… a to slovo bolo…!

Lucia Mihálová – Rastislav Ballek – David Jařab: Zmeškané rozhovory

Koncept: Lucia Mihálová

Scéna: David Jařab

Kostýmy: Markéta Plachá

Hudba: Marián Lejava

Zmeškané rozhovory I.

Text a réžia: Lucia Mihálová

Dramaturgia: Jakub Molnár

Účinkujú:

Pani učiteľka: Tatiana Kulíšková

Mama: Ľuba Dušaničová a. h.

Syn: Lukáš Herc a. h.

Zmeškané rozhovory II.

Text a réžia: Rastislav Ballek

Dramaturgia: Lucia Mihálová

Účinkujú:

Sokrates, Menon, Teaitetos, Alkibiades, Muž I.: Martin Hronský

Muž II.: Lukáš Herc a. h.

Hudobný sprievod: Andrej Gál a. h., Peter Javorka a. h.

Zmeškané rozhovory III.

Text a réžia: David Jařab

Preklad: Peter Lomnický

Dramaturgia: Jakub Molnár

Účinkujú:

Ľudovít: Vladimír Jedľovský

Bianka: Ľuba Dušaničová

Šaňo: Martin Hronský

Erika: Dana Droppová

Fabio: Braňo Mosný

Octavia: Silvia Soldanová

Iris: Adriána Lizoňová a. h. / Barbora Martišková a. h.

Hektor: Samuel Galbavý a. h. / Ondrej Žec a. h.

Polykula: Sebastián Lukáč a. h., Marek Stolár a. h., Ondrej Polák a. h., David Kvapilik a. h., Laura Kladivíková a. h., Klára Zubková a. h., Simona Kožiaková a. h., Katarína Hlinková a. h., Ivana Jakubová a. h.

Hlas Rebeky: Zuzana Hurová a. h.

Premiéra: 2. 2. 2024, Divadlo Jána Palárika v Trnave

… perspektíva

Perspektíva je podstatné meno, ktorému Krátky slovník slovenského jazyka pripisuje dva základné významy. Pre vizuálne umenie a architektúru je to zdanlivé zbiehanie sa rovnobežiek a zmenšovanie sa predmetov v diaľke. Nielen vo filozofii je perspektívou východisková pozícia, z ktorej sa dá nazerať na veci. Perspektíva je tvárna, dá sa meniť a upravovať. Môžeme sa o nej rozprávať, zdieľať ju či vyvracať si navzájom jej správnosť alebo nesprávnosť. Často práve divadlo je miestom, ktoré nabáda na skúmanie či dokonca narúšanie našej perspektívy – tým skôr, keď s ňou tvorcovia inscenácie pracujú cielene. Zmeškané rozhovory Divadla Jána Palárika v Trnave sú oslavou zmien perspektívy. Traja autori – Lucia Mihálová, Rastislav Ballek a David Jařab – vytvorili projekt, v ktorom nám počas jedného večera predstavujú tri rôzne kapitoly^[1] v troch rôznych priestoroch divadla: Veľkej sále, Zrkadlovej sále a Štúdiu. Samotný koncept je zmenou perspektívy, ktorá už v trnavskom divadle smerujúcom k progresívnemu a kritickému, divácky atraktívnemu repertoáru nie je výnimkou. Rozhodne je však výnimočný. Je totiž niečím novým, niečím zvláštnym a hodným skúmania.

V jednotlivých kapitolách ide o množstvo pohľadov na perspektívu a jej premeny. V kapitole Davida Jařaba sedia diváci na javisku a herci hrajú v hľadisku. Rastislav Ballek zasa využíva na zmenu perspektívy priestor Zrkadlovej sály, ktorá ju sama osebe ponúka. A kapitola Lucie Mihálovej prináša tri rôzne perspektívy, ktorými sa dá analyzovať jeden problém.

