v protestnom monologickom prejave, ktorý zarezonoval ako razantný protest využívania Slovákov ako lacnej pracovnej sily vo svete. V týchto kontrastných kombináciách sa nielenže nestratil, ale dokázal zakaždým zaujať rozhodnou výrazovosťou. Filip Sirotiar sa viac vynímal v štylizovaných pasážach – väčšinou scénických výstupoch pripomínajúcich módnu prehliadku s plejádou efektných, striedajúcich sa póz. Prezentoval pritom komicky prekvapivého vyšportovaného svalovca. Andrea Juhásová sa vynímala v štylizovanej polohe hereckého vyjadrenia s evidentným odstupom i nadhľadom temer civilného pozorovateľa či letmej komentátorky celkového diania. Adriana Gandžalová si lepšie poradila v psychologickom vykreslení Jule vo vzťahu k Jozefovi Makovi. Rovnako i Pavol Olešťan sa ideálnejšie cítil v realistických polohách výrazovosti ako Meľoš v druhom dejstve. Evidentnú dávku zmyslu pre komickosť či pohybovú i hereckú štylizáciu preukázali najmä Katarína Gurová, Eva Javorská i Katarína Baranyai, ktoré veľmi zarezonovali v precízne zvládnutých typových kreáciách zväčša pozoruhodných epizódnych zjavoch.
Sekundárnym záujmom kolektívu divadelných tvorcov sa stali prejavy rituálnosti v scénickom umení. Objavovali sa v rôznych útržkoch, resp. motívoch svadobných, pohrebných rituálov v rámci kolobehu ľudského veku, či prechodových rituálov v kontexte kolobehu prírody atď. Režisérka tomu prispôsobila charakter, ako aj štruktúru svojej inscenácie. Vehementne sa pokúšala dosahovať rituálnu účinnosť diela jednotlivými komponovanými obrazmi. Hľadala preto intenzívnym spôsobom rôznorodé prvky rituálnosti. Obzvlášť výrazne sa prejavili v záverečnom dejstve, ktorý doslova nadobudol charakter performancie.
Režisérka sa pritom nezbavila odkazov na prejavy tzv. tradičnej kultúry. Jej prvky sa objavovali postupne najmä v kostýmovej zložke (fragmenty mužských či ženských dedinských krojov), alebo napríklad v efektnej elektronickej hudbe (This is Kevin), najčastejšie s modifikovanými úpravami slovenských ľudových piesní, alebo aj autentickou vokálnou interpretáciou piesní hercami. Jednoduchú konštrukciu scénografie zase výstižne predstavovali náznaky slovenského štátneho symbolu v podobe symbolického trojvršia s vystupujúcim mólom do popredia.
Summa summarum – pre mladých Banskobystričanov sa mottom ich autorskej kolektívnej činnosti stalo hľadanie prevažne stratenej národnej identity. Ich predstavená kolektívna tvorba (spomínanou metódou devised theatre) väčšmi smerovala ku kritickému prehodnoteniu vlastných koreňov a tradícií v paradoxe s v dnešnej epoche tzv. digitálnou kultúrou. Autorská inscenácia jasne poukazovala na to, že aj v rámci nej, kdesi v hĺbke, driemu korene národného kultúrneho uvedomenia.

---

[1] KOVALČÍKOVÁ, Petra. Ani Mak. Scenár k inscenácii. Banská Bystrica : FDU AÚ, 2019, s. 1. Nepublikované.