Boj o moc a boj o život s mocou – Shakespearova večná pravda

Preklad: Ľubomír Feldek
Dramaturgia: Martin Gazdík
Scéna: Ján Zavarský
Kostýmy: Kateřina Bláhová
Hudba: Juraj Péč
Pohybová spolupráca: Ladislav Cmorej
Réžia: Viktor Kollár
Osoby a obsadenie:
Duncan: Ján Kožuch, Malcolm: Dominik Zaprihač, Macbeth: Dano Heriban, Lady Macbeth: Jana Oľhová, Banquo: Martin Horňák, Macduff: Marek Geišberg, Lennox: Michal Gazdík, Ross: Viliam Hriadel, Fleance (vrah l): Tomáš Tomkuljak, Seyton (vrah 2): Karol Čičmanec, Vrátnik: Ján Barto, Lady Macduff: Anna Kubejová, Dvorná dáma: Nadežda Jelušová, Čarodejnica 1: Petronela Valentová, Čarodejnica 2: Eva Gašparová, Čarodejnica 3: Ľubomíra Krkošková, Macduffov syn: David Kalina, Macduffov syn: Šimon Graňák
Premiéra: 12. 6. 2009 v Štúdiu Slovenského komorného divadla Martin
Shakespearova hra Macbeth je pre nás neustále, podobne ako všetky Shakespearove hry, plná viacznačností. Možných významov, ktoré môžeme do nej vkladať aj iba na základe vlastných rozhodnutí o obsahu jeho slov či chápania podstaty jeho jazyka. Niektoré z významových línií však pre nás určite natrvalo zostanú neznáme či nedopovedané, či už vzhľadom na spôsob uchovania a šírenia jeho hier alebo vzhľadom na mnoho nejasných a neznámych miest v Shakespearovom živote i bielych miest v poznaní samotnej doby, v ktorej žil. Toto konštatovanie však predstavuje iba jednu skupinu dôvodov, pre ktoré sú jeho hry aj dnes pre nás príťažlivé a budú takými určite nielen v ďalších desaťročiach, ale aj stáročiach, ako tomu bolo doteraz. Ďalšiu skupinu tvoria nepochybne tematické, dramatické, inscenačné či iné kvality jeho hier.
Shakespearológovia sa zhodujú na tom, že pri Macbethovi síce ide o hru s veľmi háklivou tematikou aj v dobe vládnutia – boj kráľov a šľachticov o svoje absolútne postavenie aj za cenu kráľovrážd, ale keďže ju napísal v dobe svojej dramatickej zrelosti, dokázal v nej bravúrne spojiť mnohé: svoje dramatické majstrovstvo so závislosťou divadelných spoločností na panovníckych rodoch svojej doby či strach nástupcu Alžbety I. – Jakuba I. z podobných tém a z vlastného takto zle končiaceho sa osudu.
Slovenské komorné divadlo v Martine sa rozhodlo, že inscenuje Macbetha v novom preklade, a to básnika Ľubomíra Feldeka, ktorý pri jeho preklade vychádzal z posledného komentovaného vydania Macbetha The Arden Shakespeare (2004) od editora Kennetha Muira, prekladu hry v Čechách od Martina Hilského (2008) či publikácií o ňom ako napríklad William Shakespeare. Velký příběh neznámého muže od Stephena Greenblatta (2007) a i. Feldekov preklad je tak živší, vzhľadom na posledné preklady Macbetha (Jesenská, Kot) nielen zákonite súčasnejší, ale aj aktuálnejší v mnohých smeroch – teda i ľahšie pochopiteľnejší. Jeho nespochybniteľným kladom je práve skutočnosť, že text prekladal básnik a snaha Ľ. Feldeka textu dať či aspoň trochu prinavrátiť jeden z veľkých rozmerov Shakespearovho básnického ducha – schopnosť obrazne na vysokej úrovni spájať tragické s komickým či odlišné pocity, nálady alebo myšlienkové pochody. Oproti Kotovi a Jesenskej však ponúka jednoznačnejšie alebo odlišnejšie výklady, aj ako sme zvyknutí napríklad z tradičných inscenačných interpretácií tohto textu (alebo z tradovaného názoru jej obsahu). Napríklad hneď v 1. výstupe 1. dejstva, na rozdiel od Kota, idú Feldekove čarodejnice Macbethovi hneď počariť (v Kotovom preklade sa s ním idú iba stretnúť , v Jesenskej preklade jedna z nich iba oznamuje, že popri mokradi, kde sa stretnú, sa Macbeth bude vracať z boja ), či viac používa alebo akcentuje slovo čert (napr. 1. výstup 3. dejstvo, keď ho spomína 1. vrah, 3. výstup 3. dejstva, monológ Malcolna a i.), tiež Feldek nahradil Jesenskej a aj Kotove názvy postáv Zjavenia pojmom Prízrak atď.