… relácia

Keď počujeme slovo relácia, napadne nám jeho význam v kontexte televízneho či rozhlasového programu. Etwas ganz anderes alebo prvá kapitola^[2] Zmeškaných rozhovorov, ktorú napísal a zrežíroval hosťujúci český režisér David Jařab, je takouto reláciou. Autor tu predstavuje povrchnú reality šou s rovnomenným názvom, ktorej koncept spočíva v hľadaní skrytých problémov vo vzťahoch dvoch súťažiacich párov. O čo súťažia a aké sú pravidlá pre výhru, ostáva nevypovedané. A vlastne to ani nie je podstatné. Slovo relácia má však aj iný význam – myslí sa ním vzťah či pomer. A práve o tom Etwas ganz anderes je. Je o vzťahoch medzi dvoma súťažiacimi pármi, ale aj medzi moderátormi či kontroverznou „liberálnou“ polykulou, ktorá slúži ako porota. Polykulou sa nazýva sieť vzťahov medzi ľuďmi žijúcimi v polyamorii. Autor ňou v texte zdôrazňuje otvorený postoj jej členov k medziľudským vzťahom, čo im podľa neho dáva právo hodnotiť vzťahy iných. Reláciu vo význame vzťahu, najmä medzi hercami a divákmi, Jařab narúša otočením pohľadu, umiestnením divákov na javisko a hercov medzi sedadlá v hľadisku. Vzniká tým vzdialenosť, ktorá slúži ako bariéra, aby divák nemal pocit, že je priamo v dianí. Režisér umožňuje odstup, vďaka ktorému je premýšľanie o videnom o čosi slobodnejšie. Divák pod rúškom javiskovej tmy totiž nemusí mať strach, že by niekto čítal jeho výrazy tváre či iné mimovoľné pohyby. Herci stvárňujúci dva súťažiace páry sú umiestnení vo veľkých sklenených kockách, ktoré sú druhou úrovňou onej bariéry. Jařab tak postavy úplne odďaľuje od diváka, čo umocňuje tým, že ich necháva hovoriť na mikrofóny, ktoré majú v reproduktoroch aj slabé echo. Vzbudzuje to pocit veľkého priestoru. A hoci je tento zážitok určený len pre sedemdesiat divákov, celá audiovizuálna stránka pôsobí veľkolepo a ostro kontrastuje s intímnym charakterom výpovedí postáv.

Televízna šou je plná slov. Je plná odborných termínov súvisiacich so vzťahmi a sexualitou, obsahuje aj množstvo rýdzo slovenských slov, ktorými moderátori synonymicky popisujú pohlavný styk. Okrem toho je v texte zakomponovaná mätež jazykov – nemčiny, francúzštiny a angličtiny. Dva súťažiace páry využívajú veľa slov, ktoré však často skladajú do viet bez významu. V Jařabovej časti sa hovorí veľa. Povie sa však v skutočnosti iba veľmi málo. Slová aj vety sú totiž úplne prázdne. Presne tak, ako mnoho tých, ktoré každodenne počúvame v našich bežných životoch – valia sa odvšadiaľ a nedajú sa zastaviť, no nemajú žiadny celistvý a hlboký význam. Práve tento fenomén sa podarilo autorovi zobraziť mimoriadne trefne.

Moderátori – Fabio a Octavia – a členovia polykuly sú oblečení do historických kostýmov, ktoré podľa textu majú evokovať kontroverznú postavu dejín, markíza de Sade. Okrem toho však v konečnom dôsledku nenápadne poukazujú na nutnosť prekonať históriu a pozerať sa dopredu. Bordové kostýmy súťažiacich párov naopak splývajú so sedačkami pod nimi a značia nevýraznosť, priemernosť, akoby sa postavy báli vyjsť zo svojich „škatúľ“. A hoci to spočiatku vyzerá, že v súťažiacich pároch majú navrch muži – nakoniec sú to práve ich partnerky, ktoré sa slobodne vyberú von zo sklenených krabíc a oslobodzujú sa z nenaplnených vzťahov, ktoré fungovali už len z akejsi zotrvačnosti. Táto akcia tu však nie je postavená ako akt povrchného feminizmu či dokonca matriarchátu. Je skôr oslavou slobody a kritického analyzovania vlastnej identity a integrity.

Celá šou pôsobí mimoriadne iritujúco, je v nej veľa momentov, pri ktorých sa divák môže cítiť nahnevaný či podráždený. Rýchlo pochopí, že ide o princíp – to, na čo sa dívame, nie je odľahčená zábavná relácia, ale kritika povrchnosti a banálnosti. A má nás nahnevať, aby sme si uvedomili, ako veľmi nám táto presýtenosť banalitou ubližuje.

