… tá ľalia smutno vzdychá…

Réžia: Peter Vrťo
Dramaturgia: Zuzana Knapová – Daubnerová
Výtvarné návrhy scén, výroba kulís a kostýmov: Miroslava Zelniková
Hudba: Peter Vanouček
Pohybovo-tanečná spolupráca: Zuzana Vašičáková – Očenášová Hrajú:
Zuzana Knapová – Daubnerová, Jozef Rigo, Zuzana Löbbová, Ivica Tichá, Peter Vrťo
Premiéra: 28. novembra 2009, PKO, Banská Bystrica a 6. decembra 2009, Štúdio12, Bratislava
Bottovu baladu Žltá ľalia sa deti v škole ešte stále učia naspamäť. Pravdepodobne tak v tejto krajine nie je nikto, kto by nevedel odrecitovať aspoň úvodné verše Stojí, stojí mohyla. Na mohyle zlá chvíľa… Nečudo, že sa táto balada stala akýmsi evergreenom romantizmu. Slovenská romantická poézia do veľkej miery mala schopnosť nahrádzať takmer absentujúcu romantickú drámu a niektoré z inscenácií slovenskej romantickej poézie sa stali kľúčové vo vývoji slovenského divadelníctva. Hovorím predovšetkým o Budského inscenáciách Smrti Jánošíkovej a Maríny. Zdá sa, že veľmi špecifické postavenie má aj rozsahovo relatívne skromná Žltá ľalia. Prvé decénium tohto storočia totiž prinieslo už druhú inscenáciu, ktorá je ňou priamo inšpirovaná. Prvou bola inscenácia Silvestra Lavríka Žltá, žltá ľalia inscenovaná v roku 2003 v divadle Astorka Korzo ´90 a druhou je inscenácia Divadla Tiché iskry s názvom Tichý plač ľalie. V oboch prípadoch ide o naozaj pozoruhodné a zaujímavé inscenácie. Žltá ľalia tak do povedomia ľudí vstupuje nielen prostredníctvom povinného čítania a ľahko zapamätateľných úvodných veršov, ale aj prostredníctvom divadla.
Divadlo Tiché iskry je profesionálne divadlo nepočujúcich tvorcov, ktoré na Slovensku pôsobí od roku 2005. Vo svojej tvorbe spája prvky pohybového a tanečného divadla s divadlom využívajúcim posunkovú reč. Kombinácia si však vždy kladie za cieľ, aby výsledný tvar inscenácie bol prijateľný rovnako pre publikum počujúce, ako aj nepočujúce. Jedným dychom treba dodať, že svoje hry robí vskutku na špičkovej estetickej úrovni. To platí aj o inscenácii Tichý plač ľalie podľa Bottovej balady Žltá ľalia. Tvorcovia v nej využili príbeh dvoch mladých, milujúcich sa manželov, ktorí z vernosti chcú urobiť nielen záležitosť života, ale aj smrti. Rovnako ako v príbehu Bottovej balady i tu dochádza ku katastrofálnym dôsledkom tohto činu, no na rozdiel od Botta ponúka divadlo Tiché iskry aj istú nadstavbu príbehu. To ho nielen interpretuje, ale aj dopovedáva. Tichý plač ľalie si ako ústrednú tému neberie porušenie prísahy. Napokon, takáto prísaha v dnešných časoch pôsobí archaicky, nelogicky, zbytočne a kruto. Tvorcovia vo svojej interpretácii otvárajú témy ako partnerská manipulácia a týranie vo vzťahu.
Dramaturgičke a režisérovi sa podarilo nesmierne elegantné a funkčné dramaturgické premostenie pôvodného príbehu s ich vlastnou interpretáciou. Po tom, ako sa končí samotný príbeh Evy premenenej svojím mŕtvym mužom Adamom na ľaliu a odsúdenú na utrpenie ohňom a tŕním, vracajú príbeh späť na miesto pred Adamovou smrťou. Ukáže sa, že všetko zlé, čo sa v príbehu odohralo, bol iba sen a zdá sa, že príbeh lásky môže pokračovať ďalej. Tu sa však živý Adam začína správať presne ako Adam mŕtvy, Adam zo zlého sna. Dusí ju tak, akoby bola premenenou ľaliou. Interpretácia Divadla Tiché iskry rehabilituje postavu Evy a stavia jadro problému celého príbehu inam, ako v Bottovej balade. Táto interpretácia je veľmi súčasná, realistická a vďaka drobnej úprave príbehu aj logická. Zaujímavá je aj skutočnosť, že tvorcovia inscenácie nepotrebovali vizuálne modernizovať príbeh na to, aby pôsobil súčasne. Treba však pripustiť, že režisér využil akúsi dvojpólovosť medzi starým a novým. Kým predstavitelia Adamka a Evky boli kostýmovo i pohybovo zaradení do čias minulých, čierna trojica hercov, dopĺňajúca príbeh ako antický chór, zas vizuálne evokovala moderný svet. Adamko a Evka oblečení vo svetlých farbách a rustikálnych strihoch sa pohybovali a tancovali v určitom folklórnom ráze. Čierna trojica zas líčením, odevom a štylizáciou pohybov evokovala moderný svet.
