Ako inak spoznať svoje mesto

Matthias Lilienthal: X Apartments Košice: predstavenia v súkromných bytoch
Kurátorky: Katrin Moll, Johanna Höhmann
29. 9. 2013 Trasa A: Staré mesto – Vrstvy jedného mesta
Pôvodný divadelný formát X Apartments nemeckého divadelného režiséra M. Lilienthala (1959) vznikol v roku 2002 v rámci festivalu Theater der Welt. Ponúkol predstavenia priamo v súkromných bytoch a jeho zámerom bolo odkryť a sprístupniť rôzne životné priestory, ktoré sú pre obyvateľov daného miesta známe, a zároveň cudzie. Prvá produkcia X Apartments bola zameraná na dejiny a komunity niekoľkých štvrtí v oblasti Porúria. Počas viac ako desaťročie existencie formátu sa X Apartments prirodzene vyvíjal a predstavil sa v rôznych mestách nielen v Nemecku. V rámci projektu Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013 tento netradičný model vnímania divadelného umenia priniesli do metropoly východného Slovenska Goetheho inštitút a kurátorky Katrin Moll, Johanna Höhmann. A tak počas troch košických dní mohli diváci prejsť dve trasy: Staré mesto s podtitulom Vrstvy jedného mesta a Šaca s podtitulom V tieni VSŽ.
Špecifikom košickej verzie X Apartments bolo, že predstavenia sa odohrávali nielen v súkromných bytoch, ale aj v bežne nedostupných priestoroch mesta. Dve trasy ponúkli dovedna 14 predstavení a v rámci nich žánrovo pestré spektrum: divadlo, hudbu, vizuálne umenie, ale najmä zážitkovosť happeningu, performance, konceptu a podobne. Takmer trojhodinový maratón predstavení sa začal po obdržaní mapky s popisom trasy, na ktorú sa dvojice divákov vyberali v desaťminútových intervaloch. Preto pri jednotlivých zastávkach bolo nutné dodržiavať časový rozvrh.
Priblížme si jednu časť tohto netradičného formátu, trasu Starého mesta. Z východiskového bodu v kine Úsmev sa cez novozrekonštruovanú Uličku remesiel prišlo k prvej zastávke na Hrnčiarskej 5 s bezkontaktným zvončekom „X apartments“. Po otvorení asistentka konceptu slovenskej výtvarníčky Ilony Németh, Štefánia Ďuricová previedla divákov cez nádvorie domu a ponúkla kultivovaný výklad o architektúre miesta. V byte predstavila I. Németh svoj koncept prelínania sa hraníc v rodinnej histórii majiteľa bytu Karola Tótha pod názvom Vítame vás na hranici! Koncept pozostával z prezentácie torza dokumentu Hranica o nezmyselnom rozdelení obce Slamence v roku 1946 medzi dva štáty, Ukrajinu a vtedajšie Československo, z komentovania dobových, rodinných i aktuálnych fotografií obce Slamence a jej obyvateľov a krátkej prednášky na túto tému. Druhou zastávkou bol novozrekonštruovaný byt rabína vedľa starej košickej synagógy na Puškinovej ulici. Autorka konceptu Anja Solomonowitz z Rakúska sa v strohom, čistom dokumentárnom štýle pokúsila cez sprievodcu Lirona Yosefa pomenovať históriu židovskej komunity v Košiciach, ako aj spôsob bežného života rabína a jeho veriacich. Prechádzka po týchto priestoroch so symbolicky zapálenou sviečkou bola tak trochu aj pietnou spomienkou na obete druhej svetovej vojny z miestnej komunity židovskej náboženskej obce. Tretia zastávka bola akousi odbočkou z historického centra mesta do reality panelákov širšieho centra. Po zazvonení na bezmenný zvonček „X apartments“ sa vyšlo na piate poschodie paneláka, kde asistentka Viera Dandárová bez slov, len na základe posunkov a gest, inštruovala divákov. Autorkou tohto predstavenia bola Nemka Sibylle Polster, operná režisérka, a tak bolo prirodzené, že tento happening sa odohrával v hudobnom duchu. V obývačke sa naprázdno krútil gramofón, z kúpeľne bolo počuť rytmické kvapkanie vody, čo dodávalo zatemnenému bytu atmosféru tajomna. Na stole ležala kniha s pokynmi a mobilný telefón. Diváci si tak mali z vizuálne nevšedne spracovanej knihy notových záznamov (karikatúry, zrkadlo, lepené koláže…) vybrať jednu skladbu, zatelefonovať na dané telefónne číslo a pri prechádzke bytom vychutnávať