Ako si správne nenápadne hovieť a nezblázniť sa

Stanislav Bilý: Bludy. Tragikomická protéza na vyhorenú dušu
Réžia: Stanislav Bilý a kol.
Dramaturgia: Peter Medviď
Účinkujú:
Sabína: Lucia Hrašková
Florián: Peter Medviď
Rolo: Stanislav Bilý
Blažej: Libor Pacek
Neprítomná: Zuzana Gibarti Dancáková
Divadelný kabinet východňara je zoskupenie východoslovenských hercov a herečiek, ako aj ďalších nadšených divadelných tvorcov okolo osoby autora a režiséra Stanislava Bilého. Vo svojich projektoch (Byt číslo 8/9; Lokalmatriots, (Kon)spiritual, ale aj Bludy) sa podľa Stanislava Bílého usilujú ponúkať reflexiu súčasných problémov a tém, ktoré dnešného človeka ovplyvňujú, a zároveň mu kladú otázky. Divadelný priestor tohto divadelného zoskupenia je v podkroví nedávno zrekonštruovaného klubu Wave-centra nezávislej kultúry na Hlavnej ulici v Prešove. Tento priestor je limitovaný veľkosťou, svetlosťou i objemom vzduchu, čo všetko predurčuje kapacitu hľadiska a dáva možnosť pripravovať a odohrať len komorné inscenácie s nenáročnou výpravou.
A práve takáto je i hra Bludy, ktorá sa odohráva v dvoch častiach tohto nedivadelného divadelného priestoru. Prvým je akýsi štvorec pripomínajúci šachovnicu, na ktorom sa počas celej inscenácie zdržiavajú tri postavy hry práve tak, ako šachové figúrky dovtedy, kým nimi niekto zvonku hrá svoju hru. V tomto mikrosvete prežívajú svoje bytie, hľadajú vlastný životný priestor cez prácu-tvorbu budúcej inscenácie, snažia sa nájsť podstatu a zmysel života. V tomto prvom pláne sa nachádzajú tri postavy: prvou je autor, režisér a zároveň jeden z hercov hry, druhou herečka a treťou herec a dramaturg. Ďalšou postavou je autorka tejto hry o hre, ktorá nevstupuje do štvorca, ale obchádza ho, prípadne sa usádza v jeho troch rohoch, aby mohla dianie v hracom priestore pozorovať a ovplyvňovať. Posledným (ne)hercom je postava zvukára, ktorý zasahuje do samotnej hry len sporadicky, ale vytvára zvukovú grafiku hry z bočnej strany scény, oddelený od scény. Ak už je reč o scéne, tá je výrazne minimalistická v duchu „ikeáckych“ jednoduchých tvarov, pravých uhlov a farieb. Pozostáva z už spomenutej šachovnicovej podlahy, jednoduchého stola s troma skladacími stoličkami (pre každú z postáv jedna). Z vonkajšej strany šachovnice sú v rohoch malé stolčeky pre Neprítomnú a pred stolom zas skladacie farebné boxy s rekvizitami. Prázdny priestor v prednej časti javiska po čase vyplní tzv. oddychová zóna, čiže dva matrace. Vizuál inscenácie dopĺňa farebná škála, ktorá je ladená v základnej čiernej s červenou, žltou, zelenou a bielou, v rovnakom farebnom móde sú nastylované aj postavy v dobových, rozumej univerzálnych moderných kostýmoch. Zatiaľ čo režisér Roland má na sebe extravagantné červené nohavice a čiernu koženú bundu svetáka, Florián je vo voľnomyšlienkarskej bledej kvetovanej košeli a tmavých nohaviciach, Sabíninu emocionalitu podtrhuje dominantná žltá tunika a čierna minisukňa s topánkami na vysokom podpätku. Neprítomná je oblečená celá v čiernom.