Upravovatelia Macbetha pre martinské divadlo – dramaturg Martin Gazdík a režisér Viktor Kollár – sa rozhodli vo svojej inscenačnej podobe zaktuálniť hlavne líniu chápania Macbetha ako veľkolepej metafory o mužovi, ktorý kvôli osobným panovníckym ambíciám zavraždil kráľa. A to tak, že dej hry preniesli do gangsterského prostredia (aj s parodickým zámerom), mnohé postavy transponovali do kabaretnej polohy, čím ich ironicky a niekde až groteskne odľahčili, pričom základný dejový rámec hry nechali neporušený. Atmosféru temného a tragického – neodvratne ľudstvu patriaceho – opojenia mocou tak vytvorili kombináciou smiešno-smutného karikovania kráľa Duncana (Ján Kožuch k tomu využil predovšetkým pohyb, gestá a jemne mimiku), jeho syna Malcolna (Dominik Zaprihač učarovával svojím hysterickým narkomanským smiechom) a ďalších šľachticov z Duncanovho dvora a akcentáciou symboliky krvi či vo význame prehovorov hlavných protagonistov Macbetha (Dano Heriban) a Lady Macbeth (Jana Oľhová), alebo aj v ich mimoslovných akciách. Išlo napríklad o expresívne ladené výstupy s krvou na ich rukách či tvárach (medzi bravúrne zahraté patril výstup s natieraním si pier červeným rúžom oboma protagonistami navzájom a jeho vášnivé milostné rozotieranie po ich tvárach a ramenách) či „podfarbenie“ niektorých výstupov vytekaním krvi spod „stupňa“ moci do veľkej mláky, po ktorej Macbeth „ľahostajne“ chodil.
Vyznenie inscenácie ako nášho neustáleho a veľkého boja o moc a boja o život s mocou, ktorá dychtí tak aj po našom živote, bolo vo veľkej miere podporené aj scénografickým riešením: javiskovému priestoru dominovalo malé prázdne vyvýšené pódium obklopené dvoma „krčmárskymi“ stolmi plnými fliaš s alkoholom (fľaše bohato viseli i nad ním) a radom krvavo-červených sedačiek, ktoré pódium obklopovali. Jeho zadnú stranu tvorila stena zo železných sietí a dverami v nej postavy chodili do takto vytvorenej trónnej sály ako do klietky. Práve v tejto významovej línii sa odohrával aj život všetkých macbethovských postáv: v „prázdnom“ pódiu – tróne si z oparu a v opare alkoholu, v smrade a zo smradu zlých veštieb, halucinácií šalejúcich myslí, z vražedných túžob, lásky a strachu atď. vytvárali svoje vlastné klietky moci, do ktorých však neuzatvárali iba seba, ale metaforicky aj nás všetkých.
Do kabaretnej polohy boli najviac posunuté postavy troch Čarodejníc v podaní Evy Gajdošovej, Ľubomíry Krkoškovej a Petronely Valentovej, Vrátnika Jána Bartu a Dvornej dámy Nadeždy Jelušovej. Zmene sa nevyhli ani ďalšie nástroje čarodejníc na roznecovanie Macbethovej krvilačnosti – Prízraky. V dadaistickom až surrealistickom duchu – so svetielkami na tvárach či groteskne veľkými hlavami v komických choreografiách – výdatne pomáhali zahmlievať Macbethovi rozum.
