Ako čistá forma žilinských sistier

Preklad, výber hudby a réžia: Eduard Kudláč
Dramaturgia: Darina Abrahámová
Scéna a kostýmy: Eva Rácová Kudláčová
Osoby a obsadenie:
Matka: Jana Oľhová
Doktor: Milo Kráľ
Muž: Ján Dobrík
Sestra: Ivana Kubáčková
Brat: Michal Režný
Premiéra inscenácie: 3. 2. 2012 v Mestskom divadle Žilina
Réžie Eduarda Kudláča už môžeme považovať v kontexte slovenského divadla za – svojím spôsobom – typické. Ak ideme na Kudláča, vieme, čo asi dostaneme. Dôraz na vytváraní statických mizanscén. Pohyby a správanie postáv nebývajú motivované logickými požiadavkami textu, ale abstrakciou vnútorných pocitov. Komplexné emócie herci po oslobodení sa od všetkých zbytočných pohybov či barličiek prežívajú celým telom. Nevidno im ich na tvári, cítime ich z hercov sálať. Ak začneme uvažovať o symbolistických javiskových a literárnych postupoch, akými sú hieratické gestá, práca s pološerom, „nedejovosť“, dôraz na vnútro postáv aj cez vonkajšie elementy, skôr rozprávanie o akciách, než ich ozajstné vykonávanie, môžeme Kudláčove réžie najviac prirovnať práve k čistému javiskovému symbolizmu. Presne takýto čistý spôsob inscenovania textu použil Eduard Kudláč aj pri hre českej autorky Ivy Klestilovej Ako v sistrách lístia svist.
Hra bola v roku 2006 nominovaná na cenu Alfréda Radoka (dramatička bola so svojimi predchádzajúcimi hrami v tejto súťaži niekoľkokrát ocenená). Hoci text Ako v sistrách lístia svist ocenenie nakoniec nezískal, patrí k tým hrám, ktoré fungujú naozaj, nie iba na papieri. Autorka v lyricky ladenom texte skúma pocit odcudzenosti, či lepšie povedané odtrhnutosti. Snaží sa sledovať pocity dvojičiek, z ktorých iba jedno dieťa prežilo pôrod. Pendantom tohto príbehu je vzťah matky a lekára-pôrodníka, ktorý sa nikdy nenaplnil napriek tomu, že manžel, teda otec, rovnako ako jedno z dvojičiek neprežil noc po pôrode. Matka je odtrhnutá od svojho takmer milenca rovnako, ako sestra od svojho príliš milovaného brata. Autorka nekladie otázku, či je možné milovať príliš. Ona rovno skúma dôsledky príliš veľkej lásky.
Podobne ako v iných Kudláčových réžiách, aj tu platí všetko, čo píšem v prvom odseku. Na javisku vidíme iba presklený, bielym svetlom podsvietený pozdĺžny stôl, na stole črepiny. Za stolom sú biele stoličky. Dve stoličky stoja aj v šere v pozadí, fungujú ako odkladací priestor pre postavy, ktoré práve nie sú v príbehu, no nesmieme na ne zabudnúť, sú totiž dôležitými katalyzátormi myšlienok a pocitov, ktoré nám predstavujú postavy v popredí. Žiadne ďalšie postavy neexistujú. Na javisku vidíme súkromný vesmír piatich postáv, ktorý sa nám objektívne môže zdať malým, no pre jednotlivé postavy je ďaleko väčší než nekonečno.
Okrem postavy Muža (Ján Dobrík) je totiž každý v tejto hre uväznený v minulosti. A to dokonca nie vždy v tej svojej. Ivana Kubáčková ako Sestra kopíruje v najintímnejších momentoch samoty polohu svojho mŕtveho Brata (Michal Režný). Obaja, aj keď by mali byť podľa živej sestry jedným a tým istým, však hrajú inú hru. Mŕtvy Brat (leží počas celého predstavenia na stole pred svojou sestrou) má v sebe nádej a radosť. Michal Režný postavu netlačí do polôh nenávisti k svetu. Spomienky, ktoré jeho postava má, sa spájajú s hľadaním lásky k otcovi. Hoci vedel, že po pôrode neprežije, jeho emócie nie sú negatívne. Naopak Ivana Kubáčková udržiava rovnako presvedčivo Sestrinu neprerušenú hladinu nenávisti a zatrpknutosti voči svetu, v ktorom prežila iba ona. Kudláčova réžia tejto herečke svedčí. Ivana Kubáčková pôsobí racionálne a práve skrz snahu rozumovo pochopiť samu seba rozvíja najhlbšie emócie postavy Sestry. Pocity neprežíva, popisuje ich a snaží sa v nich nájsť poriadok. Princíp márneho prehrabávania sa v emóciách je už v textovej predlohe, avšak Kubáčkovej racionálne analytické až chladné herectvo ho posúva ešte ďalej. V jej rukách sa postava sestry mení z čudáckej samotárky na vysoko racionálne uvažujúcu bytosť, ktorá presne vie, prečo sobáš s Mužom priamo neodmietne.