… duša

Krátky slovník slovenského jazyka charakterizuje dušu ako vnútorný svet človeka. A hlboko do jej vnútra nazrel autor Rastislav Ballek svojou kapitolou Zmeškaných rozhovorov,ktorú nazval O nesmrteľnosti duše. Vo svojom texte sa inšpiroval Platónovými Dialógmi. Uvažuje v ňom, čo duša znamená, ako ju máme vnímať a tiež ako ju môžeme spoznať. Úvahy dopĺňa hudbou, ktorú interpretujú violončelista Andrej Gál a klavirista Peter Javorka.

Pri Ballekovej kapitole je dôležité práve umiestnenie do Zrkadlovej sály Divadla Jána Palárika. Scéna pripomína mólo pre módnu prehliadku, dlhý pás hracieho priestoru uprostred oproti sebe stojacich radov stoličiek. Pasáž vizuálne začína putovaním reflektora po stene Zrkadlovej sály, ktoré akoby znázorňovalo hľadanie svetielka poznania. Do toho znie sonáta nazvaná Phaidon, ktorá podmanivým spôsobom otvára atmosféru filozofickej cesty. Potom na javisko vchádza Martin Hronský ako interpret Ballekovho textu, oblečený v bielom, s drevenými rukami, maskou a parochňou. Ich používaním, respektíve nepoužívaním, odlišuje jednotlivé postavy v dialógu, no celý ho hovorí sám. Druhá postava, muž v obleku s čiernou maskou miesto tváre, sa ho neustále snaží tajne sledovať. Túži totiž od neho získať práve masku, ktorá by mu dala tvár. Opäť sa tak dostávame k téme hľadania identity, ku ktorej však Ballek pristupuje poetickejšie, než to urobil Jařab.

Samotný text je hlboko filozofickým zamyslením sa nad dušou človeka – hovorí o možnostiach jej spoznávania. Explicitne vyjadruje, že oko, ktoré hľadí do druhého oka, vidí samo seba ako v zrkadle, a teda duša samu seba môže spoznať iba pri pohľade do druhej duše. Celá scenéria dotvorená divadelnou parou a historickým priestorom sály je vizuálno-emočným výletom do našich vlastných hlbín. Dívame sa na dianie pred sebou a ponárame sa do uvažovania. Vďaka zrkadlám sa naň môžeme dívať z mnohých rôznych uhlov, čo celej scéne dodáva slobodu. Divák má možnosť nájsť si svoj vlastný uhol pohľadu na videné a odniesť si absolútne unikátny zážitok, ktorý prežila len jeho duša. Pri sledovaní môže (začať) hľadať svoju vlastnú identitu.

… zodpovednosť

Zodpovednosť je povinnosť niesť následky za niečo alebo niekoho. Všetci by sme mali byť zodpovední za svoje činy. Kto je však zodpovedný v prípade, že sa narodí dieťa, ktoré má vývinovú poruchu? Dieťa, ktoré je akýmkoľvek spôsobom zdravotne znevýhodnené? Práve na to pýta vo svojej kapitole s názvom Hladina ticha autorka a režisérka Lucia Mihálová. Hlavným incidentom je bitka spolužiakov na základnej škole. Iniciátorom tejto bitky je jedna z postáv, chlapec, ktorý sa narodil s rečovou chybou. Na jeho príbeh nahliadame z troch perspektív. Hovorí o ňom jeho matka, ktorá vysvetľuje, ako veľmi sa snažila mu pomáhať a chodila s ním k rôznym lekárom a na terapie. Hovorí o ňom aj jeho učiteľka, ktorá vo svojom výstupe zároveň zhŕňa problémy aktuálneho školského systému v oblasti integrácie žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. A napokon na javisku svoj príbeh rozpovie on sám. Každý z týchto troch ľudí hľadá toho, kto je zodpovedný za chlapcovu rečovú chybu. Mihálovej text je ukážkovou kritikou toho, že sa vecami zaoberáme, až keď poznáme ich dôsledky, ktoré riešime namiesto toho, aby sme pátrali po príčinách.

