Nad jej mĺkvym telom

Koncept, performeri: Sláva Daubnerová a Pavel Graus
Hudba: Pavel Graus
Scéna a kostýmy: Sláva Daubnerová
Pohybová spolupráca: Matej Matejka (Inštitút J. Grotowského)
Preklad: Peter Lomnický
Videoart: Lukáš Kodoň
Softvérový dizajn: Peter Gonda aka gnd
Odborná spolupráca: Janine Ludwig (Internationale Heiner Müller Gesellschaft, Berlin)
Produkcia: P.A.T.
Premiéra: 2. a 3. november 2011 Dom T&D
Slávu Daubnerovú ako herečku, scenáristku a režisérku priťahujú výrazné ženské osobnosti a príbehy, ktoré vyzývajú na feministické umelecké uchopenie. Jeden z jej prvých sólových projektov – Cely – vychádzal z denníkových záznamov výtvarníčky Louise Burgeois. Ostatná monodráma – M.H.L. – sa inšpirovala príbehom režisérky Magdy Husákovej-Lokvencovej. Na počiatku tejto inscenácie stála fascinácia ženou, ktorú opisuje kniha Nadeždy Lindovskej (Magda Husáková-Lokvencová. Prvá dáma slovenskej divadelnej réžie, 2008), následný zber a podrobné štúdium zachovaných autentických dokumentov. Daubnerová, ktorej divadelná cesta je podobne kľukatá ako osud režisérky, sa s Lokvencovou podľa vlastných slov do veľkej miery identifikovala, no zároveň vedela jej príbeh podať s oceľovým chladom a potrebnou odcudzenosťou, čo tiež určite prispelo k úspechu monodrámy. Z feministického hľadiska bola hra M.H.L. zaujímavá prinajmenšom preto, že do pozornosti priniesla život (takmer) zabudnutej talentovanej ženy, ktorej meno evokovalo dovtedy snáď len to, že bola manželkou Gustáva Husáka. Za toto dokumentárne prínosné divadlo Daubnerová v roku 2010 získala niekoľko ocenení, medzi iným Dosky v kategórii „Objav sezóny“.
V Narušení vnútorných geometrií si Daubnerová opäť nachádza cestu k žene-umelkyni. Tentoraz je to fotografka Francesca Woodman, no nejde už o monodrámu, ale o autorský a herecký (chvíľami silne asymetrický) duet Daubnerová – Graus. S dramaturgom a hudobníkom Pavlom Grausom spolupracovala Sláva Daubnerová aj na projekte M.H.L. Bohužiaľ, pri vytváraní posledného multimediálneho diela sa viac ako príbehmi, osudom alebo samotnou knihou Francescy Woodman (názov „Some Disordered Interior Geometries“ si autor a autorka požičali), nechajú viesť skôr druhým zdrojom inšpirácie – krátkou prózou Die Todesanzeige (Úmrtné oznámenie) od Heinera Müllera. Vo výsledku by sa dalo napokon spýtať: Čo okrem názvu a motívu samovraždy má spoločné Grausovo a Daubnerovej divadlo s Francescou Woodman?
Francesca Woodman, podobne ako Lokvencová, vzdorovala rôznym nepriazňam osobného a kariérneho života. Jej príbehu, rovnako ako hereckému priestoru Slávy Daubnerovej, by aj v tomto prípade viac prospel monodramatický formát M.H.L. Spolupráca s Grausom a scenáristický koncept však naopak znamená, že Narušenie vnútorných geometrií je skôr hrou ústrednej postavy muža (P. Graus) nad mŕtvym – alebo zväčša mlčiacim – telom ženy (S. Daubnerová).
Rozprávač, ktorého autor a autorka vytvorili na základe Müllerovej prózy, sa v hre stelesňuje ako oporný bod sveta labilnej ženy, ktorá sa pokúša o samovraždu, bojuje s alkoholom, volá o pozornosť muža/génia a tajne píše. Sledujeme, ako sa rozprávač sťažuje, ľutuje, spomína („v tomto byte som už nemohol tvoriť“) a odosobnene opisuje ženine pokusy o samovraždu („dnes povraz, zajtra pilulky“, „raz sa jej to podarí, má aspoň istý životný cieľ“, „z okna a balkóna skákala len vtedy, keď som bol doma“).
