Ani slnko, ani dážď. Polooblačno

Réžia: Juraj Nvota
Hudba: Juraj Haško
Scéna a kostýmy: Mona Hafsahl
Choreografia: Eva Burdová
Asistent réžie: Vladimír Svítek
Produkcia: Ladislav Hubáček
Hrajú: Richard Felix/Martin Škoda, Vladimír Svítek, Stanislav Štepka, Jozef Adamčík, Maruška Nedomová, Svätopluk Malachovský/Mojmír Caban, Soňa Norisová/Katarína Ivanková, Simona Martausová, Michal Kubovčík/Ondrej Hraška, Andrea Marek Martvoňová/Michaela Szöcsová, Milan Šago
Premiéra 30. novembra a 1. decembra 2012 v RND
Jubilejná sezóna je vždy príležitosťou, aby dané divadlo ponúklo vo svojom dramaturgickom pláne inscenácie, ktoré rôznym spôsobom odkazujú aj na históriu (súboru, jednotlivých tvorcov, mesta, v ktorom sídlia a pod.). V prípade Radošinského naivného divadla ide konkrétne o dve inscenácie, ktoré na seba voľne nadväzujú. Tou prvou je Polooblačno s podtitulom Prvá správa o mojom dvadsiatom storočí (1900 – 1950), ktorá bola v dvoch premiérach uvedená na konci roka 2012. Voľné pokračovanie s názvom Sčista-jasna – Druhá správa o mojom dvadsiatom storočí (1950 – 2000) bude uvedená v druhej polovici tejto sezóny.
Základnú príbehovú líniu naznačuje už jej podtitul. V prvom pláne sa jedná o príbeh Radošiny, resp. jej obyvateľov počas prvej polovice minulého storočia. Začiatok storočia symbolizuje príchod prvého vlaku do tejto obce, spojený s veľkou oslavou, ktorá sa však končí podráždenou reakciou a odchodom Pána a Panej do Nitry. Dôvodom je slovenská verzia názvu obce na železničnej stanici. Následne do životov ľudí tvrdo zasahuje prvá svetová vojna, ktorej súčasťou je aj útok maďarských komunistických jednotiek na civilné obyvateľstvo Radošiny, ktorý ukončil až príchod vojakov Československej armády. Medzivojnové obdobie charakterizuje najmä súkromný život obyvateľov, do ktorého vstupujú (v porovnaní s hrôzami vojny) bezvýznamné roztržky, napr. okolo zavádzania technických noviniek (telefón, založenie prvého futbalového klubu v Radošine ŠK Radošina). Nasleduje však prehlbovanie národnostného problému medzi Čechmi a Slovákmi, problematika prepojenia kléru s totalitným režimom a téma SNP, či strach civilného obyvateľstva z postupujúcej Červenej armády. Po skončení vojny a Februári 1948 násilná kolektivizácia, odstránenie opozície a príchod „Nového človeka“ a „novej doby“. V Radošine je zavedený už nielen obecný rozhlas, ale podstatná časť obyvateľstva vlastní už aj rádioprijímač. Už z tohto stručného opisu možno vyčítať, že príbeh okrem iného načrtáva tému (ne)prepojenia veľkých a malých dejín. Obyčajného slovenského človeka veľké historické udalosti príliš nezaujímajú. Správy o nových vynálezoch, pohybe frontu či atentátoch zväčša odbije jednou vetou, prípadne im neprikladá väčší význam. Ibaže s o to väčšou krutosťou ho nakoniec zasiahnu.
Podtitul hry však obsahuje aj prívlastok „mojom“, a ten je dôležitejší, než sa na prvý pohľad zdá. Iste, vzhľadom na úlohu, ktorú zohrala Radošina v živote S. Štepku, by sa mohlo zdať, že už samotné nazeranie na dvadsiate storočie cez osud jeho rodnej obce je prístup dostatočne osobný. Ibaže pri hlbšom pohľade sa odkrýva ten fakt, že Polooblačno je do veľkej miery aj príbehom Štepkových predkov. Matka Stanislava Štepku slúžila ako inšpirácia pre postavu Anny. Michal Štepka (otec autora dramatického textu) zas v skutočnosti patril medzi skupinu mladých mužov, ktorí do Radošiny priniesli informácie o tom, čo to je vlastne futbal.
Polooblačno nie je striktne dokumentárny text, ktorý sa verne pridŕža reality. Viaceré reálne postavy spája do jednej dramatickej osoby. Preto nemožno použiť „prísnu“ logiku, na základe ktorej by bolo možné tvrdiť, že ak je napr. Anna inšpirovaná Štepkovou matkou, automaticky to znamená, že jej rodičia – Poštár Ján Horváth a Tereza – predstavujú starých rodičov S. Štepku. Na druhej strane nemožno vnímať tento text ako dôsledne oddelený od súkromného života jeho autora. Najvýstižnejšie by bolo teda pomenovanie estetizovaná biografia rodu, obce, dvadsiateho storočia.
