Extraordinárna explikácia

Réžia a dramaturgia: Veronika Pavelková
Námet a dramaturgická rada: Diana Laciaková
Scéna a kostýmy: Gabika Paschová
Lightdesign: Robo Polák
Produkcia: Veronika Pavelková
Technická výpomoc: Maťo Polák
Manžérska výpomoc: Zuzka Hrdličková
Obsadenie:
Lýdia Petrovna: Gabriela Marcinková
Jelena Maximovna: Zuzana Marušinová
Alexander Ivanovič: Matúš Kvietik
Laboranti: Lýdia Petrušová, Tomáš Magát
Premiéra 20. novembra 2011 o 20:00 v divadle T&D (elledanse)
Absolventské predstavenie VŠMU. Spracovanie hry Niny Sadur „Čudná ženská“ ako pokusu. Pokusu postáv na hre, autorky na postavách a režisérky na autorke. „Všetko je vesmírnou hrou, v ktorej nie je nič, než vy.“ (Neville) True or false?
Po priam masívnej guerillovej kampani na všetkých miestach, kde sa objavujú študenti a profesori VŠMU, sme sa konečne dočkali prvého a predbežne posledného uvedenia Pavelkovej réžie hry Čudná ženská. Reklama sľubovala reťazový experiment začínajúci sa u režisérky a končiaci sa u jednotlivých postáv. Dostať sme sa mali až k experimentu na samotnej existencii. Reklama neklamala. Luigi Pirandello, Bertolt Brecht, Thomas Hobbes, Albert Einstein, George Berkeley a Robert Cummings Neville je len zlomok mien, ktoré mali neodškriepiteľný dosah na režisérkinu interpretáciu hry. Zabudnúť, samozrejme, nemožno ani na nezvyčajnú položku v inscenačnom tíme. Námet na takéto spracovanie a dramaturgickú radu totiž režisérke dala Diana Laciaková, ktorá spoločne so spolužiakmi pripravila v roku 2008 na prešovskej filozofickej fakulte inscenáciu Sily vlasov, iného textu od Niny Sadur. Inscenačným princípom ani interpretáciou sa však tieto dve inscenácie ani trochu nepodobajú.
Pôvodne dve hry (Pole a Kolegovia), ktoré dokopy tvoria dielo Čudná ženská, spojila Veronika Pavelková zipsovou metódou do jedného komplexného javiskového zážitku. Síce s úctou, no nie so strachom z textov škrtala a vlastné výstupy dokonca pripisovala. Z hry Kolegovia sa na javisko dostali iba tri postavy, niektoré repliky vyškrtnutých postáv pohltila Jelena Maximovna, ktorá sa zároveň stala aj Ženskou v hre Pole. Záver predlohy prepojenie týchto dvoch postáv celkom očividne naznačuje, nie je teda pohybom proti dvojhre. K Lýdii Petrovne sa takto pridal ďalší charakter, ktorý prechádza medzi oboma hrami. Jedinou plnohodnotnou postavou bez existencie v oboch hrách sa tak stal Alexander Ivanovič. A je prirodzené, že ho to trápi.
Režisérka pripísala postavám niekoľko veľmi dobre zvládnutých brechtovských výstupov. Lýdia Petrovna sa hneď na začiatok žaluje priamo divákom, že ona je jediným naozaj existujúcim človekom na Zemi. Ako som už spomínal Alexander Ivanovič si uvedomuje svoju polovičatosť a plochosť, dokonca obviní autorku, že v čase, keď ho písala, nemala rada mužov. Jelena Maximovna sa zasa púšťa do pátrania po dôvodoch, prečo je práve ona tou nesympatickou postavou. Postavy svojimi pripísanými úvahami otvárajú obrovské množstvo literárnoteoretických otázok. Pirandelovsky hľadajú důvody, prečo ich autorka vytvorila takými, akými sú, a naznačujú aj relativitu pojmov dobrý – zlý. Celostný výsledok vzniká vďaka súhre dvoch hier medzi sebou, textovej predlohy s pripísanými monológmi a výsledného textu s javiskovou víziou.