Divadlo Tiché iskry pochopiteľne nepoužíva slová. Minimálne nie slová artikulovanej reči. Namiesto bežnej reči používa divadlo reč tela, tanečné vyjadrenie, javiskový a scénický pohyb, gestikuláciu, mizanscénické vyjadrenie vzťahov a podobne. Túto širokú škálu možností využili inscenátori do takej miery, že nutne nepotrebovali využívať nadbytok výtvarných a vizuálnych zložiek. Naopak, výtvarné riešenie Miroslavy Zelnikovej na prvý pohľad pôsobilo veľmi skromne a vzdušne. Priestoru dominoval len jeden veľký objekt. Bol ním zo stropu zavesený rám v tvare slzy. Štruktúra látky vypĺňajúca rám zas pripomínala lupeň kvetu. Táto slza slúžila hercom a herečkám pri budovaní priestorových vzťahov, definovala samotný priestor a slúžila aj ako projekčné plátno pri dokrútkach prírody. Okrem nej priestor dotváral už len Evin kolovrátok a stolček k nemu patriaci. Je preto zrejmé, že inscenácia bola vybudovaná predovšetkým na tanečnej, pohybovej a hereckej zložke.
Tiché iskry disponujú vynikajúcimi a charizmatickými hercami a herečkami. Najvýraznejšou postavou inscenácie bola Evka v podaní Zuzany Knapovej – Daubnerovej. Knapová – Daubnerová pôsobí na javisku priam magneticky. Nielen jej neprehliadnuteľná a veľmi špecifická krása, ale predovšetkým spôsob, akým dokáže vytvárať emócie aj bez použitia slov. Vynikajúco funguje nielen v tanečných choreografiách, ale aj v častiach, kde je na javisku ponechaná sama s rekvizitou. Mimoriadne silne pôsobila časť, v ktorej sa jej Evka konfrontuje s prechodom od mŕtveho muža k živému. To sa v inscenácii deje pomocou hry s dvomi šatkami. Jedna z nich – jednoduchý vidiecky vlniak – predstavuje Adamka. Po jeho smrti sa k nemu túli, práve ním si pripomína jeho neprítomnosť. Vlniak však vymieňa za dar od nového muža – čipkovanú šatku. Ňou herečka vyjadruje znovuzískané sebavedomie, zmyselnosť, túžbu po láske. Bolo vskutku veľkým zážitkom pozorovať Knapovú – Daubnerovú, ktorá dokázala zhmotniť všetky tieto emócie len prostredníctvom práce s rekvizitou.
Neľahkú úlohu mal aj Jozef Rigo, ktorý v inscenácii predstavoval oboch Evkiných mužov. Adamka aj nového nápadníka. Aj Rigo sa po priestore pohybuje suverénne, je veľmi schopný tanečník a herec. V inscenácii však pôsobil viac ako spoluhráč Knapovej – Daubnerovej než ako samostatná postava. Tomuto nepomáhal ani fakt, že Rigo hral v podstate tri samostatné úlohy. Žijúceho Adamka, mŕtveho Adamka a nového nápadníka. Hoci boli postavy tri, ani jedna nedostala v inscenácii toľko priestoru ako Evka. Inscenácia sa tak, nie Rigovou vinou, premenila trochu na exhibíciu Evky a jej mužov.
Herecky inscenáciu dotváral ešte „chór“ v zložení Zuzana Löbbová, Ivica Tichá a Peter Vrťo. Naznačila som už, že na rozdiel od predstaviteľov Evy, Adamka a nápadníka boli tri temné postavy akýmsi zosúčasnením príbehu. V ich choreografiách, líčení, štylizácii pohybov, sa nedali prehliadnuť inšpirácie Pinou Bausch. Nutne povedať, že toto temné trio vynikajúco vyvažovalo subtílnosť romantickej balady a dodávalo príbehu mystický ráz.
Divadlo Tiché iskry a jeho členovia nie sú v divadelnom svete nováčikovia. Prekvapuje ma však, že o tomto divadle nie je „počuť“ viac. Kvalita inscenácie Tichý plač ľalie je neobyčajne vysoká. Kreativita a estetická úroveň, ktorú tvorcovia v inscenácii ponúkli, si vskutku zaslúži viac ocenenia, ako sa tomuto výnimočnému projektu dostáva.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.