Forma tejto kapitoly je divadelne najviac konvenčná. Dve herečky – mama a učiteľka – sa striedajú vo svojich monológoch, zatiaľ čo nad ich hlavami stojí syn oblečený v mikine, ktorú má naopak. Priestor, v ktorom je postavený, je odčlenený sklom, ako hranica medzi ním a skutočným svetom. Konvenčnosť tejto časti však nijako neuberá na kvalite zážitku, ktorý vytvára. Mihálová text vystavala s absolútnou presnosťou, k čomu jej pomohla aj spolupráca s odborníkmi na túto oblasť. Príbeh a jeho myšlienky sú výsostne aktuálne najmä teraz, keď je inakosť opäť marginalizovaná.

… komunikácia

Komunikácia značí dorozumievanie sa. Ne-komunikácia zas nedorozumenia. V trojici textov, ktoré sú o komunikácii, stoja v hlavných úlohách herci ako aktéri komunikácie medzi textom, témou a divákom. Každá z kapitol Zmeškaných rozhovorov využíva herectvo inak. No vo všetkých zohráva dôležitú úlohu.

Etwas ganz anderes je komunikáciou trnavského profesionálneho divadla s neprofesionálnymi divadlami – Divadlom Etapy a Univerzitným divadlom The.art.re. Herci z týchto divadiel vytvárajú polykulu a sú pre domáci herecký súbor oživením. Dodávajú televíznej relácii istú dávku živelnosti, ktorá napomáha budovať autenticitu reality šou. Civilného herectva sa držia aj dva súťažiace páry, najmä Vladimír Jedľovský ako Ľudovít a Ľuba Dušaničová ako Bianka, Martin Hronský ako Šaňo. Tieto tri postavy svoje repliky hovoria s vážnosťou, ktorá im dodáva zdanlivú dôležitosť, hoci sú ich vety často banálne. Herecky najvýraznejšou štylizáciou prechádza Dana Droppová v úlohe Eriky. Po celý čas má sklopený pohľad, strnulý výraz aj držanie tela a jej rečový prejav je šušlavý a sekaný. Strnulosť sa uvoľňuje až na konci, keď si strháva náhrdelník a vybieha z „väzenia“ sklenenej krabice. Pauzy medzi replikami a opakovanie viet môžu zdanlivo narúšať dynamiku deja. Diváka tým môže nahnevať či podráždiť, môže dokonca pôsobiť afektovane, no práve vďaka tomu je jej postava dôležitou súčasťou onej kritiky povrchnosti, prázdnoty a banality každodennej komunikácie, ktorú Etwas ganz anderes prezentuje. Je stelesnením toho, ako povedať veľa a nahlas, no v skutočnosti nepovedať nič. Teda v konečnom dôsledku povedať viac činmi ako slovami. Moderátori relácie Fabio (Braňo Mosný) a Octavia (Silvia Soldanová) majú dve herecké polohy – nadšenú a energickú v pasážach, kde televízna šou beží, a drzú, no bez energie v prestávkach medzi točením. Obaja podávajú veľmi presvedčivé výkony, dopĺňajúc tak pokrytectvo, ktoré svojím herectvom vedome kritizujú.

Martin Hronský ako interpret úvahy O nesmrteľnosti duše stojí v unikátnej pozícii. Myšlienky veľkého antického filozofa Sokrata a jeho nasledovníkov komunikuje sám. Vo svojom herectve je rázny, repliky hovorí rýchlo, s výraznou mimikou a pohybmi. Text v jeho podaní však nie je nudným replikovaním siahodlhých filozofických traktátov. Je podmanivým prezentovaním príbehu uvažovania o duši, dôležitej súčasti nás samých, ktorú však poznáme žalostne málo. Hronský rozpráva príbeh veľkého človeka a vzbudzuje túžbu ponárať sa do jeho myšlienok čoraz hlbšie a hlbšie. Spolu s formou Ballekovej kapitoly, ktorá je aj vizuálne príťažlivá, akoby doslova zhmotňovali to, čo filozofia znamená.

Hladina ticha je zo všetkých troch kapitol najväčšmi založená na hereckom prejave. Práve preto, že stojí na monologických výpovediach postáv, je herectvo dôležité, aby nezanikla naliehavosť textu. Ľuba Dušaničová ako matka aj Tatiana Kulíšková ako učiteľka prezentujú svoje výpovede sugestívne, s dôrazom na správne frázovanie a artikuláciu. Na rozdiel od Hronského v Ballekovej kapitole využívajú minimalistické gestá a výrazy tváre, z ktorých sa emócie postáv dajú veľmi ľahko prečítať. V oboch prejavoch cítiť odhodlanie bojovať za svoj postoj a názor. Lukáš Herc v úlohe syna ich napokon dopĺňa – najprv má strach rozprávať, no potom si jeho postava viditeľne začne miesto pod reflektormi užívať. Práve vďaka trojici hercov je Mihálovej príbeh dynamický a výpovedný.