Presun Kolegov z konštrukčného oddelenia do chemického laboratória dáva existenčným otázkam Lýdie Petrovny absurdnejší ráz. Tomu však pomohlo už prepletenie dvoch hier. Diváci sa v tomto usporiadaní textu vopred nedozvedia dôvod Lýdiinho hľadania. Režisérka porušením časovej následnosti zmenila Lýdiu Petrovnu vo filozofa. Namiesto toho, aby jej strach pramenil z pocitu viny za zničenie celého sveta, sa z nej stáva človek v ontologickej slepej uličke. Existenciu ostatných ľudí pred ňou Ženská spochybní až v závere inscenácie. Ona však pochybuje už od jej začiatku. Otázkou zostáva, čo ju núti tápať vo svete, ktorý už tak dlho pozná.
V laboratóriu vôbec nemajú hlavné slovo traja protagonisti. Alexander Ivanovič urobí jediný, aj to smiešny chemický pokus. Vleje atrament do akvária s vodou. To mlčiaci laboranti (Lýdia Petrušová a Tomáš Magát) nielenže ovládajú pohyb troch hlavných postáv (vozia ich na nízkych vozíkoch), oni ich aj obliekajú a prezúvajú podľa potreby. Je to výskum človeka? Všetko tomu napovedá. Nedá mi však nepremýšľať aj nad bielymi plášťami laborantov ako nad znakom lekárskeho stavu. V blázinci sme už od začiatku, nie až po závere hry. Je svet výskumom človeka alebo je už iba blázincom, kde každý žije ten svoj zvolený charakter?
V takom vysokom filozofickom experimente herci dostali asi najlepšiu možnú úlohu. Svoje postavy psychologizujú. Každá z nich je charakterom, ktorý sa snaží pristupovať k zistenému najlepšie, ako môže. Civilné herectvo sa prejavuje najmä v častiach z chemického laboratória a samozrejme v scudzených častiach. Herci však nehovoria za seba. To ich postavy vychádzajú zo svojich postáv, aby komentovali samé seba. A hľadali zmysel svojej existencie.
Ženskú v Poli ako nepozemskú postavu samozrejme hrá Zuzana Marušinová úplne inak. Preháňa výraz, skáče z emócie do emócie. Tak, ako sme zvyknutí pri filmových postavách šialených zloduchov. Divák sa má prečo Ženskej báť, a prečo jej veriť, že práve ona je zlo sveta. Naopak jej Jelena Maximovna je úplne obyčajnou ženou, ktorá sa snaží podkopať svoju sokyňu v láske. Všetky polohy herečka strieda bez akýchkoľvek zaváhaní. Aj ostatní herci prechádzajú medzi psychológiou, brechtovským odstupom a javiskovou antiiluzívnosťou. Matúš Kvietik hrá Alexandra Ivanoviča v súlade so svojím scudzeným výstupom. Lýdiinej filozofii nerozumie a o Jeleninej láske netuší. Medzi dvoma poučenými ženami je on tým obyčajným človekom, ktorý na dôkaz o svojej existencii začne hovoriť o svojej mame. Orieškom je Lýdia Petrovna. Prepisovaním textu sa postava Gabriely Marcinkovej dostala do spomínaného časového paradoxu. Herečka ju hrou vedie tak, aby postava až zúfalo túžila po omyle. Uvedomuje si však, že omyl je nemožný. Z problému motivácií Gabriela Marcinková vyťažila paradox poznania a túžby po normálnom živote. To, že život Lýdie Petrovny nemôže byť normálny, vždy znova pripomína diera v zadnej stene javiska. Akoby mimo priestoru postáv sedia v rozsvietenej miestnosti traja hudobníci. A pomocou svojich nástrojov priamo komentujú dianie. Aj oni takto kladú otázky.
Veronika Pavelková po rozporuplne prijatom Tanci nad plačom a trochu opatrnejšom experimente v Štúdiu 12 na Villqistovej dramatike (O+R+Katéter) tentokrát naozaj prekvapila. Inscenácia Čudná ženská v elledanse je nielen vyššie opísaným experimentom na filozofických experimentoch, je aj pozoruhodným výkladom súčasného dramatického textu. Navyše ponúka príťažlivú javiskovú formu. Ostáva iba dúfať, že avizované spojenie derniéry s premiérou si ešte tvorivý tím rozmyslí. Ja sa určite prídem nechať poučiť ešte raz. A možno sa stotožním aj so záverečnou replikou Lýdie Petrovny/postavy Lýdie Petrovny/Gabiky Marcinkovej: „To ja som tá čudná ženská.“
Matej Moško

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami.
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.