Modrá + červená = fialová

Dramaturgia: Peter Palik
Réžia: Adriana Totiková
Hrajú: Barbora Juríčková / Barbora Paliková, Michal Németh / Jan Homolka
Premiéra: 16. januára 2011, Bábkové divadlo Žilina
Písané podľa repríz 26. 5. 2011 (v rámci festivalu Bábková Žilina) a 4. 12. 2011 (hosťovanie inscenácie v Starom divadle Karola Spišáka Nitra)
Bábkové divadlo Žilina venovalo v sezóne 2010/2011 všetku svoju energiu inscenácii Epos. Stihlo však pripraviť aj menšiu  inscenáciu vhodnú na zájazdy.
Na začiatku bola kniha Rozprávky z palety autorov Jána Uličianskeho a Petra Palika, ktorá vyšla v roku 2007. Každý z autorov napísal štyri príbehy, ktorých lajtmotívom je farba (čierny pasažier, žlté zrnko piesku, semafor zaľúbený do červenej Felície a ďalšie). Prvou rozprávkou v knihe je Violka Fialka. Peter Palik ju dramatizoval a pod pseudonymom Pavol Petrík sa zúčastnil súťaže pôvodných dramatických textov pre deti a mládež Artúr 2010. Súťaž v neveľkej konkurencii[1] vyhral a podľa štatútu súťaže má BDŽ ako jej spoluvyhlasovateľ víťazný text v nasledujúcej sezóne inscenovať.[2] Režisérkou inscenácie je Adriana Totiková, absolventka réžie na VŠMU. V bábkových divadlách už nie je neznámou tvorkyňou. Inscenácie pre deti naštudovala najprv  v Bratislavskom bábkovom divadle (Kráľovský detektív, Rúfusove rozprávky) a Violka Fialka a Móric Modrý sa stala jej prvou réžiou v Bábkovom divadle Žilina.
Inscenácia je typickou produkciou vhodnou na zájazdy – skladná, ľahko prenositeľná, bez svietenia či ozvučovania. Pre malých divákov vyhovuje aj svojím časom (45 minút). Nie je však prostoduchá. V súčasnosti sa možno často stretnúť s hlboko podpriemernými inscenáciami, ktoré robia zájazdy po škôlkach. Malé divadelné skupiny často pracujú s bábkami, no ich vodenie, výprava i samotné herectvo je pochybné. Violka Fialka a Móric Modrý je obstojnou inscenáciou. V čase vzniku recenzie mala za sebou reprízy v divadle, škôlkach, nemocnici i kultúrnych domoch.
Príbeh je rámcovaný výstupom kamarátov – Barborky a Mižána. Barborka má narodeniny a dostane bábky z rozprávky o Violke Fialke, ktorá žije v obci Purpúr v krajine Kolór na planéte Palete. Tak si (a aj divákom) môžu rozprávku zahrať. V Palikovej rozprávke sa neodohráva boj dobra so zlom a vyvrcholením nie je vznik zaľúbeného páru, ktorý spolu bude žiť, až kým nepomrie. Je to skôr „putovačka“. Violka spolu so psom Indigom idú na Zem zaniesť malému maliarovi Móricovi Modrému fialovú farbu. Pomáha im doktor Pastel. Oproti prozaickej podobe pribudla v dramatizácii – k bačovi, ktorý chová kravy, aby bolo mlieko na mliečnu dráhu, a spisovateľovi Borisovi Fialanovi – aj cár krajiny Ski, teda Skicár. Kým sa dostanú k Móricovi venujú fialovú farbu aj týmto trom postavám. Móricovi Violka, patrónka fialovej, pošle aj tajný vzorec, aby vedel, ako si fialovú farbu vyrobiť, keď sa mu znova minie (červená + modrá = fialová).
Režisérka dala priestor energickým hercom, ktorí pracovali s jednoduchými rekvizitami a bábkami – bábka Violky je manekýna a pes Indigo je vodený pomocou čempurity v hlave. Paraván je tvorený dvoma drevenými rámami s malými okienkami, medzi ktorými je malá opona. V bulletine nie je autor/ka scény a kostýmov a uvedený/á. Herci sú odetí vo farbách, z ktorej vzniká fialová, teda Barborka v červenej a Mižán v modrej. Ich odev je veselý, hravý – pásikavé ponožky, baretka, ženské predstaviteľky majú šaty, resp. sukňu a červené pančuchy, na krku majú herci píšťalky kazoo, ktorými ozvučovali niektoré akcie.
Inscenácia je vo vhodnej miere interaktívna, otázna je však miera vtipov pre dospelého diváka. Je síce skvelé, ak si z predstavenia pre deti odnesie zážitok aj rodič, nemalo by sa však stať, že to bude len on.
Inscenácia bola výborne prijatá dospelým, „bábkarským“ publikom na festivale Bábková Žilina. Dospelí diváci výborne odčítali a pobavili sa na viacerých vtipoch – guľa Vševeduľa z prozaickej predlohy je v inscenácii kryštálová googlina (alúzia na internetový vyhľadávač Google); spisovateľ Boris Fialan, ktorý nevie, aký text dať piesni – akým dopravným prostriedkom a kam by sa chcel odviesť – vďaka stretnutiu s Violkou Fialkou, ktorá sa pýta na cestu do Modry napíše text „chcem s ňou ísť vláčikom do Modry“. Chladnejšie prijatie inscenácie detským divákom však mohlo byť spôsobené aj nevhodnými podmienkami počas hosťujúceho predstavenia v Nitre, kde hrali vo veľkej sále divadla – tam je medzi javiskom a hľadiskom značný, v tejto inscenácii nežiaduci, odstup. Inscenácia je postavená na kontakte medzi hercami a divákmi.
Inscenáciu v BDŽ naštudovali v dvoch alternáciách: Barbora Juríčková – Jan Homolka a Barbora Paliková – Michal Németh. (V prípade potreby sa však alternácie medzi sebou miešajú.) Druhá menovaná dvojica bola vo videnom predstavení dynamickejšia, exponovanejšia, napríklad vo využití mimiky. Jan Homolka akoby nemal trpezlivosť pri práci s detským divákom. V akcii, keď majú deti určiť mená kravám, ktoré dávajú mlieko mliečnej dráhe, a v závere povedať aj ich počet, túto akciu zbytočne urýchlil a obral tak deti o ich priestor pre realizáciu v tejto inscenácii.
Inscenácia Violka Fialka a Móric Modrý je dobrou prípravou najmladších divákov na ďalšie divadelné predstavenia. Na inscenácii je cítiť, že ju vytvorili profesionáli a nie je len nehanebnou zárobkovou činnosťou ľudí, ktorí s jednou plachtou, na ktorej je temperovými farbami namaľovaný domček a les, obchádzajú materské školy a deťom i učiteľkám deformujú vedomie o tom, čo je to divadlo a divadelná ilúzia. Žiaľ, aj to je realitou divadla v škôlkach.
Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.