Nie SEČ, človek je dôležitý

Preklad: Martin Porubjak
Dramaturgia: Darina Abrahámová
Scéna a kostýmy: Eva Rácová
Úprava a réžia: Eduard Kudláč
Osoby a obsadenie:
Žena: Anna Čonková
Žena: Ivana Kubáčková
Žena: Iveta Pagáčová
Stôl, za ním stolička, vzdialenosť je presne tridsať centimetrov, k stoličke prichádza ona, sadá si, vezme hlavu do rúk. Vzadu tri mikrofóny, každý presne stodvadsať centimetrov od toho ďalšieho, stoja pri nich tri ženy, hovoria. Jedna zo žien pristupuje k vaničke s vodou, nechce si spomenúť na stredoeurópsky čas, ponorí hlavu do vody a mlčí. Druhá fáza, desať minút. Desať minút je štandard, ktorý dokážem vydržať pozerať sa na statický prednes už aj tak neakčnej drámy. Zatváram oči, tretia fáza.
Podobným spôsobom, ako som v úvode predviedol, napísal drámu SEČ (v nemeckom origináli MEZ) aj Ronald Schimmelpfennig. Obsahom sa, samozrejme, od príkladu odlišuje. V celkom vydarenom texte ponúka na prvý pohľad iba vnútorné pochody ženy, ktorú opúšťa muž. Tie prirodzene nie sú usporiadané ani inak triedené. Voľnou nadväznosťou motívov pripomínajú techniku automatického písania, sú však dobre premyslenou sériou obrazov, ktoré dojem náhodnosti iba vyvolávajú. Nosnou líniou tohto prúdu myšlienok nie je SEČ, ako naznačuje názov monodrámy, ale jednotky, rozmery, vzdialenosti, časy a vlastne presnosť akéhokoľvek druhu. Ronaldovi Schimmelpfennigovi sa takto podarilo vykresliť subjektívny, zároveň však sugestívny obraz muža, o ktorom sa v dráme dozvedáme iba z rozprávania ženy, hlavnej a jedinej postavy. Vďaka tomu dobre rozumieme nenávisti, láske aj opustenosti. Tieto tri pocity sa v dramatickej postave nebijú, ale žijú a existujú vedľa seba bez akéhokoľvek rušenia. Autor nám takto skrz detailný príklad ukazuje na jednej žene princípy psychického utrpenia.
Tézu, že nešťastie, smútok či nostalgia vzniká presne z troch spomínaných emócií (láska, nenávisť, opustenosť), umocnil režisér Eduard Kudláč rozdelením monológu jednej postavy medzi tri herečky. Inscenácia Mestského divadla Žilina je depresívna. Áno, zobrazuje priam extrakt nešťastia jednotlivca, ktorým sa režisér, rovnako ako autor textu, snaží postihnúť nešťastie každého jedného z ľudí. Mohlo by to fungovať, ak by sa podarilo komunikovať túto myšlienku k divákovi. Namiesto toho sa však Eduard Kudláč zbytočne zamotal do vlastného, ináč dobrého nápadu. Javiskovou akciou zdôrazňuje práve „SEČ aspekt“ drámy, teda presnosť, dokonalé načasovanie, opakovanie nezmyselných úkonov. A to vždy podľa vopred naplánovaného kľúča. Diváka to zbytočne mätie a uvádza do pokušenia pátrať po dôvodoch, prečo mal muž, ktorý sa na javisku nikdy neobjaví, potrebu všetko presne merať. A o tom Schimmelpfennigova dráma naozaj nie je.
O čosi lepšie funguje nápad s rozdelením replík medzi herečky. Prúdový charakter textu vytvára zdanie, že herečky vždy opakujú tie isté vety. Mierne obmeny v replikách sa strácajú za závažnosťou, s akou vyslovujú práve opakujúce sa informácie, teda vzdialenosti, dĺžky či cudzie slovo O.P.A.Q.U.E. (lat. nepriehľadný, autor preklad neprezradí a režisér s ním nepracuje). Pozornosť sa tak sústredí na rozdiely v prežívaní jednotlivých herečiek. Lásku k mužovi za všetky tri pociťuje Žena Anny Čonkovej. Hoci by jej možno neuškodilo viac zasnenosti a zaslepenosti, cítiť úprimnosť až naivnosť jej citu k mužovi. Presne to nemá, a ani nemá mať, nenávidiaca Žena Ivany Kubáčkovej. Skrz jej hnev ani trochu nepresvitá žiadne zranenie, ktoré na seba vzala úplne celé opustená Žena. Iveta Pagáčová by však miestami mohla opustiť násilnícku stránku pocitu zranenosti, zasahuje tým do časti charakteru Ženy, ktorý stvárňuje jej herecká kolegyňa. Napriek výhradám sa dá povedať, že herečkám sa ich cieľ podarilo splniť. Dokopy dávajú komplexný pohľad na jednu ženu, práve tým, že každá z nich je úplne iná. Dokonca aj typovo si režisér vybral presne v súlade so svojou interpretáciou.
Jednotnosti žien napomáha aj jednoduchý odev. Sivastý župan opäť iba podčiarkuje, to čo už robí text. Pozeráme sa na jednu a tú istú ženu. Možno v rozdielnych situáciách alebo iba v inom rozpoložení. Eva Rácová, ktorá okrem kostýmov pripravila aj scénu, nešla do výraznej interpretácie. Iba šikovne podčiarkuje všetko, čo režisér hovorí divákovi. Okrem trojjedinosti ženy vidíme na javisku miestnosť s presne štvorcovou bielou podlahou, stôl, jednu stoličku, tri mikrofóny a vodu v akváriu, ktoré stojí na zemi. Herečky prechádzajú v presnom poradí medzi jednotlivými záchytnými bodmi a s emóciou prednášajú svoje repliky. Režisér sa vlastne príliš nenapracoval. Čo by vôbec nemuselo byť na škodu veci. Keby interpretačne ponúkol viac ako polovicu závažnosti textu.
Eduard Kudláč svojou záľubou v rozklade dramatického textu tentoraz dramatikovi veľmi nepomohol. Odhalil síce vnútro ženy, avšak za cenu presunutia dôrazu na oveľa menej podstatnú tému v hre SEČ. Diváka nechcene tlačí do skúmania dôvodov rozchodu, hoci tie sa nedajú rozlúštiť už v texte, nieto ešte v žilinskej scénickej verzii. Možno to takto vidím, pretože som muž. Ženská recenzentka môže v diele nájsť cestu k sebe a k svojmu vlastnému vnútru. Vychádzam však z toho, že aj autor textu aj režisér sú rovnako muži ako ja. Nejde teda o ženské divadlo. Nie, že by najnovšie dielo žilinské Mestské divadlo takto ohlasovalo, avšak téma a obsadenie môžu evokovať riešenie ženských otázok. Schimmelpfennig však do textu vložil človeka, nie ženu.
Matej Moško

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami.
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.