Téma reflexie uplynulého storočia nie je v princípe ničím výnimočná. To nie je výčitka, len konštatovanie. Základná ambícia priniesť svedectvo o dvadsiatom storočí cez osudy obyvateľov jednej obce môže byť naopak zaujímavým východiskom pre silný dramatický text/inscenáciu, ktorý bude pútať autenticitou a zároveň emočnou silou výpovede. To sa však Štepkovmu textu príliš nedarí hneď z viacerých dôvodov. V prvom rade sa vynára otázka hlavného hrdinu, respektíve hlavných hrdinov, ktorí budú pútať čitateľovu/divákovu pozornosť, vďaka ktorým sa s príbehom stotožní. Do úvahy v tomto prípade prichádzajú tri možnosti. Prvou je čítať príbeh cez postavu Kočinanta. Jeho život rámcuje celý príbeh. Jeho narodenie symbolizuje začiatok dvadsiateho storočia. Pravidelne navštevuje Radošinu, ako aj iné obce a nosí informácie zo sveta i okolitých obcí. Plní úlohu rozprávača, zároveň je aj symbolom doby. S jeho smrťou totiž prichádza aj koniec „starej doby“ a nástup najbrutálnejšieho obdobia komunistickej diktatúry na našom území. V podstate je jedinou postavou, ktorá sa vinie celým príbehom, avšak divák/čitateľ ho nemôže vnímať ako postavu, cez ktorú sa k príbehu pripúta. Dôvodom je práve jeho úloha rozprávača. V konečnom dôsledku má divák totiž ku Kočinantovi rovnaký vzťah, ako ostatné dramatické osoby/javiskové postavy. Obyvatelia Radošiny k nemu majú pozitívny vzťah. Vnímajú ho ako úprimného, hoci trošku zvláštneho jedinca, ktorého osud im nie je ľahostajný, no stále bude pre nich „iba“ tulákom. Rovnako pre diváka/čitateľa bude symbolom, ktorého osud rámcuje príbeh. Ich vzťah k nemu nie je ľahostajný, no vždy zostane len rozprávačom. Osobou, ktorá stojí nad dejom, hoci ho často ovplyvní.
Ďalšou možnosťou je postava Richtára. Podobne ako Kočinant, aj on sa objavuje priebežne počas celého príbehu. Jeho motív je však na hlavnú postavu málo rozvitý a opäť je skôr symbolom, než hrdinom, ktorý prežíva hlboký príbeh.
Cez koho teda Polooblačno vnímať? Poslednou alternatívou je jedna z partnerských dvojíc. Avšak žiadny z milostných motívov nie je rozvinutý do takej miery, aby sa dal označiť za ťažiskový. Týmto sa dostávame k najväčšej slabine Štepkovho textu. Polooblačno má totiž ambíciu byť príbehom Radošiny, zároveň svedectvom o dvadsiatom storočí, takisto chce rozvíjať ľúbostný príbeh/ľúbostné príbehy. Avšak absentuje tu rozdelenie na hlavný motív a vedľajšie. Všetky tieto línie sú rovnoprávne, žiadna však nie je skutočne hlboko rozvitá. V kontexte s pripravovanou inscenáciou Sčista-jasna samozrejme možno dedukovať, že Polooblačno je v podstate len expozíciou deja. Hlavná zápletka tak nastane až v Sčista-jasna. Avšak obe inscenácie sa budú uvádzať samostatne, preto toto vysvetlenie nemožno vo vzťahu k inscenácii prijať.
Tento fakt sa navyše prejavuje aj vo výstavbe jednotlivých obrazov. Viacero príbehových línií vzťahujúcich sa na pomerne dlhý časový úsek, bez selekcie na ťažiskové a vedľajšie príbehové motívy totiž v konečnom dôsledku spôsobuje formálnu rozbitosť celého príbehu. Postavy o udalostiach viac rozprávajú a menej konajú. Divák sa tak až príliš veľa dozvie sprostredkovane od postáv, čo narušuje vnútornú výstavbu obrazov. Zo širšieho hľadiska zas obrazy pôsobia separátne a chýba spojivo, ktoré by z nich vytváralo kompaktný celok.