Avšak nielen Ivanu Kubáčkovú, ale aj Janu Oľhovú (ďalšia obľúbená Kudláčova herečka) poznáme ako racionálnu herečku. Ak však porovnáme Ivanu Kubáčkovú s jej javiskovou Matkou, nájdeme výrazné rozdiely v ich hereckom prístupe. Hoci sa aj martinská herečka snaží o nefalšovanú formu predstavenia emócie, jej postup nie je až taký čistý ako v prípade mladšej kolegyne. Jana Oľhová na niektorých miestach dopĺňa dokonalú abstrakciu prežívaním zobrazovanej emócie. Je ťažké rozhodnúť, či je to zámerné rozlišovanie dvoch postáv, alebo iba nedokonalosť, ktorá nezámerne ozvláštňuje jednotným štýlom namaľovaný obraz. Ak by nebola snaha o čistotu formy pri tejto inscenácii až taká úporná, azda by tieto rozdiely neboli ani viditeľné. Takto ale možno detailne sledovať hoc aj minimálne odlišnosti medzi týmito dvoma racionálne založenými herečkami.
Matka teda miluje Doktora, ktorý jej pomáhal pri pôrode. On sa totiž dotýkal jej tehotného brucha a on prišiel aj na to, že deti kvôli svojej extrémnej vzájomnej láske nebudú môcť prežiť obe. A ten istý lekár (Milo Kráľ) teraz po rokoch ako mantru skôr pre seba než pre Matku opakuje, že vtedy bol ešte príliš mladý. Jeho kľúčová veta je odpoveďou na obe jeho otázky: Prečo neprežili obe deti a prečo sa k Matke nikdy nevrátil­­? Uzatvára sa vo vedomí svojej domnelej chyby a na tvári sa mu neobjaví ani náznak úsmevu. V podstate ako ani žiadnej z ostatných postáv. Herci vytvárajú silnú atmosféru nepriateľskosti tohto sveta voči jednotlivcovi tým, že jednotlivcom je každý z nich. Ako diváci dokonca ani nevieme, či sa stretnutia postáv naozaj odohrávajú. Herci sa na seba pri pseudodialógoch (často sa menia skôr na simultánne monológy) nepozerajú. Ich výpovede sú skôr paralelné spovede, než ozajstné zhováranie sa. Ani jedna z javiskových postáv nezažije čo i len krátky okamih šťastia. Dokonca aj minulosťou nepoznačený Muž zostáva uväznený vo svojej tragickosti. Ján Dobrík veľmi presvedčivo hrá postavu, ktorá ničomu nerozumie. Výraz nepochopenia strieda s výrazmi nádeje a sklamania. K radosti sa však nedostáva ani raz.
V čistej forme žilinskej inscenácie môžeme postupne nachádzať vyabstrahované emócie nie tak, ako ich postavy prežívajú navonok, ale ako ich cítia vo vnútri. Inscenácia sleduje konkrétne pocity postáv v nekonkrétnom svete. Dá sa preto pomerne dobre čítať. Čo však zostáva záhadou, je názov. Ten inscenácia nemala snahu vysvetliť. Jediným prípadom, keď sa vôbec nejaké sistrá v inscenácii spomenú, je Matkina záverečná replika, v ktorej celé dianie prirovnáva k „v sistrách lístia svistu“. V skromných sprievodných materiáloch k inscenácii na internetovej stránke žilinského divadla je o sistrách článok zo slovenskej wikipédie. Sistrum ako staroegyptský hudobný nástroj (najviac podobný asi jednoduchej detskej hrkálke) s obsahom diela takmer vôbec nesúvisí a lístia sa tento nástroj vôbec netýka. Pravdepodobne musíme zostať v nevedomosti, prečo Iva Klestilová svoju hru nazvala práve takto. Poetický obraz je to naozaj silný, avšak nedarí sa mi nájsť jeho priamu spojitosť s textom.
Napadá mi však iný obraz. Pomerne známy a jednoduchý obraz ľadovca, z ktorého vidíme vždy iba tú menšiu časť, ktorá trčí nad morom. Žilinská inscenácia mi hovorí práve toto. Niet na svete možností, aby si dvaja ľudia rozumeli. Každý si so sebou nesie tú väčšiu časť ľadovca, ktorú ani sám nedokáže pochopiť. A už vôbec nedokáže to málo, ktorému rozumie, ukázať niekomu inému. Ak by v inscenácii nebolo postavy Brata, bola by celá nesmierne depresívnou. No práve jeho neskrývanou dôverou voči otcovi mi ukazuje vhodný spôsob vnímania neznámeho a nepochopiteľného. V jeho svete niet strachu.
Matej Moško
publikované online 25. 10. 2012

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami.
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.