Predstavenie Bludy sa začína v tme prehovorom Neprítomnej: „Človek vymyslel koleso, aby si uľahčil život. A teraz? Človek sa mučí, aby vyrábal kolesá. Neskutočné množstvo kolies, kruhov, kružníc lietajúcich nad nami. Človek berie kolesá, aby mohol vyrábať kolesá. Tie kolesá pohýnajú ďalšie sféry, ktoré vytvárajú dopyt po ďalších kolesách. Vznikajú bludné prieniky množín, v ktorých ostávame zakliesnení. Existuje cesta von? Rozhodneme sa pre niečo?“ Práve toto točenie sa a krútenie v pomyslenom kruhu, ako aj sila rozhodovania (sa) o niečom je i nosnou témou hry. Jej dej sa začína ako obyčajná skúška amatérskeho divadelného súboru, na ktorom má režisér predstaviť nový titul na naštudovanie. Namiesto scenára však herci dostávajú prázdne strany a zisťujú, že ich ďalšie niekoľko týždňové skúšobné obdobie bude len naoko, a teda podvod na majiteľa budovy divadla, ktorý očakáva premiéru a tržby. Podvod to ale nie je len vonkajškový, ale aj vnútorný. Čas plynie a diváci sledujú napätie vo vnútri súboru, ale i túžbu bojovať, hovenie si či čakanie na (ne)prichádzajúce osvietenie. Režisér a autor hry zároveň je totiž vyhorený. Herci sú unavení, znechutení, ponúkajúci už len rutinné nápady a tzv. herecké šuplíky, aj keď navonok nosia poctivo svoju masku dokonalosti. Celé skúškové obdobie je akousi absurdnou zmesou rutiny, občasných výbuchov viac či menej zaujímavých, vtipných, či invenčných nápadov na hru, až do momentu, keď postavy bizarne zomierajú a znova ožívajú, objavujú svojho diváka a uvedomujú si absurdnosť vlastnej nemohúcnosti zmeniť svoj osud „postavy hry“. Proti zásahom, sprvu sporadickým autorským poznámkam, neskôr nástojčivými príkazom Neprítomnej, postavy začínajú rebelovať. Ak však dostanú priestor na vlastný názor a možnosť rozhodnúť sa, zlyhávajú.
Divadelný kabinet východňara je založený na autorskom koncepte Stanislava Bilého. Ten vo svojich textoch hľadá kľúč k otázkam, ktoré trápia nielen jeho, ale i jeho spolutvorcov. Píše takmer generačný názor na umenie, divadlo, pretvárku spoločnosti, pocit vyhorenia… Táto takmer sebakritická a sebaironická hra o súčasnom divadle je ďalšou zo série Bilého textov mapujúcich komunitu mladých ľudí. V Bludoch sa cyklicky opakujú jednotlivé textové motívy, znova je tu prítomný návrat k témam nezmyselnosti, bezcieľnosti, absurdnosti života, životného, spoločenského, profesijného zlyhania či krachu, ale aj medziľudských vzťahov. Tieto nadčasové a univerzálne témy vypovedané zdanlivo jednoducho v skratke, náznakoch, tzv. nadčasových pravdách i klišé výrokoch, avšak zároveň v nezmyselných až bizarných situáciách pôsobia v inscenácii komicky i mrazivo zároveň. Časté dopovedania pointy, opakovanie vtipov, naliehanie v zmysle dôsledného dodržiavania triády pri replikách postáv už ale pôsobia miestami amatérsky, čo však, paradoxne, pridáva na humornom vyznení celého textu. Možno práve pri práci s ním by sa žiadala dôslednejšia dramaturgická úprava scenára. Toho pôvodného, nie toho na scéne.
Z relatívne širokej škály hereckých výrazových prostriedkov treba vyzdvihnúť Luciu Hraškovú v postave Sabíny, ktorá aj v ostrých strihoch, aj vo vytváraní komických mizanscén docielila plastickosť svojej postavy. Jemná štylizácia smerom k nadsázke je u nej prínosom. Stanislav Bilý v takmer „autobiografickej“ postave Rolanda (trojjediného autora, režiséra a herca) zotrváva v prvej časti hry prakticky neustále v polohe uvraveného až naspídovaného frustrovaného muža. Práve preto pôsobí jeho autentickosť komicky. Ďalší rozmer jeho postavy prichádza pri nevyhnutných nezmyselnostiach mizanscén (ako napr. pri absurdnej smrti Sabíny a následne likvidácii jej tela a pod.), ale najmä v letargickej fáze hry pri (samo)deštrukcii postáv. Peter Medviď ako Florián pôsobí veľmi uveriteľne najmä v úvodnej pasáži hry, keď prakticky netextuje, ale vyjadruje sa