Spišské biele noci…

Preklad: Ján Ferenčík
Dramatizácia: Ján Sládeček
Réžia, dramaturgia, výprava: Ján Sládeček
Účinkujú:
Mladý muž (Nikolaj): Mikuláš Dzurík
Nastenka: Denisa Macalová Ďuratná
Neznámy, Podnájomník: Mikuláš Macala
Stará mať: Mária Brozmannová
Premiéra: 23. novembra 2011 v Štúdiu Spišského divadla v Spišskej Novej Vsi
Spišské divadlo oživilo po rokoch svoju malú scénu, Štúdio, v ktorom inscenuje komorné hry a hry pre náročnejšieho diváka z domácej i svetovej dramatiky. Tentoraz siahol dramaturg J. Sládeček po próze F. M. Dostojevského z roku 1848 Biele noci v preklade J. Ferenčíka z viacerých dôvodov. Jedným z nich bolo naplnenie zámeru zriadenia Štúdia Spišského divadla, druhým naplnenie dramaturgicko-režijného zámeru J. Sládečka inscenovať Dostojevského a tretím, aj keď určite nie posledným dôvodom bolo, podľa bulletinu, to, že: „…intímny charakter dramatického stretnutia dvoch mladých ľudí – Nikolaja a Nastenky – v komornom prostredí Štúdia SD ponúka divákom intenzívnejší divadelný zážitok a hereckým predstaviteľom zasa dáva príležitosť rozozvučať herecké registre ich talentov v inej šírke než na veľkom javisku.“ Poďme ale pekne po poriadku.
Biele noci sú rozprávaním o nezvyčajnom vzťahu mladého Nikolaja a 18-ročnej Nastenky. Nikolaj sa v jeden večer na svojej obvyklej prechádzke zoznamuje s Nastenkou, ktorá ho nezaujme ani tak svojou krásou ako skôr nešťastím, v ktorom sa nachádza. Postupne v priebehu niekoľkých nočných stretnutí sa o sebe v dlhých rozhovoroch dozvedajú viac, ako býva zvykom. Nastenka žije so svojou starou matkou, robí jej spoločníčku a napriek svojmu fyzickému i symbolickému „prišpendleniu“ k stereotypnému životu nadviaže ľúbostný pomer s podnájomníkom. Z jej rozprávania sa dozvedáme, že svoj život pri starej matke už nezvládala a chcela ujsť do Moskvy. Nebol však vhodný čas. Podnájomník jej sľúbil, že ak zostane doma, o dva roky sa po ňu vráti a zosobášia sa. Po dvoch rokoch sa síce „podnájomník“ do mesta vrátil, ale s Nastenkou sa nekontaktoval. Napriek tomu ona chodí každý večer na miesto dohodnutého stretnutia a tam spoznáva Nikolaja. Nikolaj sa do dievčaťa aj navzdory jej prísnemu zákazu zamiluje a ono mu po čase svojím spôsobom city opätuje. V jeden krásny večer sa ale všetci traja v parku stretávajú a šťastná Nastenka, ako inak, odchádza s neznámym.
Režisér, dramaturg a úpravca J. Sládeček sa zameral na intímny vzťah mladých ľudí, ktorý je v príbehu Dostojevského aj po 150 rokoch stále aktuálnym. Jeho jazyk, aj keď by na javisku mohol pôsobiť pateticky alebo smiešne zastaralo, rezonuje skôr milo naivne až neskúsene. Ako však divadelne prerozprávať klasika literatúry bez toho, aby bol porušený princíp vrstvenia a výstavby textu? Ako zdramatizovať literárne repliky s bohatým vnútorným svetom postáv? J. Sládeček vystaval inscenáciu na princípe vnútorného monológu hlavného hrdinu s jednoduchými retrospektívnymi digresiami – dialógmi medzi postavami a s vtipnou nadsázkou v dokresľovaní plastickosti scén postavami starej matky a podnájomníka, ktoré sa odohrávajú akoby v zdvojenom rozprávaní rozprávania. Takmer každý „realistický“ dialóg medzi Nikolajom a Nastenkou je režijne efektne scudzený vnútorným dopovedaním pocitov postáv. Tomuto spôsobu inscenovania je prispôsobený aj hrací priestor Štúdia vytvorený do písmena U. Sládeček sa pohral s jemne ironickým komorným príbehom v troch priestorových rovinách: centrum diania – rozprávanie príbehu – sa odohráva priamo pred divákmi (ktorí sú netradične otočení bokom k javisku, čím sa vzdialenosť medzi nimi a hercami približuje takmer do intímnej sféry) na lavičke v parku, druhým priestorom je vstupné schodisko do štúdia ako miesto stretnutia mladých ľudí a tretím miestom je pôvodné javisko po boku divákov, na ktorom sa odohráva retrospektíva. Hercom tak ponúkol príležitosť rozohrať pestrú paletu bohatosti sveta postáv – ich vonkajšieho správania sa v štylizovanom realizme a vnútorného prežívania emócií v jemnej komike mimiky a gest. Na scéne sa tak odohráva vtipno-smutný dialóg o pocitoch mládeže, o ich prežívaní, nachádzaní lásky, ale aj seba samého. Príbeh je vizuálne dotvorený jednoducho zariadenou scénou (lavička ako exteriér, v náznakoch zariadená izba ako interiér) a vkusnými dobovými kostýmami. Dramaturgicko-režijný prínos J. Sládečka je najmä v jeho pedagogickom pôsobení na mladých členov súboru divadla, ako aj na spišského diváka.
Hlavnými predstaviteľmi tohto príbehu sú Mikuláš Dzurík ako Nikolaj a Denisa Macalová Ďuratná ako Nastenka. Dzurík vo svojej postave dostal prvú väčšiu príležitosť, s ktorou sa statočne popasoval, aj keď z jeho stvárnenia Nikolaja ešte cítiť málo divadelnej skúsenosti, istú naivitu v spôsobe hrania a štylizácie, ktorá mu však pridáva svojské čaro, ba až realistický rozmer postavy. Aj keď načrtol, že má v sebe potenciál na stvárnenie komických postáv, svoje herectvo potrebuje ešte cizelovať. Skúsenejšia Macalová Ďuratná zas presvedčivo zahrala štylizovanú naivnú mladučkú Nastenku. Ukázala, že má zmysel pre detail, drobnokresbu postavy a nadhľad. Epizódne postavičky si zahrali Mária Brozmanová ako Stará mať a Mikuláš Macala ako Podnájomník. Obaja na malej ploche ukázali svoje herecké prednosti.
Biele noci sú metaforou čistoty a naivity prvých lások, čím sa stávajú príťažlivými aj pre staršie ročníky. Inscenácia je teda ideálnym predstavením pre mladého diváka zoznamujúceho sa so svetovou klasikou, ako aj pre mladých hercov ukázať, čo v nich je. A nakoniec, veď od spišskej verzie Bielych nocí netreba očakávať veľké dramatické divadlo, ale skôr  príležitosť na chvíľu sa zastaviť a pozrieť si úplne obyčajný, klasický príbeh pestrých bielych nocí v istom zmysle každého z nás.
Hana Rodová

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.