Úpravami do polohy kabaretu sa inscenácia zbavila ťaživej osudovosti a neodvratnej tragickosti silne prítomnej v Shakespearovom texte, po významovej stránke bola pochopiteľnejšou a vyložila príbeh o Macbethovi ako negatívne factum, neviedla diskusie o hodnote ľudského života a ani o vzťahu medzi naším svetom a svetom ireálna, nadprirodzených schopností a úkazov.
Tento netradičný výklad Macbetha sa však nevyhol niektorým klišé a koncepčným nedotiahnutostiam. Ak kabaretné poňatie, napríklad postáv troch čarodejníc, bolo dôsledné v tom, že čarodejnice predstavovali svet uzatvorený sám do seba, ktorý je mimo akejkoľvek našej možnosti do neho zasiahnuť či ovplyvniť ho (vytrvalo „ľahkonohý“ spôsob života takým vždy je), či jemné karikovanie šľachtických postáv a kráľa Duncana tiež v kabaretnom duchu umožnilo výraznejšie vyznenie záverečného obrazu s korunováciou nového kráľa ako metafore veľkého boja o moc (oprávnene sa ním stal síce syn zavraždeného kráľa Duncana, ale „paradoxne“ opäť iba niekto, že vedel žiť iba v opojení nejakej moci – narkoman) a podobne dôsledne bola vedená tragizujúca línia cez Macbetha, Lady Macbeth či Macduffa (rázny, jednoznačný a čestný v podaní Mareka Geišberga), umiestnenie do gansterského prostredia bolo nedoriešené, vo výsledku svojou jednoznačnosťou pôsobilo zbytočne moralizátorsky. Najzreteľnejšie bolo tento nedostatok vidieť v niektorých akciách hercov či pri zvýznamňovaní základného scénografického riešenia ich konaním a pri scénickej hudbe. Tradične „ganstersky“ sa napríklad správali iba dve postavy – vrahovia Feance a Seyton (Tomáš Tomkuliak, a. h. a Karol Čičmanec, a. h.), pri ostatných bolo použité iba ilustračne. Ďalej napríklad visiace fľaše nad „trónnou“ sálou spolu s neustálym popíjaním postáv evokovali viac konvenčný význam moci – a to moc, ktorá sa rada opíja (a preto „nekontrolovane“ vraždí) ako moc, ktorú zločin baví a rada stojí na okraji spoločnosti a alkohol patrí iba k ďalším jej potešeniam. Koncepcii „ireálneho sveta“ ako sveta kabaretu zas odporovali „svetielka“ v nich – rozsvietené fľaše evokovali viac duchárstvo ako kabaret či gangsterské prostredie. Podobne to bolo aj so zvonkovým hudobným motívom, ktorý upozorňoval na prítomnosť „ireálneho“ sveta, pôsobil rozprávkovo – čo je už význam veľmi vzdialený tomu, aké postupy sa v inscenácii prevažne používali. V uvedených miestach sa režisérovi inscenácie Viktorovi Kollárovi tiež nepodarilo dobre prepojiť žánrové či rôzne typové a druhové postupy, ktoré s jeho koncepciou súviseli (parodickosť, komickosť, tragickosť, kabaretnosť, gansterskosť atď.).
Príbeh krvilačného Macbetha sa síce v novej koncepcii otvoril viac k dnešnému chápaniu psychologickej stránky mechanizmu moci, ktorá sa rozhodla vraždiť, ale možno by si vystačil iba s jeho „ľahkonohou“ a vášnivo-temnou polohou.
Veľkým martinským kladom (v rade slovenských interpretácií Macbetha v posledných rokoch či Shakesperara vôbec) je vyrovnaná štruktúra inscenácie, dobrý rytmus, vyrovnané herecké výkony a poetika, ktorá sa ironicky pozerá na našu vieru v osud.

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.