Samotná textová predloha tak nepredstavuje práve ideálny základ pre finálny javiskový tvar. K spomínanej roztrieštenosti treba totiž ešte pripočítať pomerne časté využívanie klišé. Či už pri dialógoch (rozoberať ich do detailu v tomto kontexte nemá význam), alebo v obsahovej rovine príbehu. Na ilustráciu dobre poslúžia nasledovné príklady: na jednej strane sú príliš všeobecné výstupy so sovietskym vojakom, ktorý je síce osloboditeľom, no oslobodené obyvateľstvo má z neho strach; návrat vojakov z prvej svetovej vojny, či neskôr z koncentračných táborov. V princípe ide o motívy, ktoré boli už tisíckrát použité a pokiaľ ich autor neuchopí špecifickým štýlom (čo sa S. Štepkovi nepodarilo), čitateľa/diváka nemôžu zaujať. Na druhej strane sú tu však svetlé momenty, ktoré môžu byť príkladom toho, kadiaľ vedie cesta. Jedným z najsvetlejších momentov (nielen textu, ale aj inscenácie) je obraz, v ktorom mladí Radošinci zakladajú futbalový klub. A tento motív funguje práve preto, že prináša niečo, čo je skutočne jedinečné. Rovnako jeden z úvodných obrazov, v ktorom obyvatelia Radošiny vítajú prvý vlak v ich obci. A tieto motívy fungujú práve preto, že sú spojené s Radošinou a neutápajú sa vo všeobecnosti.
Nie práve ideálny text neposunula o úroveň vyššie ani réžia Juraja Nvotu. Zhruba deväťdesiat percent textu totiž tvoria v podstate len príchody a odchody postáv (že často ani nie je príliš čo hrať, je teraz druhoradé), pri piesňach samozrejme doplnené jednoduchou choreografiou. Výnimku tvoria prakticky len dva momenty: prvým je výstup, keď mladí Radošinci s nadšením opisujú, že videli futbalový zápas a musia aj vo svojej obci založiť futbalový klub. Druhým je útek dvoch mladých partizánov z koncentračného tábora, keď sa na zadnej stene javiska objaví oplotenie a do inscenácie sa zrazu dostáva snaha o realistické zobrazenie úteku z nemeckého zajatia.
Celkovo je však pre réžiu charakteristická jej roztrieštenosť. Podobne ako v texte, aj tu má divák pocit, že výstupy sú akoby samostatný tvar. Inscenácia preto nefunguje ako kompaktný celok, ale naopak, pripomína montáž viac, ale najmä menej vydarených atrakcií. Ťažko totiž hodnotiť réžiu, ktorej ambíciou je v podstate len ilustrovať text. Rozhodne nechcem v recenzii režírovať, ale prirodzene sa natíska otázka: ak už sa Juraj Nvota rozhodol inscenovať Polooblačno tak, že je prakticky len o odchodoch a príchodoch hercov na scénu, prečo tento systém nepriznať? Načo sa ho snaží zamaskovať snahou o estetizovaný realizmus so síce miernou, ale predsa len s istou psychologizáciou?
Pri takejto koncepcii je ťažké hodnotiť aj herecké výkony. Iste, hercom nemožno vyčítať, že by mali problém pri práci s emóciou, či s hereckou disciplínou. Ak však réžia neustále podľa potreby lavíruje medzi kabaretom, muzikálom a činoherným divadlom vychádzajúcim z drámy, nie je príliš možné definovať systém, na ktorom je postavená. A tým ani kritériá, na základe ktorých by sa dali herci hodnotiť. Ak v jednom výstupe herec musí realisticky stvárniť, že ho práve zastrelili a on zomiera, pričom mu však zvyšok režijnej koncepcie ani textová predloha neponúkajú žiadnu možnosť na prácu s charakterom, len ťažko mu možno vyčítať, že pôsobí komicky, a jeho smrť odchádza dostratena. Nemožno si samozrejme nevšimnúť, že napr. postava homosexuálneho kaderníka Laurinca, ktorý z Radošiny odišiel do USA, svojím charakterom i karikovanou polohou omnoho viac vyhovuje Svätoplukovi Malachovskému než jeho alternantovi Mojmírovi Cabanovi. Avšak na základe podobných útržkov nemožno analyticky hodnotiť herecké výkony. Iný príklad zas poskytujú predstaviteľky Terezy, Soňa Norisová a Katarína Ivanková. Spomínať to, že sa herečky dokážu postaviť na scénu, zrozumiteľne interpretovať text, resp. pieseň, je snáď pri hodnotení profesionálneho divadla zbytočné.
Pozitívne však prekvapil autor hudby Juraj Haško, ktorý využíva najmä ľudové motívy, respektíve citáciu charlestonu. Hudba síce nie je ničím objavná, no aspoň neprechádza do (nechceného) gýča, aranžmány spĺňajú elementárne nároky profesionálnosti a hudbe neškodia.
Celkovo tak možno konštatovať, že Polooblačno dopláca najmä na svoju nejednoznačnosť či nerozhodnosť tvorcov. Text ponúka niekoľko rovnocenných línií, avšak ani jedna nie je dostatočne silná na to, aby upútala divákovu pozornosť po celý čas. Nemá totiž na to dostatočný priestor. Rovnako režijná koncepcia je skôr skladačkou než kompaktným celkom. Inými slovami, ani slnečno, ani dážď, iba polooblačno.
Miro Zwiefelhofer

Miroslav Zwiefelhofer

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.