ANGLICKÁ ROZPRÁVKA V KOŠICIACH

Bábková hra na motívy anglických rozprávok zo zbierky Josepha Jacobsa
Dramaturgia a réžia: Pavel Uher a.h.
Výprava: Zuzana Malcová
Hudba: Norbert Bodnár
Účinkujú:
KATKA – Veronika Kunayová
VILKO – Beata Dubielová
MAMKA, KRÁĽ, OBRYŇA – Miroslav Kolbašský
OBOR – František Dolejší
EN – Miroslav Kolbašský
TEN – František Dolejší
TIKY – Beáta Dubielová
Premiéra 17.4.2009
Poslednou premiérou košického bábkového divadla v sezóne 2008/09 bola hra Halky Marčekovej En, Ten, Tiky. Autorka, televízna scenáristka, spracovala do podoby bábkovej hry motívy anglických rozprávok, ako ich zozbieral Joseph Jacobs (1854 – 1916). Tak sa po rozprávke francúzskej (Kapitán Tulipán) a bieloruskej (Filipko a ježibaba) dostala na košické javisko rozprávka anglická.
Ide o rozprávkový príbeh, v ktorom sa malé deti, Katka a Vilko, napriek matkinmu zákazu, vyberú do hory na maliny, kde zablúdia. Dostanú sa až k hradu Obra Jimma, ktorý ich uväzní. Vilka chce vykŕmiť na pečienku, aby sa stal pochúťkou pre jeho nevestu Jacquelínu. Katka dostane príkaz čistiť obrovi sedemmíľové čižmy a upratovať dvanásť hradných komnát. Iba do trinástej nemôže nazrieť, lebo kľúč od nej má obor. Katka sa od lesných škriatkov dozvie, že obor Jimm uväznil na svojom hrade ich kráľa. Keď Jimm pri tanci stratí kľúč, Katka ním otvorí trinástu komnatu a vyslobodí Kráľa škriatkov. Nečakane sa vráti Obor a keď zistí, čo dievčina vyviedla, hodí do klietky ku Vilkovi aj ju. Zo zajatia ich vyslobodí zlatý zvonček Kráľa škriatkov, na ktorom tri razy zazvonia a obaja Obrovi utečú. Jacquelína zbytočne príde k Jimmovi na hostinu, pohádajú a pobijú sa medzi sebou. Deti sa šťastne vrátia k mamičke.
Anglický rozprávkový príbeh v nás hneď v úvode evokuje slovenskú rozprávku o Jankovi a Marienke. Joseph Jacobs bol totiž nielen folkloristom, zberateľom anglických rozprávok (zaznamenal aj tie, ktoré si pamätal z detstva), ale vydal aj šesťzväzkové Rozprávky tisíc a jednej noci, Ezopove bájky a v našom prípade sa oboznámil aj s rozprávkami bratov Grimmovcov. Tam môžeme hľadať migračné motívy s rozprávkou En, Ten Tiky.
Názov hry Halky Marčekovej je však mierne zavádzajúci. Motivuje nás skôr s nejakou detskou riekankou a s ňou spojenou hrou. Zatiaľ je to rozprávka o škriatkoch. Myslím si, že pôvodný názov Škriatkovia, pod ktorým mala premiéru v roku 2007 v bratislavskej BIBIANE, lepšie vystihuje, že je hrou o škriatkoch. Najmä, ak autorka jednotlivých škriatkov necharakterizuje, ani výrazne neodlišuje podľa ich mien. Škoda, lebo divák nestačí dostatočne identifikovať, kto je En, ktorý je Ten a kto Tiky. Hneď prvé stretnutie Katky so škriatkami je iba ich všeobecnou, nie individuálnou charakteristikou. (Ani pesnička ich nerozlišuje: En – Ten – Tiky, tri špendlíky/so sklenenou hlavičkou,/sme škriatkovia čo po ušká/zakrytí sú trávičkou…). O tom, že obor Jimm uniesol Kráľa škriatkov sa dozvedáme iba z krátkeho konštatovania škriatkov: “Uniesol aj nášho kráľa!“ Prečo ho uniesol, kde je uväznený a ako sa dostane z reťazí sa dozvedáme až v danom okamžiku akcie, čím sa dej retarduje. Takýchto nejasností a náhod je v hre viacero. Vychádzajú z toho, že autorka situácie nemotivuje, včas ich neexponuje, čím sa stáva, že sme počas deja neraz postavení pred hotový fakt, prípadne sa o ňom dozvedáme až dodatočne. (Katka náhodne pomôže Kráľovi škriatkov z reťazí, náhodou nájde zlatý zvonček, zoberie si ho, ale o jeho funkcii sa dozvieme od Kráľa škriatkov až neskoršie: „Nechal som ti zvonček, aby si ma mohla kedykoľvek privolať.“) Niekde sa autorka usiluje situáciu vysvetliť vtipnými replikami, charakterizujúcimi črty anglického človeka.