Muž je v tomto diele ako kolmica, absolútne equilibrium, rovnováha a zároveň protiklad šialenej ženy, ktorá sa zvíja okolo neho na podlahe alebo necháva so sebou v jeho rukách manipulovať ako s plastikovou bábikou. Žena je v podstate len mĺkvym, iracionálnym telom, ktoré je vopred odsúdené k smrti. Výraznejšie sa prejavuje iba v niekoľkých okamihoch, skôr symbolicky než verbálne (odlupovanie podlahy, skrývanie sa za zrkadlovú dlaždicu a opatrné vloženie dlaždice naspäť; umývanie podlahy vlasmi…). Tieto momenty sú zároveň referenciou na dielo Francescy Woodman.
Obaja účinkujúci chceli pravdepodobne vytvoriť multižánrovú performanciu, a tak na javisku nielen hrajú a tancujú, ale dokonca aj interpretujú piesne, ktoré na poéziu Inge (manželky Heinera Müllera) zložil Pavel Graus.  Problémom však je, že lyrické pesničky, ktoré zaberajú podstatnú časť inscenácie, výpovednej hodnote diela nepridávajú. Naopak, diváci a diváčky sa v ňom podchvíľou kvôli nedostatku základných informácií strácajú. Pavel Graus sa ako interpret a skladateľ približuje hudobnému štýlu Deža Ursínyho. Hudobná monotónnosť a úzky hlasový rozsah môžu byť v tomto prípade vnímané ako zámer, nie ako nedostatok. V kvalite hereckého a pohybového prejavu však Graus výrazne zaostáva za Slávou Daubnerovou, ktorá sa po scéne pohybuje oveľa suverénnejšie. Hoci aj Sláva Daubnerová je viac než spevácky zaujímavá za bubnami, kde sa v jednej chvíli podobá na členku dievčenských punkových kapiel.
Príbeh o smrti a rozpade vzťahu mali autor a autorka potrebu vyvážiť klišéovitými obrazmi partnerskej pohody. Symbolom – hoci už dosť ošúchaným – ideálneho konvenčného vzťahu mala byť zrejme porcelánová soška jelenčeka a srny, ktorú sme na scéne videli. Takáto malomeštiacka štylizácia je však banálna a nekorešponduje s kontextom citovaných príbehov. Ešte menšiu výpovednú a umeleckú hodnotu mali multimediálne dokrútky rozšanteného šťastného páru (na kolotoči, pri jazere, v metre). Vtipná bolo azda len kombinácia filmov oddelene nasnímaných protagonistov a ich separé premietanie na dvoch televízoroch. Viac ako čokoľvek iné však video prezentovalo samých protagonistov.
Francesca Woodman spáchala samovraždu, keď mala nedožitých 23 rokov. Za sebou zanechala okolo 800 konceptuálnych čiernobielych fotografií, ktoré zväčša zachytávajú jej telo – nahé, fragmentarizované, deformované, zrkadliace sa, skryté pred objektívom, unikajúce pohľadom muža, no zároveň aj demonštratívne vystavené. Kvalitou tvorby a konceptom sa Woodman dá zaradiť do skupiny feministicky inšpiratívnych výtvarníčok spolu so Cindy Sherman, Karen Finley, Nan Goldin či Hannah Wilke. Ako umelkyňa by si v tejto multimediálnej hre zaslúžila oveľa viac priestoru. Radšej než samoľúbe rozprávanie muža by som si vypočula hlas ženy (Francescy či Inge), ktorá prehovára o tom, čo sa v nej deje, keď nielen trpí a miluje, ale aj tvorí. Hoci napokon môže svoj osobný boj aj prehrať.
Lenka Krištofová

Lenka Krištofová

Lenka Krištofová je novinárka a filozofka. Vyštudovala filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rámci doktorandského štúdia absolvovala stáž na Katedre politických vied a v Zentrum für Gender Studies na Brémskej univerzite. Zaujíma sa o rodové štúdiá a filozofické reflexie umenia. Spoluautorsky a redakčne sa podieľala na vzniku prvej vysokoškolskej učebnice rodových štúdií, ktorú v roku 2011 vydalo Centrum rodových štúdií Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 2012 – 2019 bola zodpovedná redaktorka rodovo orientovaného časopisu Glosolália. Pravidelne prispieva do rôznych slovenských aj zahraničných periodík.