naživo interpretovanú vybranú áriu. Nasledoval návrat do centra mesta a štvrtá zastávka, opäť z dielne germánskej produkcie. Na verejnom priestranstve, pred Morovým stĺpom, bol postavený improvizovaný byt z prefabrikátov. Jeho autormi boli architekti zo štutgartského štúdia umschichten Alper Kazokoglu a Mateusz Lendzinski, ktorí ponúkli peep show, ktorá nazerala do sveta Košičanov. Vo výseku sa dalo vidieť darované predmety (Biblia, obraz, koberec, stolička, dečka, črepiny zrkadla…) a v nekonečnej slučke bol zas počuť zostrih z nahrávok z rozhovorov s ľuďmi, ktorí sa na ich výskume života obyvateľov mesta zúčastnili: umelci, Rómovia, intelektuáli, ale aj „obyčajní“ obyvatelia košických panelákov. Piatym zastavením bol súkromný byt v starom dome na Mäsiarskej ulici. Nemecko-austrálsky autor interaktívneho divadelného predstavenia/performance Damian Rebgetz privítal divákov v predsieni viacpodlažného bytu. S ďalšími účinkujúcimi – Zoltánom Balassom, Istvánom Oszom a ich hosťami – vytvárajú ilúziu poobedňajšieho stretnutia maďarských mešťanov pri dobrom jedle, tokajskom víne a, samozrejme, hudbe. A tak po chvíľke nenútenej konverzácie v maďarskom jazyku, piesni sprevádzanej klavírom a prípitku tokajským vínom sa diváci dostali na terasu, kde zazneli emotívne verše Sándora Máraia venované mestu. Divadlo sa končí teatrálnym prípitkom so šampanským a sledovaním horizontu striech. Predposlednou zastávkou bol areál na Bačíkovej ulici. Autorka projektu, Američanka Marwa Arsanois pripravila pre divákov svojský happening. Tí sa po obdržaní bateriek mohli voľne pohybovať po opustenej budove vojenských kasární, kde na nich čakali výtvarné i zvukové inštalácie s motívmi socialistickej vojenskej reality (pokyny na vyfasovanie materiálu a pod.), prázdne priestory evokujúce opustenosť a chátranie, ale aj scénka Tomáša Kmeťa a Adama Hrušovského v duchu Hlavy XXII. Uzatvorenie trasy po Starom meste bolo symbolicky na mieste jej začiatku, v kine Úsmev, poslednom „kamennom“ (klasickom jednosálovom) kine v Košiciach. V jeho priestoroch ponúka svoj pohľad na nedávne prenasledovanie košických umelcov-disidentov Phil Collins z Veľkej Británie. V divadelnom predstavení sa aj sami diváci na chvíľu stali účinkujúcimi. Herci Ľubica Mudžová, Katarína Kolesárová, Martin Nagy, Libor Paček, Matúš Malý, Anna Brinčeková, Nicolette Zišková a Zuzana Demeterová sú osadenstvom kina, v ktorom sa má konať premiéra filmu Minulú sobotu… Ich úlohou bolo vytvoriť alúziu na daný moment a ponúknuť cez priezor premietacieho okienka pohľad na nedokončený film, zostrihaný priamo na kamere, o troch kamarátoch z roku 1980 – známych disidentoch Erikovi Grochovi, Marcelovi Strýkovi a Ondrejovi Jurinovi. Film nebol dokončený pre ich sledovanie ŠTB.
Trasa Starého mesta bola teda akousi exkurziou po komunitách, dobe a priestore Košíc. Každé jedno predstavenie pre každého diváka bolo absolútne subjektívne, neopakovateľné, emočne nezdieľateľné, jedinečné a autentické. Odvíjalo sa aj od toho, nakoľko bol divák schopný vnímať a pochopiť jednotlivé predstavenia, ktoré si vyžadovali historicko-spoločenský kontext, jazykovú zdatnosť (viaceré produkcie prebiehali v anglickom či maďarskom jazyku) a schopnosť vnímať kontexty súčasného umenia. Zámer kurátoriek priniesť sondu do života a štruktúr Košíc v čase a priestore cez optiku umelcov, ktorí boli limitovaní tým, že vopred nepoznali pridelené priestory súkromného i verejného charakteru, mohol divákov zaujať. Aspoň z toho dôvodu, že ponúkol pohľad zvonku na miesta a situácie v meste, ktoré si jeho obyvatelia dávno prestali všímať a uvedomovať. A potom odpustia aj amatérskosť spracovania, hereckých výstupov či iné, viac či menej viditeľné nedostatky a nedokonalosti spojené s takým veľkým rôznorodým projektom.
Hana Rodová
publikované online 21. 11. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.