len v pazvukoch, resp. veľmi úsečne a hrá minimalisticky, takmer len svojou prítomnosťou a v minimálnych gestách. Oproti ostatným interpretom má značné nedostatky v javiskovej reči, čím dochádza ku komplikáciám pri zrozumiteľnosti prehovorov a ľahkosť postavy sa stráca v hľadaní obsahu vypovedaného. V partii hercov ostáva ešte Blažej, ktorého hrá Libor Pacek. Jeho úlohou je vytvárať živé zvuky „do hry“ pomocou napr. fliaš, či sklenených pohárov s vodou, resp. priamym vytváraním zvukov do mikrofónu. Pacek len minimálne zasahuje do samotného deja hry (má len niekoľko replík), je len akýmsi prepojovačom medzi hereckou a zvukovou rovinou aj tým, ako už bolo spomenuté vyššie, že je aj fyzicky vyčlenený z centra diania na okraj scény. Tu by možno bolo dobré podotknúť, že je na škodu, že sa do inscenácie nedostalo zvukov viac a častejšie. Poslednou postavou inscenácie Bludy je Neprítomná, hrá ju Zuzana Gibarti Dancáková, ktorá je neprítomnou v zmysle hry na hru, pričom však jej fyzická prítomnosť na scéne sa divákom zdôrazňuje a pravidelne pripomína, keďže po celý čas sedí v rohoch vytýčenej scény, resp. kráča po jej obvode a listuje v scenári. Zo začiatku komentuje dianie na scéne, situácie, pocity postáv a ich správanie, neskôr posúva dianie hry a napokon manipulatívne zasahuje do diania aj slovným atakovaním ostatných postáv. Neprítomná je odcudzovacím prvkom predstavenia (hoci v závere sa zamotá do konfliktu s postavami, keď odmietnu slepo počúvať jej autorské poznámky) a textovým rámcovaním hry – na úvod zavedie diváka do problému, na záver mu zasa vysvetlí, že postavy nie sú schopné prijať za seba zodpovednosť a rozhodovať sa samé.
V inscenácii Bludy často zaznievajú veľké slová a frázy pri stole, v posteli, či pri poháriku. Podané sú však nenásilne a s nadhľadom, ako napr. musíme tvoriť, odpočívať, byť šťastní… Striedajú sa veľké emócie, výbuchy smiechu s chvíľami komického ticha. Napríklad v scéne, keď Sabína po citovom pohnutí umiera (herečka, ktorá nemá „čo hrať“, nemá svoju postavu), si Florián nalieva čaj. Po chvíli sa pokojne pýta Rolanda, prečo ju zabil, hoci to neurobil. Skutočne komicky však pôsobí následná scéna, v ktorej Florián, mimochodom, „pripravený“ na Sabíninu smrť (úplne prirodzene ju očakával), s Rolandom odpratávajú Sabínu ako odpad do vreca. Nezmyselnosti sa kopia. Rovnako sa kopia i absurdné dialógy, ktoré dopĺňa nečakané zmŕtvychvstanie Sabíny, ktorá akoby nič pokračuje vo svoje role. Čo sa stane, ak postavy hry zistia, že ich niekto pozoruje? Čo ak sú to samotní diváci? Koľko mŕtvol môže byť na scéne? Pokojne môže zomrieť každý, záleží na autorovi, rovnako každý môže znova žiť. Avšak postavy sa v tomto momente hry začínajú búriť voči svojmu autorovi, resp. Neprítomnej a prestávajú bezmyšlienkovito počúvať jej príkazy. Skúšajú vymyslieť hru, ktorú by mohli odpremiérovať. Skúšajú jej rôzne formy (vymieňajú sa postavy, skúšajú rôzne situácie) s úplne banálnym textom. V závere predstavenia položia najdôležitejšiu otázku hry, ktorej predchádza už spomenutý nácvik textu z novej hry, v ktorej sa rozvíja, s nadsadením, dialóg o počte vypitých pohárikov partnera, ich zatĺkaniu, následne priznaniu a pochopeniu pravdy života: koľko musí človek vypiť, aby sa nebál svojich rozhodnutí?
Ukončime toto zdanlivo pračudesné rozprávanie o Bludoch Divadelného kabinetu východňara konštatovaním, že táto inscenácia kráča po medzi profesionálneho a amatérskeho divadla v zmysle snahy o uchopenie divadelného tvaru, v ktorej je prítomné väčšie nadšenie z tvorby, ako sme často svedkami u „sterilného“ profesionálneho divadla. Nastoľuje mnohé zásadné otázky, ktoré ironizuje i banalizuje a svojim, žiaľ nemnohým, divákom dáva priestor na divadelnú alternatívu voči prešovskému profesionálnemu činohernému divadlu.

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.