Aj napriek tomu, že všetky tri texty sú o komunikácii, postavy v nich predsa nechcú, nemôžu či nedokážu komunikovať. Inscenácia ako taká však komunikáciou je. Zmeškané rozhovory sú komunikáciou o ne-komunikácii. O tom, čo sme vo vlastných slovách vynechali, zanedbali, zmeškali…

… slovo

Podstatné meno, ktoré pomenúva základnú jazykovú jednotku s ustálenou formou i významom. Aspoň tak to tvrdí Krátky slovník. Nie je to však jeho celistvý význam. Podľa Biblie (aj tvorcov) stálo slovo na počiatku. Slovo je základom, stáva sa naším najdôležitejším vyjadrovacím prostriedkom. Lenže v súčasnosti je ustálený význam slov iba akousi kostrou, ktorej pridávame nové pohľady a nový zmysel. Môžeme hovoriť veľa slov, ktoré sa budú javiť prázdnymi, a môžeme nimi šetriť, a predsa povedať mnoho. Môžeme si významy prispôsobovať či ich spochybňovať. Vypátrať, čo sa so slovom deje v 21. storočí, aké sú jeho premeny a čo znamená pre našu spoločnosť, nie je jednoduchá úloha. Avšak autorský kolektív v zložení Rastislav Ballek, Lucia Mihálová a David Jařab sa na pôde trnavského Divadla Jána Palárika rozhodol do nej pustiť. Vytvorili spolu triptych pátrajúci po možnosti slova, po jeho putovaní ľudskou komunikáciou, po jeho premenách a obmenách.

Zmeškané rozhovory sa stávajú pokusom nájsť vyjadrovací prostriedok, akým popísať pocit z doby, v ktorej každodenne žijeme. Sú to tri odlišné celky, z ktorých každý nazerá na verbálne prejavy inak. David Jařab vo svojej paródii na reality šou hľadá možnosti jazyka pri pomenúvaní medziľudských vzťahov. Zároveň však zobrazuje neprítomnosť slov tam, kde ich treba, a naopak, presýtenosť nimi tam, kde sú zbytočné. Rastislav Ballek sa pomocou slov ponára hlboko do ľudskej duše, skúma ju a pozoruje. V jeho kapitole Zmeškaných rozhovorov však bytostne cítiť potrebu dávať slovám hlbší význam prostredníctvom toho, čo ostáva v neverbálnej rovine. Lucia Mihálová slovami pomenúva tri rôzne pohľady na jeden jediný problém – rečovú chybu, neschopnosť používať slová podľa „normy“.

Tri kapitoly, ktoré sa spájajú do jedného diela. Traja autori, ktorí vytvárajú celok. Tri priestory, ktoré ukazujú jednu cestu. Alebo inak: tri rovná sa jeden, aspoň v trnavskom divadle. Táto rovnica, hoci sa triešti na rôzne perspektívy, sa nerozpadá. A hneď vzápätí sa spája. Spája ju ochota hľadať a radosť nachádzať. Spája ju túžba po experimente, novosti, divadelnej kreativite. A jedno je isté: zmeškať Zmeškané rozhovory sa rozhodne neoplatí.

---

^[1] Pozn. autorky: Rozhodla som sa používať slovo kapitola, ktorú Krátky slovník slovenského jazyka definuje ako obsahovo samostatnú, typograficky vyčlenenú časť knihy, spisu či iného diela, v tomto prípade divadelnej inscenácie, pretože najvhodnejšie vystihuje časť z celku – a jednotlivé diela v Zmeškaných rozhovoroch sú časti celku, ktoré sú rozdielne, no osve by nefungovali tak, ako vo výsledku fungujú.

^[2] Poradie jednotlivých častí tvorcovia zmenili v priebehu skúšania, preto je v súpise inscenácie prvá časť označená ako tretia a naopak – zhodne s bulletinom.