Dej rozprávky je dostatočne bohatý, a preto považujem za samoúčelné zapájať do neho ešte aj detské obecenstvo. Herci kladú deťom jednoduché otázky a tie sú z atmosféry rozprávky vlastne zbytočne vyrušované. Pri spomínaných dramaturgických nedostatkoch sa však na javisku stále niečo deje. Je to zásluha nielen hosťujúceho režiséra Pavla Uhra, ale aj výtvarníčky Zuzany Malcovej. Mobilné scénické prvky menia jednotlivé prostredia, v ktorých sa pri odkrytom vodení pohybujú štyria herci so svojimi bábkami alebo maskami. Zuzana Malcová našla pre ne výtvarnú typológiu. Deti – Katku a Vilka – predstavujú vyrezávané bábky/manekýni, ktorých animujú a interpretujú herečky Veronika Kunayová a Beáta Dubielová. Potom je tu bábkový svet škriatkov. Z. Malcová s P. Uhrom ideálne využili voľne zavesený biely horizont, po ktorom vertikálne lezú škriatkovia. Obra predstavuje kostýmovaný František Dolejší v maske. Výtvarne jednoduchšie je riešená obryňa Miroslava Kolbašského.
Ide o režijne komediálne inscenovanú rozprávku, ktorá pri hereckej interpretácii vyžaduje nadhľad. Ešte aj detské postavy potrebujú viac hravosti ako didaktizujúcej poslušnosti. Uvoľnenejšie hrá ustráchaného Vilka skúsená Beáta Dubielová. Múdrejšia Katka v podaní Veroniky Kunayovej pôsobí zatiaľ na javisku neisto, v snahe neurobiť chybu. Ale aj skúsený František Dolejší strieda v postave obra Jimma herecky prepracovanejšie výstupy s tými ešte „neusadenými“. Dolejší používa pri pesničkách štylizovaný dobový mikrofón. Musím konštatovať, že je to zo strany režiséra cudzí prvok, rušivo pôsobiaci v režijnej koncepcii.
Žánrovo najpresvedčivejšie sú postavy vytvárané Miroslavom Kolbašským. Často na minimálnej ploche dokázal zaujať svojím prejavom, presnou charakteristikou a nevyhnutným nadhľadom. Robí to s hereckou ľahkosťou a úsmevom. Jeho škriatok En je komediálne čitateľný pri všetkých výstupoch. V takejto polohe interpretuje obryňu Jacquelínu. Mierne úsmevný (ale prijateľný) pohľad nachádza pri „starostlivej“ mamke, ktorá v závere hry akoby pozabudla, že sa jej deti zatárali kdesi v lese…
Hudba „domáceho“ Norberta Bodnára sa svojou ľahkosťou a melodickosťou presvedčivo pohybuje v žánre hry. Naďalej zostáva pre mňa otázkou, prečo sú pesničky interpretované zo záznamu? Prečo ich herci nespievajú naživo? Spev je totiž súčasťou hereckého prejavu. Pravdepodobne by malo prísť k prijateľnému kompromisu medzi hudobným skladateľom(ktorý vyžaduje profesionálny prejav) a hercami.
Navrhujem to už dlhšie a som presvedčený, že to pomôže nielen hercom, ale vo výsledku aj jednotlivým inscenáciám.

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. V rokoch 1996 až 2001 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu Bratislava.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedie, EDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018 a Ceny ministerky kultúry za rok 2020.